Kresťania a ich prínos do spoločnosti

 

Ľudovít Košík

Po rokoch komunistickej totality, ktorá sa skončila v novembri 1989, žijeme v slobode, aj náboženskej. Počas totalitného režimu sme boli občanmi druhej kategórie, z niektorých postov sme boli vylúčení, naša účasť na správe verejných vecí bola výrazne obmedzená a svoje kresťanstvo sme boli nútení žiť iba súkromí, v rodine, v kostole, nie na verejnosti. V roku 1989 sa situácia zmenila a právom sa od nás kresťanov očakávalo, napriek niekoľkým  čudným hlasom, že budeme výraznou silou, ktorá bude udávať pozitívny tón vo verejnom živote krajiny.

Kde sú príčiny toho, že tomu tak nie je, a mnohí kresťania a čestní ľudia sú často vysmievaní, diskriminovaní, prenasledovaní a nenájdu oporu či podporu ani v tzv. kresťanských spoločenstvách, ani u niektorých duchovných autorít?

Vari tí, ktorí sa pokladajú za reprezentantov kresťanov v súčasnom politickom živote, sú naplnením toho, za čo kresťania počas rokov totality bojovali, a toho, čo je základným kresťanským posolstvom pre tento svet? Nezlyhali a nezlyhal systém, nezlyhali cirkevné inštitúcie a nezlyhali sme my, ktorí sme niekomu a niečomu dôverovali, čo nestálo na zdravých základoch Pravdy, Dobra a Spravodlivosti, ale na nesprávnych domnienkach?

Niektorí zjavne využili a zneužili kresťanov a kresťanstvo na vlastné prízemné ciele. Je nám dnes ešte jasné, kto je kresťanom? Kto sa za neho ešte môže pokladať a kto ním už nie je, aj keď si on vo svojom egoizme či pýche myslí, že ním je? Skutočný kresťan je nasledovníkom Krista, prijíma ho za svojho Pána a Spasiteľa a podľa toho sa usiluje aj žiť. Kresťan vie, že jeho vlasť je v nebesiach a podľa Božích požiadaviek napĺňa svoj život.

Kresťania boli najväčšou skupinou obyvateľstva a boj proti nim v 50-tych rokoch 20. storočia v bývalom Československu bol veľmi silný. Lenže my sme sa ani po revolúcii s tým nevyrovnali – a boj sa začal v novej rovine a zvnútra. Oveľa intenzívnejšie, než to robili socialistické organizácie, ktoré si hľadali spolupracovníkov v štruktúrach Cirkvi, aby ju rozložili.

Dnes sme ako kresťania rozdelení, rozhádaní, povrchní a prázdni. Chýba nám to, čo spájalo prvých kresťanov: láska k Bohu a k blížnemu, doložená vernosťou pravým hodnotám, a ochota obetovať sa. Akosi sa zriedilo a zoslablo naše kresťanstvo nielen na verejnosti, v kostoloch, ale aj v našich srdciach či rodinách, a niektorí to dokázali patrične využiť.

Dnešný proticirkevný boj si našiel, žiaľ, mnohých spolupracovníkov v radoch Cirkvi, a taktiež nové rafinovanejšie a účinnejšie spôsoby. Je možné byť krajne ľavicovým či liberálnym, či podporovať takýchto ľudí a byť pritom kresťanom? Kresťanom človek je, alebo ním nie je, a z toho vyplývajú jeho ďalšie postoje a skutky. Na to, či ním je, dáva odpoveď jeho život. Nestačí sa k Cirkvi hlásiť a žiť si po svojom. Vyberať si, čo sa mi páči, čo mi vyhovuje, čo mi prináša osoh, výhody a čo odsuniem.

Zo spoločenstva Cirkvi sa vylučuje každý sám ťažkým hriechom. Cirkev to robí exkomunikáciou pri niektorých zločinoch, ale aj to akoby sa zjemnilo, súčasná Cirkev si nechce robiť nepriateľov, preto toleruje, dovoľuje, ba schvaľuje i to, čo Ježiš radikálne odmietal. Aj hriech je možné napraviť – pokáním, ale treba si pochybenie priznať, oľutovať a v tom duchu konať.

Ako môže kresťan podporovať a voliť verejných hriešnikov?! Ono to vedie k rozkladu spoločnosti, ale aj  k tomu, že sám sa vylúči z Cirkvi, i keď možno ešte nejaký čas do kostola prichádza, jeho myslenie je však vážne choré, a chorobu šíri do okolia. Pritom uzdraviť sa nie je možné v skupinách podobne zmýšľajúcich, diskusiou ani zmenou cirkevnej disciplíny, ale len pokáním. A to vytrvale odmietame, a tak prichádza k rozkladu spoločnosti, k vyprázdňovaniu a tragédiám: osobným, rodinným, spoločenským, cirkevným...

Ak volíme či podporujeme hriech, ideme proti Bohu, ľuďom, sebe i proti Cirkvi. Škodíme svetu i sebe. Ak schvaľujeme či podporujeme hriešne konanie či u seba, alebo u iných, sme príčinou tragédií. Ani vojenské konflikty nevznikajú len rozhodnutím kohosi, ale majú mnoho príčin, ktoré korenia v nesprávnom myslení, rozhodovaní a konaní.

Nestačí len kritizovať či nadávať na zlých politikov a vladárov a žiť kresťanstvo výlučne v cirkevnom prostredí. Kresťanmi sme od krstu až do smrti, z nášho kresťanstva sa nedá vylúčiť ani náš pracovný, ani spoločenský život. Všetko máme posvätiť svojou modlitbou a činnosťou, ktorá slúži na oslavu Boha.

Ak niekto koná proti Bohu – a každý hriech je proti Bohu i proti človeku – tak nie je dovolené mať na ňom spoluúčasť ani tým, že takého človeka volíme do verejnej funkcie, ani tým, že schvaľujeme jeho konanie, lebo je nám možno sympatický a má aj niektoré dobré vlastnosti, ktoré nám vyhovujú, resp. je to náš priateľ, alebo ho pokladáme za odborníka.

Ak niekto v hriechu žije, chváli sa s tým, schvaľuje či podporuje to, nemôže mať moju podporu, aj keby médiá a všetci okolo tvrdili, že on je vlastne dobrý človek. Na morálke záleží, tá je predpokladom Lásky, Dobra, Pravdy a Spravodlivosti. Bez nej nemôže byť ani slušnosť. A treba ju prijať v celej šírke, ako ju podáva Božie zjavenie – o tom je kresťanstvo, ako nám to ukazuje aj história nášho národa.

Máme aj dnes možnosť byť napriek všetkým obmedzeniam slobodnými a zodpovednými ľuďmi. Nedať sa zneužiť tými, ktorí sa kresťansky tvária, aby nás znova oklamali, podviedli ako už toľkokrát, ktorí nás zneužívajú, obmedzujú, dirigujú, usmerňujú, využívajú...

Dostali sme povolanie k životu v slobode. Z hľadiska každého diktátora a nespravodlivého režimu je slobodný človek ohrozením. Človek, ktorý si je vedomý svojej hodnoty Božieho dieťaťa, vie, že je zodpovedný pred Bohom za život svoj i tých, ktorí sú mu zverení, a podľa toho aj koná. Človek, ktorý myslí, hovorí a koná zodpovedne, nepodlieha tlaku mocných tohto sveta, manipulátorov, médií, sociálnych sietí, nepodlieha ani krátkodobým výhodám, ktoré sa mu ponúkajú.

Zodpovedný človek a kresťan nepodlieha tlaku a nepokazí si život kompromismi s hriechom. Dokáže sa slobodne rozhodovať a niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia, a keď zistí, že sa mýli, dokáže to priznať a pokáním napraviť. Je možné a potrebné aj v súčasnosti žiť ako kresťan!

Vážme si svoju slobodu, nedajme si ju zobrať nikým, ani ľuďmi, ktorí sa kresťansky tvária aby nás pomýlili. Zdá sa, že je to dnes oveľa náročnejšie a ťažšie ako v rokoch „budovania socializmu“, keď byť kresťanom znamenalo byť diskriminovaný, ale mnohí to dokázali a zachovali sa čestne a hrdinsky, hoci iní zrádzali, udávali, ponižovali...

 

Ľudovít Košík

::

Odporúčané: Cirkev a Veľká noc v čase pandémie.

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).