Naša Európa

 

ZÁPISNÍK (20/2022)

Európa sa začala vzmáhať po zániku Rímskej ríše. Staré odumieralo a nové rástlo. Odumieralo to, čo už nemalo silu a ani vôľu žiť. Zánik Rímskeho impéria bol zákonitý, vyplynul zo straty, respektíve popretia ideálov, ktoré stáli pri jeho vzniku. Keď sa namiesto cností začal presadzovať hedonizmus, keď sa pôvodné rímske náboženstvo začalo zamieňať so štátnym byrokratizmom a kultúru prekrylo volanie „panem et circenses“ (chlieb a hry), koniec bol neodvratný. Príležitosť dostali nové národy a silnejšie myšlienky. Európa sa stretla s kresťanstvom a vštepila ho do svojich základov, ale inšpirovala sa aj tým dobrým, čo zostalo z antiky.

Do priestoru primitívneho pohanstva vniklo slovo evanjelia a prinášalo úrodu. Spolu s duchovnou premenou dochádzalo k premene krajiny a spôsobu života. Vplyv kresťanstva sa prejavoval vo všetkých oblastiach. Evanjelium vyviedlo náš kontinent z temnoty barbarstva a postavilo ho do čela kultúrneho pohybu. Vznikali hodnotné literárne a umelecké diela, na vtedajších univerzitách sa slobodne uvažovalo, svet sa kultivoval, ľudské myslenie sa orientovalo na Boha a akoby priamo zo zeme vyrastali románske rotundy a neskôr gotické katedrály. Európou sa obrazne i doslovne niesli velebné hymny a piesne, dvíhajúce ľudí k čoraz plnšiemu životu: „Cirkev humanizovala národy tým, že ich cez svoje rehoľné spoločenstvá benediktínov a iných učila modliť sa i obrábať pôdu, pestovať sady a vinice. Učila ich rozvíjať remeslá, stavať chrámy, ale i spievať vznešené piesne, ktoré našich predkov duchovne prehlbovali a povznášali“ (Ján Chryzostom Korec: Cirkev v dejinách Slovenska).

Duchovnými, kultúrnymi aj hospodárskymi strediskami rodiacej sa Európy boli kláštory. Vynímali sa ako vzory nového lepšieho života. Prinášali svetlo, priťahovali ľudí aj svojou tajomnou majestátnosťou. Mnísi v praxi uplatňovali prikázanie lásky k blížnemu: „Bratia pracovali, a pracovali usilovne. A učili novým veciam každého, kto sa k nim priblížil. Všetko okolo nich ožívalo..." (Ján Chryzostom Korec: Cirkev v dejinách Slovenska).

Ľudia stavali kostoly, v mestách i na vidieku, aby sa mohli pravidelne zúčastňovať bohoslužieb. Kostol bol spravidla tou najväčšou a najkrajšou stavbou obce. A najdôležitejšou. Tak ho vnímali všetci – kostol ako symbol, zhmotnenie viery, dielo práce a umu, talentu a vôle, kostol ako miesto stretnutia, miesto sväté a vzácne, kde prebýva Boh: „Stredovek vynikal veľkorysosťou... Dobrotivosť stredovekých ľudí sa prejavovala v ochote, s akou sa zúčastňovali na stavbe premnohých chrámov. Veď mnohé kostoly, do ktorých chodíme, sú dielom stredovekých ľudí, našich predkov“ (Ján Chryzostom Korec: Čo nepoznáme z histórie).

Návšteva kostola bola vzácnou – a pritom dostupnou – príležitosťou stretnúť sa s Najvyšším a pozdvihnúť i seba, stretnúť sa s krásou a i seba urobiť krajším, stretnúť sa s dobrom a tak i seba aspoň trochu polepšiť. Naši predkovia – napriek ťažkým podmienkam, v ktorých zväčša žili – pravidelne vnímali múdre slovo, peknú hudbu, umeleckú krásu; boli v kostole, v tej najlepšej galérii a koncertnej sieni. Napĺňali svoj údel ako najlepšie vedeli.

A čo dnes? Ako sa mení tá stará dobrá Európa?

 

Ján Maršálek

::

Predchádzajúci: ZÁPISNÍK (19/2022)

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!