Ľudovít Košík |
Po rokoch komunistickej totality, ktorá sa skončila v novembri 1989, žijeme v slobode, aj náboženskej. Počas totalitného režimu sme boli občanmi druhej kategórie, z niektorých postov sme boli vylúčení, naša účasť na správe verejných vecí bola výrazne obmedzená a svoje kresťanstvo sme boli nútení žiť iba súkromí, v rodine, v kostole, nie na verejnosti. V roku 1989 sa situácia zmenila a právom sa od nás kresťanov očakávalo, napriek niekoľkým čudným hlasom, že budeme výraznou silou, ktorá bude udávať pozitívny tón vo verejnom živote krajiny.
Kde sú príčiny toho, že tomu tak nie je,
a mnohí kresťania a čestní ľudia sú často vysmievaní, diskriminovaní,
prenasledovaní a nenájdu oporu či podporu ani v tzv. kresťanských
spoločenstvách, ani u niektorých duchovných autorít?
Vari tí, ktorí sa pokladajú za reprezentantov
kresťanov v súčasnom politickom živote, sú naplnením toho, za čo kresťania
počas rokov totality bojovali, a toho, čo je základným kresťanským
posolstvom pre tento svet? Nezlyhali a nezlyhal systém, nezlyhali cirkevné
inštitúcie a nezlyhali sme my, ktorí sme niekomu a niečomu dôverovali, čo
nestálo na zdravých základoch Pravdy, Dobra a Spravodlivosti, ale na
nesprávnych domnienkach?
Niektorí zjavne využili a zneužili kresťanov a kresťanstvo na vlastné
prízemné ciele. Je nám dnes ešte
jasné, kto je kresťanom? Kto sa za neho ešte môže pokladať a kto ním už nie je,
aj keď si on vo svojom egoizme či pýche myslí, že ním je? Skutočný kresťan je
nasledovníkom Krista, prijíma ho za svojho Pána a Spasiteľa a podľa toho sa
usiluje aj žiť. Kresťan vie, že jeho vlasť je v nebesiach a podľa Božích
požiadaviek napĺňa svoj život.
Kresťania boli najväčšou skupinou obyvateľstva
a boj proti nim v 50-tych rokoch 20. storočia v bývalom Československu bol
veľmi silný. Lenže my sme sa ani po revolúcii s tým nevyrovnali – a boj sa
začal v novej rovine a zvnútra. Oveľa intenzívnejšie, než to robili
socialistické organizácie, ktoré si hľadali spolupracovníkov v štruktúrach
Cirkvi, aby ju rozložili.
Dnes sme ako kresťania rozdelení, rozhádaní,
povrchní a prázdni. Chýba nám to, čo spájalo prvých kresťanov: láska k Bohu a
k blížnemu, doložená vernosťou pravým hodnotám, a ochota obetovať sa.
Akosi sa zriedilo a zoslablo naše kresťanstvo nielen na verejnosti,
v kostoloch, ale aj v našich srdciach či rodinách, a niektorí to
dokázali patrične využiť.
Dnešný proticirkevný boj si našiel, žiaľ,
mnohých spolupracovníkov v radoch Cirkvi, a taktiež nové rafinovanejšie a
účinnejšie spôsoby. Je možné byť krajne ľavicovým či liberálnym, či podporovať
takýchto ľudí a byť pritom kresťanom? Kresťanom človek je, alebo ním nie je,
a z toho vyplývajú jeho ďalšie postoje a skutky. Na to, či ním je,
dáva odpoveď jeho život. Nestačí sa k Cirkvi hlásiť a žiť si po svojom. Vyberať
si, čo sa mi páči, čo mi vyhovuje, čo mi prináša osoh, výhody a čo odsuniem.
Zo spoločenstva Cirkvi sa vylučuje každý sám
ťažkým hriechom. Cirkev to robí exkomunikáciou pri niektorých zločinoch, ale aj
to akoby sa zjemnilo, súčasná Cirkev si nechce robiť nepriateľov, preto
toleruje, dovoľuje, ba schvaľuje i to, čo Ježiš radikálne odmietal. Aj
hriech je možné napraviť – pokáním, ale treba si pochybenie priznať, oľutovať
a v tom duchu konať.
Ako môže kresťan podporovať a voliť verejných hriešnikov?! Ono to vedie k rozkladu spoločnosti, ale
aj k tomu, že sám sa vylúči
z Cirkvi, i keď možno ešte nejaký čas do kostola prichádza, jeho myslenie
je však vážne choré, a chorobu šíri do okolia. Pritom uzdraviť sa nie je možné
v skupinách podobne zmýšľajúcich, diskusiou ani zmenou cirkevnej
disciplíny, ale len pokáním. A to vytrvale odmietame, a tak prichádza
k rozkladu spoločnosti, k vyprázdňovaniu a tragédiám: osobným,
rodinným, spoločenským, cirkevným...
Ak volíme či podporujeme hriech, ideme proti
Bohu, ľuďom, sebe i proti Cirkvi. Škodíme svetu i sebe. Ak schvaľujeme či
podporujeme hriešne konanie či u seba, alebo u iných, sme príčinou
tragédií. Ani vojenské konflikty nevznikajú len rozhodnutím kohosi, ale majú
mnoho príčin, ktoré korenia v nesprávnom myslení, rozhodovaní a konaní.
Nestačí len kritizovať či nadávať na zlých
politikov a vladárov a žiť kresťanstvo výlučne v cirkevnom prostredí.
Kresťanmi sme od krstu až do smrti, z nášho kresťanstva sa nedá vylúčiť ani náš
pracovný, ani spoločenský život. Všetko máme posvätiť svojou modlitbou a
činnosťou, ktorá slúži na oslavu Boha.
Ak niekto koná proti Bohu – a každý hriech je
proti Bohu i proti človeku – tak nie je dovolené mať na ňom spoluúčasť ani tým,
že takého človeka volíme do verejnej funkcie, ani tým, že schvaľujeme jeho
konanie, lebo je nám možno sympatický a má aj niektoré dobré vlastnosti, ktoré
nám vyhovujú, resp. je to náš priateľ, alebo ho pokladáme za odborníka.
Ak niekto v hriechu žije, chváli sa s tým,
schvaľuje či podporuje to, nemôže mať moju podporu, aj keby médiá a všetci
okolo tvrdili, že on je vlastne dobrý človek. Na morálke záleží, tá je
predpokladom Lásky, Dobra, Pravdy a Spravodlivosti. Bez nej nemôže byť ani
slušnosť. A treba ju prijať v celej šírke, ako ju podáva Božie zjavenie –
o tom je kresťanstvo, ako nám to ukazuje aj história nášho národa.
Máme aj dnes možnosť byť napriek všetkým obmedzeniam slobodnými a
zodpovednými ľuďmi. Nedať sa zneužiť
tými, ktorí sa kresťansky tvária, aby nás znova oklamali, podviedli ako už
toľkokrát, ktorí nás zneužívajú, obmedzujú, dirigujú, usmerňujú, využívajú...
Dostali sme povolanie k životu v slobode.
Z hľadiska každého diktátora a nespravodlivého režimu je slobodný človek
ohrozením. Človek, ktorý si je vedomý svojej hodnoty Božieho dieťaťa, vie, že
je zodpovedný pred Bohom za život svoj i tých, ktorí sú mu zverení,
a podľa toho aj koná. Človek, ktorý myslí, hovorí a koná zodpovedne,
nepodlieha tlaku mocných tohto sveta, manipulátorov, médií, sociálnych sietí,
nepodlieha ani krátkodobým výhodám, ktoré sa mu ponúkajú.
Zodpovedný človek a kresťan nepodlieha tlaku a
nepokazí si život kompromismi s hriechom. Dokáže sa slobodne rozhodovať a niesť
zodpovednosť za svoje rozhodnutia, a keď zistí, že sa mýli, dokáže to priznať a
pokáním napraviť. Je možné a potrebné aj v súčasnosti žiť ako
kresťan!
Vážme si svoju slobodu, nedajme si ju zobrať
nikým, ani ľuďmi, ktorí sa kresťansky tvária aby nás pomýlili. Zdá sa, že je to
dnes oveľa náročnejšie a ťažšie ako v rokoch „budovania socializmu“,
keď byť kresťanom znamenalo byť diskriminovaný, ale mnohí to dokázali a zachovali
sa čestne a hrdinsky, hoci iní zrádzali, udávali, ponižovali...
Ľudovít Košík
::
Odporúčané: Cirkev a Veľká noc v čase pandémie.
::
Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).
Pán Košík, ďakujem za úvahu.
OdpovedaťOdstrániťPíšete správne: kresťan nesmie (nemal by) podporovať a voliť verejných hriešnikov. Žiaľ, dostali sme sa do situácie, v ktorej sú naše možnosti dobrej voľby veľmi obmedzené – politická scéna je zľava doprava celá zaburinená, všade sú napchatí „verejní hriešnici“ a my len ťažko hľadáme čestných ľudí, ktorým by sme s pokojným svedomím mohli dať svoj hlas.
Treba hovoriť o zlyhaní kresťanskej politiky!
Mám presne tú istú skúsenosť, že z toho čo sa nám ponúka k voľbám je ťažké vybrať ak máme na zreteli verejné dobro, ktorého predpokladom je morálne správanie v celej šírke konania. Navyše niektoré zoskupenia sú v súčasnosti kriminalizované a spoločnosť sa už posúva nielen do morálneho ale aj ekonomického marazmu ale navyše súčasná Cirkev sa tvári, že sa nič nedeje, často mám dojem ako by to aj ona podporovala a nemala ani pud sebazáchovy, pretože stráca na sile, kvalite i kvantite. Na morálke záleží, bez nej sa správame ako zvieratá. Sme súčasťou prírody, ale sme ľudia, ktorí môžu myslieť a rozhodovať sa. Sme povinní voliť si dobro, najvyššie Dobro. Vďaka Ľ
Odstrániť