Revolúcia ničí, kontrarevolúcia napráva

 

Plinio Corrêa de Oliveira:
Revolúcia a kontrarevolúcia

V prvom rade ďakujem vydavateľstvu Slovakia Christiana za vydanie knihy, napísanej v roku 1961, ktorá je žeravo aktuálna aj po šesťdesiatich rokoch. Mysliteľa XX. storočia Plinia Corrêu de Oliveiru (1908–1995) možno bez výhrad nazvať prorokom. Jeho tvorba prorocky naznačila, k čomu povedú idey „dialógu“ a „novej pastorácie“. Typické pre tohto filozofa je aj to, že knihu zúfalo rozdával účastníkom II. vatikánskeho koncilu. V jeho rodnej Brazílii bolo v tom čase 94 percent katolíkov, ktorí sa však rýchlo stávajú menšinou, a platí to nielen pre Latinskú Ameriku, ale aj pre často právom znechutený ostatný katolícky svet. A aby som prihrial aj našu slovenskú polievočku, podobné výstrahy nám v tej pohnutej dobe adresoval náš krajan Mons. Pavol Hnilica.

Spolu s autorom považujem za hlavný dôvod stále dramatickejšej situácie Cirkvi a aj sveta obyčajnú ľudskú pýchu a z nej vyplývajúce nerešpektovanie poriadku, funkcií, vzdelanosti a odbornosti. Veľmi malebne tieto divné „revolučné“ nápady šíril Jean Jacques Rousseau svojimi teóriami „ušľachtilého divocha“. Bol akousi predzvesťou, ba až hlásnou trúbou „revolúcie“, idealizácie pohanstva a divokosti. V určitom zmysle bol teda aj predchodcom Hitlera a, žiaľ, aj našich dnešných hlásateľov „ideálneho“ a protikatolíckeho novopohanstva.

Koniec túžby po dokonalosti a vznešenosti nastal najprv v kultúre a umení, následne – až doteraz – prichádza aj k zmenám zákonov a k rozpadu inštitúcií, vrátane normálnej rodiny. To je cesta „revolúcie“, aj tej neomarxistickej, ktorej cieľom je búrať a ničiť, nie stavať, zušľachťovať a dávať reálne ciele do rozumného poradia.

Veľa sa diskutuje o pojme dedičný hriech. Ja sám som nad tým veľmi a dlho uvažoval. V zjavenom a inšpirovanom Adamovom príbehu, ktorý poznáme z Biblie, sú na konkrétnom príklade ilustrované najpodstatnejšie zovšeobecnenia a naznačené princípy, ktoré z neho vyplývajú.

1. Človek je postavený pred problém vyberať si medzi dobrým a zlým, a nielen to, ale v rámci aktuálnych možností a schopností aj medzi lepším a horším. To je často zložitejšie a zodpovednejšie ako „neomylne“ rozlišovať dobro a zlo, ako sa o to pokúšajú rozličné „revolúcie“.

2. Človek a aj ľudstvo teda dostávajú určitú slobodu a dáva sa im tiež možnosť nachádzať určené a trvalé hranice, ponúka sa im vymedzenie užitočnej poslušnosti v rámci naozaj reálnej slobody. V tomto procese je nevyhnutná úcta k Bohu a výstraha pred „dialógom“ s pokušiteľmi a pokušeniami, ktoré nám chcú nahovoriť, že hlavnú úctu máme mať k sebe a k svojim chutiam či nápadom.

Iste, mnohé z toho vyplýva aj zo vzťahov medzi mužmi a ženami, túžba vyniknúť a zotročiť si iných. To sú pokušenia obojstranné, ale možno zo strany žien konkrétnejšie a naliehavejšie. Aj preto nás mnohé považujú za lenivých a špekulujúcich o neužitočných cieľoch, ktoré k žiadnej, podľa nich potrebnej a zaslúženej, prevahe a moci nevedú.

Je pre nás možno nepochopiteľné, ako takéto zložitosti a z nich vyplývajúce komplikácie mohol dobrý Boh dovoliť. Verme, že vďaka tomu, že to takto zariadil a dopustil, začali sa nielen dejiny hriechu, ale aj dejiny spásy, nielen dejiny omylov, ale aj proces hľadania možností ich nápravy.

3. Príbehy knihy Genezis pokračujú tragédiou Kaina a Ábela, ktorá zase prostredníctvom konkrétneho príkladu poukazuje na to, aké podstatné v živote je byť vďačný Bohu a nezávidieť svojmu bratovi, teda svojej najbližšej konkurencii. Určitá nenávisť je totiž podstatou všetkých „revolúcií“.

Kniha pokračuje úvahami o kríze. Táto kríza sa stáva celosvetovou a, žiaľ, vrcholí aj v rámci Cirkvi, v ktorej sa konkrétne, aj keď možno nie doslovne, vytráca úcta k Bohu – v poslednom čase sa už ani takmer vôbec nespomína, predpokladá sa totiž, že my všetci spolu sme múdrejší od svojho Stvoriteľa a už nám veľmi nemá čo hovoriť do toho, čo sme my už jasne a konkrétne pochopili. (Apage, satanas!)

Nepochybne, boli aj pred Husom, Lutherom a Kalvínom v Cirkvi mnohé nedostatky a chyby, ale nikdy sa nepredpokladalo, že odstránením správnych zásad a pravidiel prídeme ku všeobecnému zlepšeniu a náprave. Títo reformátori najprv fakticky a potom u Kalvína aj teoreticky popreli slobodnú vôľu človeka a v rámci akéhosi až prehnane „pokorného“ konštatovania o totálnej skazenosti človeka nám odopreli možnosť slobodne poslúchať a rešpektovať akúkoľvek predošlú autoritu a tradíciu. Neschyľuje sa k niečomu podobnému aj v „modernom“ katolicizme?

Cestou „všenápravy“ sa teda krízy neriešia, ale stále znovu vytvárajú, a strata rešpektu k objektívnej pravde vedie v súčasnosti k úplným a totálnym nezmyslom. Mysleli sme si, že v XX. storočí tento proces vyvrcholil, ale zdá sa, že história nezmyslu pokračuje a teórie božsky múdreho nadčloveka majú ešte značné, až neuveriteľné rezervy…

V záverečných dodatkoch Plinio Corrêa de Oliveira jasne dokazuje, že po „revolučnom“ II. vatikánskom koncile naozaj vnikol priamo do vnútra Cirkvi satanov dym. Modernejšie povedané, dym anarchie, totálneho agnosticizmu, zbožňovania človeka, ba až ateizmu. Treba to povedať jasne a naplno, aby sme si to aspoň niektorí uvedomili a aby Kristus našiel aspoň nejakú vieru na zemi pri svojom druhom príchode.

Kajajme sa a verme evanjeliu!

 

Vlado Gregor

::

Rozhovor s autorom: Ježišov odkaz pretrvá

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa
na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.