Kriticky o koncile

Roberto de Mattei: Druhý vatikánsky koncil (Doposiaľ nenapísané dejiny)

Bratislava, Nadácia Slovakia Christiana, 2019

 

Kniha Roberta de Matteiho o Druhom vatikánskom koncile predstavuje vážny pokus o zhodnotenie udalosti, ktorá výrazne ovplyvnila život Cirkvi v druhej polovici dvadsiateho storočia a ovplyvňuje ho naďalej. Autor v úvodnom slove hovorí o zámere predložiť historickú rekonštrukciu dejín koncilu – nejde teda o teologické dielo, ale o analýzu udalostí a interpretáciu faktov, ako aj ich zasadenie do kontextu a dejinných súvislostí. Pritom platí, že „oficiálne dokumenty, hoci sú nevyhnutné, nestačia na pochopenie toho, čo sa v Ríme dialo od októbra 1962 do decembra 1965“ (s. 15). Dôležité je aj to, čo sa dialo takpovediac okolo, v zákulisí, a ako to bolo následne hodnotené v Cirkvi i mimo nej.

De Mattei konštatuje, že otvorenie Druhého vatikánskeho koncilu bolo sprevádzané optimizmom, nadšením a prehnanými očakávaniami. Mnohí veriaci i hierarchovia predpovedali „nové Turíce“ (s. 6), ale pokoncilová realita bola iná. Rozhodnutie zvolať koncil sa s odstupom času javí ako unáhlené. Apoštolská stolica sa síce v čase zvolania koncilu tešila bezprecedentnej prestíži na medzinárodnom poli, na druhej strane sa však začínali prejavovať príznaky krízy. V Cirkvi sa šírili mnohé bludy, čo viedlo k zmätku v myslení.

Je povšimnutiahodným faktom, že texty a formulácie vypracované prípravnými orgánmi boli na samom koncile takmer úplne odmietnuté: „Koncil nebral do úvahy žiadosti obsiahnuté vo vótach koncilových otcov, ale vyhovel požiadavkám menšiny, ktorej sa už na začiatku podarilo dostať sa na čelo zhromaždenia a usmerňovať jeho rozhodnutia“ (s. 82). Rokovanie, spojené niekedy s prudkými polemikami, ovládla modernistická skupina koncilových otcov a poradcov. Predstavitelia tejto skupiny boli sebavedomejší a aktívnejší, šli ráznejšie za svojím cieľom. Dôsledkom bol „demokratický zvrat“ (s. 76) a v istom zmysle nečakané vyústenie koncilu. Významný posun i problém spočíva v jazyku koncilových dokumentov: „Voľba diskurzívnej metódy mala za následok nedostatočnú jasnosť, ktorá zasa bola príčinou dvojznačnosti, čo je charakteristická črta koncilových textov“ (s. 144).

Roberto de Mattei uprednostňuje vecný tón, usiluje sa o vyváženosť a vernosť pravde, do knihy začlenil množstvo informácií, citátov, poznámok, spomienok a reakcií priamych i nepriamych účastníkov, nepatrí však k tým, ktorí Druhý vatikánsky koncil nekriticky velebia ako azda najväčšiu udalosť cirkevných dejín. Pozorný čitateľ, sledujúc autorove riadky, dospeje pravdepodobne k tomu, že rokovanie koncilu sa neudržalo v nadprirodzenej rovine, ale dostalo sa viac do roviny ľudskej a politickej. Koncilové zhromaždenie „budilo dojem akéhosi cirkevného parlamentu riadiaceho sa pravidlami a predovšetkým ‚filozofiou‘ modernej demokracie“ (s. 319).

Tak ako na začiatku, tak i v závere koncilu časť zúčastnených prekypovala optimizmom. Očakávania boli veľké, koncil vraj „prežiari svet“ (s. 325). Namiesto toho prišla búrka. Dramatické udalosti nasledujúcich rokov neunikli pozornosti pápeža. V decembri 1968 Pavol VI. vyslovil závažné myšlienky: „Cirkev dnes prežíva stav nepokoja. Horlivosť niektorých v sebakritike už hraničí, dalo by sa povedať, s autodeštrukciou. (...) Cirkev je napádaná tými, ktorí tvoria jej súčasť“ (s. 343). A neskôr, v roku 1972, v homílii venovanej situácii v Cirkvi konštatoval: „Akoby nejakou trhlinou prenikol do Božieho chrámu Satanov dym. Cítiť pochybnosti, neistotu, nejednoznačnosť, nepokoj, nespokojnosť, konflikt. (...) Aj v Cirkvi vládne tento stav neistoty; mysleli sme, že po koncile pre dejiny Cirkvi nastane slnečný deň. Namiesto toho nadišiel deň hustých mrakov, búrky, tmy, hľadania, neistoty...“ (s. 343).

Zhrnutie? Autor píše: „Nová jar viery, ktorá mala nastať po Druhom vatikánskom koncile, vyzerala skôr ako drsná zima prejavujúca sa predovšetkým kolapsom povolaní a opúšťaním rehoľného života“ (s. 355). Pri tom všetkom si však treba uvedomiť, dodajme, že Kristova Cirkev má duchovný základ. V podstate je svätá, preto kríza, ktorej sme svedkami, nie je kríza Cirkvi, ale kríza v Cirkvi – to je presnejšie vyjadrenie, a tak to máme chápať, teda vo svetle pravej viery, vo svetle Ježišovho prísľubu o Cirkvi ako Skale, ktorú brány pekelné nepremôžu.

 

Ján Maršálek

::

Odporúčané články:

Ľuďom, ktorí veria v Krista

Kresťania a konflikt so svetom

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).