V rukách držím novú útlu brožúrku, na
titulnej strane čiernobiela fotografia. Muž a žena. Pozerajú sa do údolia.
On ju objíma zozadu, ruka položená na jej pravom pleci.
Kam sa to dívate, čistou láskou spojení? Aké
máte plány do budúcnosti?
Dvaja mladí ľudia, ktorí si len krátko predtým
sľúbili vzájomnú lásku, vernosť a aj to, že budú statočne, spoločne niesť
životný kríž. Aký to mal byť kríž? Tušili niečo vtedy, keď sa s pocitom šťastia
a radosti dívali na Rajeckú dolinu?
Názov knihy: Partizánska vražda v Rajeckej doline. Autori: Eliška Hurná a Juraj Hurný mladší. Knižku vydali Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja (Bratislava, 2022).
Možno sa pýtať: Ozaj tí slávni partizáni,
predvoj „osloboditeľov“, dokázali niekoho zavraždiť? Brutálne, bez dôvodu, bez viny? Čo je to za
nehoráznu lož, osočovanie čestných a spravodlivých ľudí, ktorí predsa za nás
bojovali, prelievali svoju krv, obetovali svoj život za pravdu
a spravodlivosť, aby sme my mohli šťastnejšie žiť, radostnejšie, bez
otroctva, vykorisťovania, v novej slobodnej vlasti, ktorú nám zaručí
komunistická strana a jej spravodlivý sociálny systém, kde budú všetci
usilovne pracovať, nebude sa kradnúť a podvádzať?!
Partizáni, tí chrabrí, smelí a nebojácni,
čestní, spravodliví bojovníci, ktorým sme postavili stovky pamätníkov, ktorým
každý rok prinášame kytice, spomíname na nich, oplakávame ich, vzdávame im
česť. Za takmer 80 dlhých rokov sme z nich urobili obdivuhodnú legendu,
ktorú udržujeme naďalej. Čo celkom nepasovalo, to sme usilovne premaľovali
(alebo primaľovali), aj to, čo nikdy nebolo.
Ale ja tvrdím, súdruhovia, nepovedali sme ešte
všetko. Zostáva nám nakoniec to jediné, to najhlavnejšie – povedať konečne
o slovenských partizánoch celú pravdu. Povedať, kto boli tí nebojácni
chrabrí hrdinovia, odkiaľ pochádzali, ako predtým žili, čo robili, keď ešte
neboli partizánmi. Čo chceli dosiahnuť a čo sa im podarilo.
Mali by sme konečne rozlúsknuť ten tvrdý
oriešok, prečo dodnes taja a nechcú povedať skutočnú pravdu, ako to
vlastne bolo s tým slávnym národným povstaním, ako ho premenovali
a dlhé roky umelo živili legendu o ňom.
Nalejme si, súdruhovia, čistého vína, sadnime
si konečne k spoločnému stolu, nájdime v sebe toľko človečej odvahy
i pokory, lebo hodiny času tikajú a budú tikať i vtedy, keď to
vy budete odmietať a ignorovať. Raz sa budete pozerať všetkému z tváre do
tváre. To vám tvrdím s takou istotou, ako že sa naša Zem krúti, že obieha
okolo Slnka a že teleso padá na zem príťažlivosťou.
Anton Sedláček bol robotník. Pošpinil česť
robotníka. Keby bol býval lekárom, pošpinil by česť lekára. Neospravedlňuje ho,
že bol permanentne opitý – so zbraňou v ruke zavraždil nevinných ľudí. Prečo?
Pýtam sa, prečo, prečo to urobil?! Pre iné politické presvedčenie oponentov? A
jeho druhovia by si mali tiež položiť túto otázku. Akým právom siahol na život
čestným, spravodlivým a pracovitým ľuďom, ktorí sa ničím neprevinili?!
V mene koho či čoho to robil? Tak si predstavoval vybudovanie
spravodlivejšej spoločnosti?
Súdruhovia, akú ideológiu to vyznávate? Prečo
dodnes, súdruhovia, tajíte zverstvá vašich spolubojovníkov, dokonca vyslovených
vrahov ste povýšili na hrdinov, staviate im pomníky, vyvesujete pamätné tabule
v mylnej domnienke, že vám to slovenský národ uverí. Ale pravda je len
jedna. Preto sa volá pravdou. Tá skutočná pravda raz vyjde najavo, či to dnes
chcete priznať, či nie.
Surovo zavraždený František Šandrik aj po
desaťročiach stále pripomína, že bez morálky je človek na tejto zemi horší ako
zviera, že lepšia, spravodlivejšia spoločnosť sa nedá vybudovať bez Desatora.
Mimochodom, niektorí súdruhovia na to prišli, keď sa Desatorom inšpirovali pri písaní
Morálneho kódexu komunistu. Nože si ho na osvieženie pamäti znovu nalistujte.
Budete prekvapení, keď ho porovnáte s kresťanským Desatorom. Váš súdruh
Anton Sedláček siahol na život nevinným ľuďom. Nie som si istý, či si
dostatočne uvedomujete, čo tým spôsobil. Koľko bôľu spôsobil pozostalým.
František Šandrik bol kresťan a ako
kresťan odpustil i svojmu vrahovi. Ale táto skutočnosť je pre vás
nepochopiteľná. Bodaj by prišiel čas, aby sa raz vo vás ozval hlas svedomia!
Ale Šandrikovej manželke Eliške sa kalvária
ani potom neskončila. Jej druhý manžel, kapitán Juraj Hurný, napriek tomu,
že statočne bojoval v druhej svetovej vojne a bol zranený,
v roku 1950 bol nespravodlivo odsúdený na dvanásť rokov – do Jáchymova.
Dočítal som otrasný príbeh, jeden
z mnohých, ktoré zanechali stopu v živote nášho národa. Dávam vám do
pozornosti tento dokument, umocnený i veršami našich veľkých majstrov
slova – exulantov Karola Strmeňa, Rudolfa Dilonga a Jozefa Varinského.
S pietou knižku zatváram. Na obálke dvaja
mladí ľudia hľadia do diaľky...
Martin Jančuška
(Viedeň, máj 2022)
::
Z tvorby autora:
::
P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto
stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.