Stručné dejiny ukrajinského nacionalizmu

 

Karol Dučák

Ukrajinský nacionalizmus má dlhú históriu. K životu ho priviedlo ukrajinské národné obrodenie, ktoré sa začalo rodiť v prvej polovici 19. storočia. Ukrajina bola vtedy rozdelená na východnú, čiže ruskú Ukrajinu na území cárskeho Ruska, a západnú, čiže rakúsku Ukrajinu. Tu bola domovom Ukrajincov Halič (po ukrajinsky Галичина, poľsky Galicja, nemecky Galizien, latinsky Galicia).

V tej dobe ukrajinský národ ešte nemal pevne ustálené pomenovanie. Pre označenie Ukrajincov sa používali rôzne výrazy. Na území cárskeho Ruska boli známi ako Malorusi, na území rakúskej Haliče ako Rusíni. V nemčine, ktorú používali Rakúšania, mal Ukrajinec pomenovanie Ruthen. Zároveň však existovali aj iné lokálne názvy pre príslušníkov ukrajinského národa, rozptýleného na rozsiahlom území: Rusnjaci, Kozáci, Červonorusi. 

Vedecký názov Juhorusi (Južnorusi), ktorý zaviedol N. Kostomarov, sa neujal, avšak napokon sa vžili pojmy Ukrajinci, ukrajinský národ (pôvodne ukrajinsko-ruský). Ostatne, slovo Ukrajina sa vyskytuje v dejinách ukrajinského národa už počiatkom stredoveku, avšak pôvodne v zemepisnom zmysle, „na označenie pohraničného územia. Neskôr, za poľskej vlády, na označenia jadra dnešnej Ukrajiny“ (Boczkowski, H.: Z dějin Ukrajiny a ukrajinského obrození. Praha: Ukrajinské vydavatelské družstvo Čas, 1919, s. 5).

Keďže ukrajinský národ nemal vlastnú domovinu a jeho príslušníci žili v rozdielnych štátnych útvaroch, nebola história Ukrajiny skúmaná samostatne, ale v spojitosti s históriou cárskeho Ruska či Rakúsko-Uhorska, respektíve Poľska. Teda história Ukrajincov v Rusku sa skúmala ako súčasť dejín Ruska a to isté platilo aj o západných príslušníkoch ukrajinského národa.

V dôsledku toho to, čo sa považovalo za históriu národa, bolo de facto štátoprávnou históriou, teda dejinami štátov, panovníckych rodov a ich vojenských úspechov či neúspechov. Takéto chápanie historickej vedy spôsobilo, že dejiny politicky aj štátoprávne nesamostatných národov sa neštudovali ucelene, ale len ako súčasť dejín majoritných národov, ktoré mali svoj vlastný štát. Takto sa história ukrajinského národa drobila na časti, v dôsledku čoho nebolo možné podať ucelený výklad evolúcie ukrajinského národa, ktorý po začiatku svojej samostatnej existencie stratil štátnu samostatnosť a politickú nezávislosť. Až prijatím nových názorov a metód do historického bádania (týkajúcich sa predovšetkým takzvanej kultúrnej histórie) a „vystúpením samostatných ukrajinských historikov (Kostomarova, Drahomanova, Antonoviča, M. Hruševského a iných)...sa história ukrajinského národa študuje a skúma samostatne a sústavne“(Boczkowski, H.: Z dějin Ukrajiny a ukrajinského obrození. Praha: Ukrajinské vydavatelské družstvo Čas, 1919, s. 6).

Ukrajinci až do 19. storočia nemali ani vlastnú národnú kultúru. Prvou tlačenou ukrajinskou knihou, písanou v ľudovom jazyku, bola v roku 1798, teda koncom 18. storočia, publikácia Aeneida, ktorú napísal Ivan Kotljarevskij, avšak ukrajinský jazyk sa v tej dobe ešte len formoval. Skutočná ukrajinská jazyková a celková kultúrna obroda sa začala až v prvej polovici 19. storočia.

V prvopočiatkoch formovali ukrajinský nacionalizmus osobnosti ako Dmitrij Bantyš-Kamenský, Mykola Markevič, Pantelejmon Kuliš, Nikolaj Kostomarov a iní. Určite najznámejší však bol Taras Ševčenko, zakladateľ modernej ukrajinskej literatúry.

Ideológia ukrajinského nacionalizmu vznikala ako systém ideí a názorov v oblasti politiky, práva, filozofie, morálky, estetiky a náboženstva. Má triednu sociálnu povahu. V princípe reflektuje morálno-psychologické a politické ašpirácie vykorisťovateľských, buržoáznych a maloburžoáznych „vrstiev obyvateľstva. Rozvoj kapitalizmu, tovarovo-peňažných vzťahov prináša zásadné zmeny do mentality ľudí, umocňuje formovanie mamonárskych, egoistických a karieristických nálad najmä medzi elitou spoločnosti, ktoré tvoria morálno-psychologický základ ideológie nacionalizmu“ (history.wikireading.ru).

Ideológia ukrajinského nacionalizmu nie je nijako výnimočná, ale v mnohom sa zhoduje s nacionalizmom iných národov. V jej zmysle je národ prezentovaný ako ahistorické spoločenstvo, pričom každý nacionalizmus vyzdvihuje vlastný národ, absolutizuje rozdiely medzi národmi, idealizuje mentalitu vlastného národa a vytvára pocit jeho nadradenosti nad inými národmi. Vlastným rodákom vštepuje aroganciu, nedôveru a nevraživosť voči príslušníkom iných národov, ktorá bez problémov prerastie do rasizmu a fašizmu. Tento vývoj postihol aj ukrajinský nacionalizmus v 20. storočí (porov. history.wikireading.ru).

Charakteristickým znakom ukrajinského nacionalizmu bola rusofóbia, aj keď v počiatočnom období sa nie všetci ukrajinskí nacionalisti vyznačovali nenávisťou voči Rusku. Napríklad vplyvný publicista 19. storočia Michajlo Drahomanov sa v úsilí zachovať a rozvíjať ukrajinskú identitu schádzal s radikálnymi ukrajinofilmi, pričom sa však nestotožňoval s ich protiruskými, rusofóbnymi postojmi. Ako kozmopolita a liberálny socialista neuznával myšlienky „narodničestva“, rozchod s Ruskom nepovažoval za kľúčovú ideu ukrajinizmu. Naopak, uprednostňoval „myšlienku federalizmu, v súvislosti s ktorou spolupracoval s ruskými konštitucionalistami“ (censor.net).

Podobne zmýšľal historik N. Kostomarov, z iniciatívy ktorého sa vytvoril v januári 1846 obrodenecký spolok Кирилло-Мефодиевское братство (Cyrilo-metodské bratstvo). Členovia spolku sa vážne zapodievali ideou vytvorenia federácie slobodných slovanských republík, v ktorej by pripadla osobitná rola ukrajinskému národu. Členovia bratstva boli presvedčení o tom, že Ukrajinci si zachovali omnoho viac lásky k slobode a oddanosti demokracii ako iné národy Ruskej ríše. Popri tom však jednoznačne považovali ukrajinský národ „za jednu z častí spoločného ruského etnosu“ (histrf.ru).

Inakšie sa vyvíjala situácia v Haliči, kde organizácie tamojších Rusínov s podporou rakúskych oficiálnych kruhov sformulovali stanovisko, že Rusíni nie sú Rusmi, tvoriacimi väčšinu obyvateľstva cárskeho Ruska, ale tvoria jeden národ spolu s obyvateľmi Maloruska, s ktorými musia spoločne vytvoriť svoj vlastný štát na „odvekých zemiach“ (histrf.ru).

Paradoxom je, že militantný rusofóbny ukrajinský nacionalizmus, založený na ozbrojenom terore, sa zrodil na území Ruskej ríše. Za jeho zakladateľa je považovaný Nikolaj Michnovskij, ktorý inicioval vznik Ukrajinskej ľudovej strany v roku 1902. Bola to prvá ukrajinská politická strana, ktorá mala vo svojom programe vytvorenie samostatného ukrajinského štátu. Tento vývoj bol ovplyvnený šírením socialistických ideí s právom na sebaurčenie národov a ozbrojeným bojom proletariátu. V roku 1904, pri oslavách 250. výročia znovuzjednotenia Ukrajiny s Ruskom, zorganizoval Michnovskij niekoľko „teroristických činov – výbuchy pamätníkov Alexandra Puškina v mestách Maloruska“ (histrf.ru).

Najnebezpečnejší bol však vývoj radikálneho ukrajinského ultranacionalizmu v Haliči, ktorej „politická elita bola pod vplyvom a úplnou kontrolou západných tajných služieb (rakúskych, poľských, nemeckých), pripravujúcich expanziu proti Rusku... Tajné služby západných krajín dokázali v Haliči vycvičiť veľký oddiel militantných nacionalistov...“ (history.wikireading.ru).

Navyše, „rusofóbne nálady v Haliči tradične utvrdzovala uniatská cirkev“ (history.wikireading.ru). Gréckokatolícky biskup Andrej Šeptický, haličský metropolita a ľvovský arcibiskup, dôrazne vyzýval svojich veriacich vytrhnúť východné kresťanstvo z herézy pravoslávia a „zaviesť ho do lona apoštolského a európskeho spoločenstva“ (history.wikireading.ru). Práve tomuto biskupovi bolo vytýkané, že mlčky schvaľoval činnosť teroristických skupiniek ukrajinských nacionalistov či dokonca im bol priamo naklonený (porov. tedeum.cz).

Najdôležitejším medzníkom vo vývoji ukrajinského nacionalizmu sa stali výsledky prvej svetovej vojny, po ktorej sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko. Viaceré národy získali štátnu samostatnosť, avšak nepodarilo sa to Ukrajincom, ktorí žili sčasti na území Ruska a sčasti na území bývalého Rakúsko-Uhorska. Ukrajinci boli najpočetnejším európskym národom, ktorý nezískal štátnu samostatnosť. Územie, na ktorom žili, bolo rozdelené medzi štyri štáty, pričom dominantná časť spadala pod ZSSR, druhá najväčšia pripadla Poľsku, tretia Rumunsku a posledná – Zakarpatská Ukrajina – Československu (porov. ct24.ceskatelevize.cz).

Toto spôsobilo rozmach, ale aj radikalizáciu ukrajinského ultranacionalizmu v Haliči. Za najvplyvnejšieho a najvýznamnejšieho ideológa ukrajinského nacionalizmu po prvej svetovej vojne je považovaný Dmytro Doncov, známy svojou priam chorobnou rusofóbiou (porov. censor.net). Z mnohých nacionalistických organizácií po prvej svetovej vojne sa najznámejšou stala Organizácia ukrajinských nacionalistov(OUN), ktorá vznikla v roku 1929 a bola „namierená proti hlavným nepriateľom ukrajinskej štátnosti – moskovským boľševickým satrapom a poľskej okupačnej šovinistickej vláde“ (libr.rv.ua). Jej predchodkyňou bola Ukrajinská vojenská organizácia (UVO), založená v roku 1920 vo Viedni bývalými ukrajinskými vojakmi rakúsko-uhorskej armády. V jej čele stál plukovník J. Konovalec. Časom však vyvstala nevyhnutnosť vybudovať politickú organizáciu a tak sa v roku 1929 z iniciatívy J. Konovalca zjednotili viaceré samostatné nacionalistické organizácie do Organizácie ukrajinských nacionalistov. Za jej lídra zvolili J. Konovalca, ktorý súčasne naďalej viedol aj UVO, takže obidve organizácie istú dobu fungovali paralelne.

Od začiatku bol členom organizácie aj Stepan Bandera, zrejme najznámejší zo všetkých ukrajinských ultranacionalistov. Lenže Bandera sa začal presadzovať vo vedení OUN až o niekoľko rokov neskôr. Okrem neho však v radoch OUN začali pôsobiť aj viacerí neskorší vplyvní ukrajinskí nacionalisti ako Andrej Melnyk, Roman Šuchevič a iní.

Organizácia začala s vlnou teroru predovšetkým na území Poľska. V Sovietskom zväze boli ukrajinskí nacionalisti vystavení priamemu teroru, ktorý eliminoval ich aktivity, takže sa tam nedokázali presadiť. Ukrajinskí nacionalisti sa teda špecializovali na územie Poľska, kde „sa uchyľovali k sabotážam a atentátom, ničili komunikácie, páchali lúpeže majetku v štátnom vlastníctve, vypaľovali poľnohospodárske usadlosti. Poľské vládne jednotky odpovedali nevyberavými represiami ukrajinského obyvateľstva, ktoré sprevádzala dlhodobá polonizačná politika“ (ustrcr.cz, s. 47).

Dňa 15. júna 1934 zorganizovala OUN atentát na poľského ministra vnútra Bronisława Pierackého. Pri vyšetrovaní tohto zločinu zatkli aj Stepana Banderu, ktorý v tej dobe bol súčasťou vedenia OUN a podieľal sa na príprave atentátu. Banderovi už predtým prešlo zorganizovanie politickej vraždy, ktorá vyvolala mimoriadny rozruch. Išlo o prípravu likvidácie A. Majlova, tajomníka konzulátu ZSSR v Ľvove, ktorá mala byť revanšom za Stalinom vyprovokovaný hladomor na Ukrajine. Lenže atentát na poľského ministra vnútra Banderu takmer pripravil o život. Varšavský súd ho v roku 1936 odsúdil na trest smrti, ale Bandera akoby zázrakom unikol smrti. Jeho trest zmenili na doživotie, pričom vo väzení strávil niekoľko rokov. (porov. kray.org.ua).

Najtemnejšie kapitoly v dejinách ukrajinského nacionalizmu a v dejinách ukrajinského národa vôbec sa začali písať po obsadení Poľska Nemeckom a spojení ukrajinských nacionalistov s nemeckými nacistami. Nebola to náhoda. Ukrajinskí nacionalisti boli v centre pozornosti nemeckých tajných služieb už od polovice 30. rokov. Nemci plánovali využiť Ukrajincov v tajnej vojne proti Poľsku a ZSSR, ktorú napokon už aj tak viedli. A po rozpútaní druhej svetovej vojny sa ukrajinským nacionalistom naskytla „možnosť nielen dostať sa z podzemia, ale aj pokúsiť sa realizovať svoje predstavy o vytvorení nezávislej Ukrajiny“ (histrf.ru).

Podľa vízií ukrajinských nacionalistov malo uskutočnenie idey vlastného samostatného štátu v spojenectve s Veľkým Nemeckom oslobodiť Ukrajincov od všetkých „nepriateľov“, predovšetkým Rusov, Poliakov a Židov. Nie je preto náhoda, že sa ukrajinskí nacionalisti aktívne podieľali na beštiálnom „vyvražďovaní Židov spolu s nemeckými Einsatz-komandami...“ (histrf.ru). Hitlerovci dokončili „formovanie rusofóbnej ašpirácie medzi nacionalistami“ (history.wikireading.ru). Nacisti pristupovali k Ukrajincom v Haliči inakšie ako k ostatným Slovanom. Po vytvorení divízie SS Galícia boli dokonca presvedčení, že „Haličania a Ukrajinci sú dva rôzne národy a zároveň Haličania sú takmer Árijci“ (history.wikireading.ru).

OUN pôsobila v Poľsku najprv jednotne, no v roku 1940 sa nacionalisti v Krakove rozdelili. Radikálnu frakciu (OUN-B) viedol Bandera, umiernenú (OUN-M) A. Melnyk. Dňa 30. júna 1941 bolo na základe rozhodnutia predstavenstva organizácie v Ľvove vyhlásené obnovenie veľkého ukrajinského štátu. Bol prečítaný „Akt obrody ukrajinského štátu“, ktorý však ostal iba na papieri a nikdy nevstúpil do platnosti. Nemcom nevyhovoval takýto vývoj. Nacisti chceli z Ukrajiny s jej černozemou a nerastným bohatstvom urobiť svoj vlastný majetok, ktorý by využívali pre potreby Nemecka. Nepochybovali o svojom víťazstve v tejto vojne a mali svoje vlastné zámery. Plánovali Ukrajinu podobne ako iné štáty zbaviť neárijského obyvateľstva a po skončení vojny osídliť nemeckými sedliakmi. Preto nemeckí nacisti potrestali tento prejav nelojálnosti k nim a 5. júla 1941 zatkli Banderu a ostatných predstaviteľov novo vyhláseného ukrajinského štátu. Potom ich uväznili v koncentračnom tábore Sachsenhausen, v časti pre prominentných väzňov, v ktorej boli podstatne lepšie podmienky, „než aké panovali v bežných koncentračných táboroch. Bandera tam mal povolenie na návštevy svojej manželky, Jaroslavy Vasilievny Banderovej (1917–1977)...“ (nasregion.cz).

V deň vyhlásenia samostatnosti Ukrajiny bol vydaný aj rozkaz „o vytvorení Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) a vytvorení národnej vlády“ (ik-ptz.ru). K vytvoreniu Ukrajinskej povstaleckej armády došlo 14. októbra 1942. Na základe dohody medzi zástupcami nemeckých úradov a OUN bolo úlohou UPA chrániť mosty a železnice pred útokmi sovietskych partizánov a podporovať činnosť nemeckých okupantov. Nemci na oplátku prisľúbili dodávať povstalcom z UPA zbrane a muníciu a po predpokladanom víťazstve nad Sovietskym zväzom umožniť vytvorenie samostatného ukrajinského štátu, nad ktorým by sami prevzali patronát. Členovia UPA spolu s nacistickými jednotkami podnikali represívne operácie, pri ktorých terorizovali civilistov, sympatizujúcich s Červenou armádou (porov. fondeco.ru).

Najdesivejším mementom činnosti ukrajinských nacionalistov bol beštiálny masaker civilného obyvateľstva vo Volyni od februára 1943 do februára 1944. Teroru príslušníkov Ukrajinskej povstaleckej armády, ktorí podľa ich vodcu Banderu dostali pomenovanie banderovci, sa brutalitou nevyrovnal ani teror nemeckých hrdlorezov. Beštialita ukrajinských netvorov hádam nemá obdobu v novodobých dejinách ľudstva. Banderovci v tomto regióne vyvraždili podľa rozličných zdrojov od 60 do 100 tisíc Poliakov. Sťahovali ľudí zaživa z kože, rozrezávali bruchá tehotným ženám a páchali mnohé iné ukrutnosti „na nevinných ľuďoch – bez najmenšieho ohľadu na vek či pohlavie“ (expres.cz). Nad ukrutnosťou týchto teroristov ostáva rozum stáť. To, čo sa odohralo vo Volyni, je bezpochyby najtemnejšou kapitolou dejín ukrajinského národa. Ich cieľom bolo etnicky vyčistiť toto územie a úplne zlikvidovať iné národy, predovšetkým Poliakov.

Na začiatku to ešte nebolo až také zlé. Spočiatku to boli ojedinelé prípady násilia, ktoré v kritických prípadoch skončili vraždami. Avšak vo februári 1943 sa situácia radikálne zmenila a začal sa systematický masový teror. Banderovci „znásilňovali miestne ženy, ktorým potom odrezávali prsia i ďalšie časti tela, a vraždili mužov, pričom aj im odrezávali pohlavné orgány, uši alebo končatiny“ (expres.cz).

Najobľúbenejším dňom ich obludných zločinov bola nedeľa. Vtedy sa katolícki Poliaci zhromažďovali v kostoloch na bohoslužbách, takže ich banderovci mali pokope a nestrácali čas s ich zhromažďovaním. Dňa 11. júla 1943 sa vo Volyni sám diabol utrhol z reťaze, aby si užíval beštiálne orgie. Tento deň vstúpil do dejín ako „krvavá nedeľa“, počas ktorej ukrajinskí ultranacionalisti koordinovane zaútočili v 99 volyňských lokalitách. Banderovské beštie sa zabávali na utrpení svojich obetí. Napríklad sypaním soli do rán, vypichovaním očí či chladnokrvným mučením a vraždením detí, ktoré boli bežne pribíjané na stenu za rôzne časti tela. Miestom otrasného zločinu sa stal Ternopiľ. Banderovci tam na stromy pozdĺž cesty povešali k sebe zviazané detské telá a vedľa zavesili transparent „Cesta k nezávislej Ukrajine“. Toto všetko sa nemohlo obísť bez poľskej odvety. Poliaci z pomsty začali vraždiť Ukrajincov a aj tu sa obeťou stalo nevinné civilné obyvateľstvo. Počet obetí sa odhaduje od niekoľko tisíc až po 26 tisíc obetí (porov. expres.cz).

Masaker vo Volyni je len vrchol ľadovca. Nebol to ojedinelý prípad teroru ukrajinských nacionalistov voči civilnému obyvateľstvu, ale ten vo Volyni sa stal najznámejší a najbeštiálnejší. Banderovci rozsievali hrôzu a skazu nielen počas druhej svetovej vojny, ale aj po jej skončení. A nielen na vlastnom území, ale aj v susedných štátoch. Samotného Banderu Nemci prepustili na slobodu v roku 1944 a on prežil až do 15. októbra 1959, keď ho v Mníchove zavraždil sovietsky agent Bogdan Stašinskij.

Podzemné hnutie banderovcov terorizovalo západnú Ukrajinu aj v povojnovom období až do roku 1950 a jeho pozostatky ešte dlhšie, do roku 1953. Pri „diverziách, sabotážach a teroristických činoch počas najvyššieho stupňa činnosti banderovského nacionalistického podzemia (1944–1946) zahynulo okolo 30 000 predstaviteľov orgánov sovietskej moci a tisíce miestnych obyvateľov. Poskytlo to však zámienku pre sovietske trestné orgány, ktoré postupovali obdobne. Príslušníci NKVD vykonávali represálie proti rodinám podozrivých zo spolupráce s UPA a masovo ich deportovali na Sibír...  Západná Ukrajina sa stala zónou bezhraničnej krutosti, sadizmu, drancovania a morálneho ponižovania obyvateľstva“ (historiarevue.sk). Banderovci vraždili aj vlastných krajanov, ktorí chceli žiť s Poliakmi v mieri.

Pravdaže, medzi Ukrajincami bolo mnoho dobrých ľudí a dodnes je v ukrajinskom národe nemálo ušľachtilých osobností. Tak ako v každom národe. Vari najviac sa v tomto ohľade vyznamenal blahoslavený ukrajinský gréckokatolícky biskup Hryhorij Chomyšyn (1867–1945), eparcha stanisławowský, ktorý už pred druhou svetovou vojnou varoval svojich krajanov pred nebezpečnou hrozbou nacionalizmu. Nekompromisne odsudzoval ukrajinských nacionalistov a vyzýval Ukrajincov, aby boli lojálni k Poľsku. Niet divu, že niekedy vzniká dojem, že Chomyšyna viac uctievajú v Poľsku ako na Ukrajine.

Chomyšyn sa už vo svojom pastierskom liste Українська проблєма (Ukrajinský problém) z roku 1932 venoval hrozbe nacionalizmu. Nezavrhoval lásku k svojmu národu, ktorú považoval za cnosť. Kategoricky však odsudzoval deštruktívny nacionalizmus, o ktorom okrem iného napísal: „Pravej, svätej a ušľachtilej láske k svojmu národu ostro odporuje nacionalizmus, výmysel posledných čias, ktorý stavia národ za najvyššieho suveréna, detronizuje absolútnu autoritu Boha, opovrhuje neotrasiteľnými základmi zjavenej nadprirodzenej viery,... a ničí nielen lásku k Bohu, ale aj k blížnym, pretože vyvoláva horúčku šovinizmu a nenávisti voči všetkým, ktorí sa nepoddávajú tomuto nacionalizmu. Takýto nacionalizmus treba považovať za najväčšie poblúdenie ľudského umu, za niečo horšie ako pohanstvo. Takýto nacionalizmus je najstrašnejšia moderná heréza“ (Chomyšyn, H.: Українська проблєма. Stanislaviv: Ukrajinská katolícka organizácia, 1932, s. 8).

A na inom mieste uviedol: „Démon nacionalizmu, ktorý v poslednom čase zachvátil takmer celý svet, neušetril ani ukrajinský ľud, tým viac, že ukrajinský nacionalizmus nevzišiel z viery a lásky k Bohu a blížnemu...“ (Chomyšyn, H.: Українська проблєма. Stanislaviv: Ukrajinská katolícka organizácia, 1932, s. 13).

Chomyšyn vycítil v ukrajinskom nacionalizme duch pohanstva a iné temné znaky. Na jednom mieste píše: „Nacionalizmus u nás začal nadobúdať pohanského ducha, pretože zavádza pohanskú etiku nenávisti, lebo hovorí nenávidieť všetkých, ktorí  sú inej národnosti a dokonca im zakázal pomáhať a prejavovať milosrdenstvo v ich nešťastí. Práve toto je proti kresťanskej etike, lebo Kristus slovom i príkladom prikazuje milovať všetkých blížnych, teda nielen priateľov a svojich blízkych, ale aj osobných nepriateľov a ľudí cudzej národnosti...Keď záplavy v regióne Vilnius v roku 1931 spôsobili veľké škody a pripravili mnohých ľudí o strechu nad hlavou a kúsok chleba, vtedy som obetiam povodní pomohol v diecéze. A to odsúdila naša nacionalistická tlač... A či to nie je duch pohanstva? A zatiaľ, keď v našom susedstve pred niekoľkými rokmi spôsobila záplava veľkú skazu, vtedy nám z regiónu Vilnius prišla pomoc a to úctyhodná!“ (Chomyšyn, H.: Українська проблєма. Stanislaviv: Ukrajinská katolícka organizácia, 1932, s. 38).

Aj vo svojej publikácii Два Царства (Dve kráľovstvá) píše Chomyšyn okrem iného aj tieto ostré slová: „Naším hlavným previnením je heréza nacionalizmu. Táto heréza – to je najhoršia a najnebezpečnejšia heréza našej doby... Ona stavia nacionalizmus nad všetko, dokonca i nad Boha, nad Cirkev, nad Božie zákony. Nepočíta sa s Kristom ako kráľom všetkých národov... Následky tejto herézy sú strašné... Táto heréza nacionalizmu posadla aj náš národ a stala sa takmer modloslužbou. ‚Národ nadovšetko‘ a my robíme Bohu milosť už keď dáme Božie meno na druhé miesto: ‚Národ a Boh‘. Našu pravdu sme postavili nad pravdu Božiu, alebo ako hovorí apoštol Pavol: ‚Premenili pravdu na lož‘ (Rim 1, 25)“ (Chomyšyn, H.: Dwa Królestwa. Lublin: Klub Inteligencji Katolickiej : Petit SK : na zlec. Ucrainicum, 2016. ISBN 978-83-65133-09-0,s. 329–330).

Neohrozený biskup Hryhorij Chomyšyn išiel vo svojom spravodlivom boji proti ukrajinskému nacionalizmu tak ďaleko, že obviňoval ľvovského metropolitu Andreja Šeptického zo zhovievavého postoja voči ukrajinskému nacionalizmu. Zlom nastal až 27. júla 1934, keď bol zavraždený Ivan Babij, riaditeľ ľvovského Akademického gymnázia. O jeho vražde rozhodla OUN a tento brutálny akt vzbudil mimoriadnu pozornosť. Vtedy zaujal jednoznačný a rozhodný postoj už aj metropolita Andrej Šeptický, ktorý ostro vystúpil a bez výhrad odsúdil teroristický čin, navyše „adresoval samostatný pastiersky list o činnosti OUN“ (bandera.lviv.ua).

Hryhorij Chomyšyn pre svoje postoje veľa vytrpel. Ako sa vyjadril biskup Marian Buczek v Úvodnom slove k novému vydaniu knihy Два Царства v roku 2016 v poľskom Lubline pod názvom Dwa królestwa (redakcia I. Pełechatyj a W. Osadczy), neohrozený biskup Chomyšyn vo svojich „pastierskych listoch varoval pred odmietaním Božieho zákona, čo by národ a duchovenstvo ľahko priviedlo ku krajnému nacionalizmu a šovinizmu a pripravilo by ich o zdravé myslenie a hodnotenie reality“ Chomyšyn, H.: Dwa Królestwa. Lublin: Klub Inteligencji Katolickiej : Petit SK : na zlec. Ucrainicum, 2016. ISBN 978-83-65133-09-0, s. 8; 9).

Čo je najkrutejší paradox, tohto statočného biskupa prenasledovali dva totalitné režimy, nacistický i boľševický. Nemci Chomyšyna počas druhej svetovej vojny zatkli aj preto, že vyzýval veriacich, aby zachraňovali Židov. Nakoniec ho však o život pripravili sovietski boľševici. Hryhorij Chomyšyn zomrel na následky mučenia a utrpenia v kyjevskom väzení NKVD.

Lenže prenasledovali ho aj vlastní krajania a číhali mu na život. Na život Chomyšyna číhala aj Organizácia ukrajinských nacionalistov, ktorá ho označila za „zapredanca“ a vyhrážala sa mu smrťou (porov. tedeum.cz). Lenže biskup ostal neoblomný a naďalej obhajoval svoje postoje. Kvôli tomu prežil vo svojom pohnutom živote veľa utrpenia, ale ostal až do poslednej chvíle svojho života verným služobníkom Božím. Dňa 27. júna 2001 bol vyhlásený za mučeníka a blahorečený pápežom Jánom Pavlom II. Spolu s ním bolo blahorečených ďalších 24 ctihodných Božích služobníkov Gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine.

Skeptik by mohol namietať, že ukrajinský ultranacionalizmus je záležitosť minulosti a súčasná situácia na Ukrajine je odlišná. Sú však mnohé signály o tom, že to tak nie je. Problémom je, že ultranacionalizmus má dodnes v špičkách ukrajinskej spoločnosti tuhé korene. Veď nie tak dávno, pred dvanástimi rokmi, v januári 2010, udelil ukrajinský prezident Viktor Juščenko Stepanovi Banderovi in memoriam titul „Hrdina Ukrajiny“. Uvrhol tak svoju vlasť do hanby pred celým svetom. Pošramotený kredit Ukrajiny zachránil až prezident Viktor Janukovič, keď v roku 2011 anuloval dekrét o posmrtnom dekorovaní Stepana Banderu.

Lenže potom prišiel odeský masaker dňa 3. 5. 2014. V tento čierny deň sa pochod „ultras“ futbalového klubu Černomorec Odesa postupne zvrhol na konfrontáciu dvoch politických táborov. Na jednej strane boli militantní organizátori Majdanu a ozbrojení príslušníci ultranacionalistickej organizácie Pravý sektor, založenej na ideovom odkaze Stepana Banderu a haličskej SS divízie Galícia, na strane druhej proruskí aktivisti, ktorí boli v opozícii voči novej vládnej moci na Ukrajine. Došlo k ozbrojenej konfrontácii s použitím strelných zbraní, ktorá pripravila o život štyroch ľudí. Príslušníci proruskej menšiny v snahe zachrániť si holé životy hľadali úkryt v Dome odborových zväzov. Okrem nich sa tu vtedy schovávali aj ženy s deťmi. Neonacisti z Pravého sektora začali hádzať do vnútra budovy Molotovove koktaily a pritom podľa výpovedí očitých svedkov vykrikovali: „Rusi, usmažte sa!“  A tak sa čoskoro dve poschodia „ocitli v plameňoch. Niektorí sa udusili toxickými výparmi, iní uhoreli zaživa a ďalší sa pokúšali skákať z okien. Boli to však smrtonosné skoky, pretože týchto odvážlivcov čakala rovnako strašná smrť – ukrajinskí radikáli ich zabíjali baseballovými palicami alebo ich jednoducho zastrelili“ (srspol.sk).

Tieto hrozné udalosti, neonacistickými radikálmi práporov Ajdar a Azov posmešne nazývané „májové šašliky“, šokovali krajinu: 48 ľudí zhorelo zaživa, ďalších 250 ľudí utrpelo zranenia. Po uhasení požiaru sa ľuďom naskytol otrasný pohľad na obhorené telá žien a znetvorené tváre pozabíjaných ľudí. Západným, predovšetkým americkým politikom, takýto vývoj udalostí akoby vyhovoval. Hlavné mesto Ukrajiny „navštívil riaditeľ bezpečnostnej služby USA a neskôr i americký viceprezident Biden, ktorý tu prejavil predstaviteľom novo ustanovenej vlády podporu“ (listy.cz).

Ukrajinská vláda dlho odmietala vyšetriť tieto udalosti a tak až do dnešných dní neboli spoľahlivo vyšetrené. Dokonca sudcov, ktorí sa v roku 2015 pokúšali identifikovať „vinníkov masakru, ohrozovali neonacisti z Pravého sektora. Traja sudcovia odeského súdu Alexander Iščenko, Viktor Koroj a Sergej Žurik museli v obavách o svoj život podpísať vyhlásenie, že od prípadu odstupujú, keď do budovy súdu vtrhla veľká tlupa ozbrojencov v maskách, ktorá zablokovala súdny proces a vyhrážala sa sudcom, že ich zastrelí, ak sa nevzdajú ďalšieho vyšetrovania“ (srspol.sk).

Tento masaker, ale aj iné krvavé zločiny ukrajinských ultranacionalistov v Kyjeve, Mariupole, či atentáty na politikov a novinárov, zostávajú nevyšetrené a to prispieva k nepokojnej situácii na Ukrajine. Zvlášť nepokojný je východ krajiny. Len za šesť rokov, od roku 2014 do začiatku roku 2020, zomrelo podľa OSN v konflikte na východe Ukrajiny až 13 200 ľudí. Z toho bolo 3 350 civilistov a 5 650 príslušníkov z radov proruských povstalcov. Okrem toho zahynulo aj 4 100 príslušníkov ukrajinskej armády (porov. dw.com).

Pravdou teda je, že umierajú nielen Rusi, ale aj Ukrajinci, ale za nepokojmi jednoznačne stojí ukrajinská vládna moc, ktorá nedokázala zabrániť ultranacionalistickým silám v krajine vybičovať národnostnú nenávisť do krajnosti. Za nezvládnutie situácie na Ukrajine nemôže režim v Kyjeve obviňovať nikoho v zahraničí.

O tom, že aj v súčasnej ukrajinskej spoločnosti drieme skrytý obdiv voči histórii ukrajinského nacionalizmu, svedčí aj fakt, že nedávne nové vydanie knihy Два Царства v roku 2016 v poľskom Lubline vyvolalo na Ukrajine vlnu nevôle v radoch historikov i gréckokatolíkov. Dokonca sa objavili trápne obvinenia, že kniha bola údajne „napísaná pod diktátom NKVD“ a že ide o „ďalší klam ruskej propagandy“. Je to skutočne prejav krajnej arogancie a neúcty k biskupovi-mučeníkovi Hryhorijovi Chomyšynovi, ktorý trpel a zomrel v kyjevskom väzení NKVD. Gréckokatolícky kňaz Ihor Pełechatyj, ktorý sa spolu s W. Osadczym zaslúžil onové vydanie knihy, tiež okúsil nezdravé ovzdušie ukrajinskej spoločnosti. Po vydaní knihy ho prepustili z nakladateľstva Нова Зоря (porov. tedeum.cz).

Zdá sa teda, že ukrajinský nacionalizmus má v ukrajinskej spoločnosti tuhší koreň, ako priznávajú predstavitelia ukrajinského národa. Ukrajina je štátom s mnohými bolesťami. Šokujúca moc oligarchie, bujnejúca korupcia, priepasť medzi bohatými a chudobnými, nezdravý nacionalizmus časti obyvateľstva a iné neduhy rozožierajú ukrajinskú spoločnosť. Sú tu však aj závažné previnenia voči kresťanskej morálke. Ukrajina je veľkou „fabrikou na deti“, v ktorej prekvitá medzinárodný biznis s náhradným materstvom. Pritom sa tu vykonávajú tisíce umelých potratov ročne. Ale očista Ukrajiny a ozdravenie jej dusných politických pomerov je a musí ostať domácou úlohou Ukrajincov. Nikto ju nemôže urobiť zvonku.

 

Karol Dučák

::

Súvisiaci článok: Vojne sa dalo predísť...