Ozve sa svedomie?

 

V rukách držím novú útlu brožúrku, na titulnej strane čiernobiela fotografia. Muž a žena. Pozerajú sa do údolia. On ju objíma zozadu, ruka položená na jej pravom pleci.

Kam sa to dívate, čistou láskou spojení? Aké máte plány do budúcnosti?

Dvaja mladí ľudia, ktorí si len krátko predtým sľúbili vzájomnú lásku, vernosť a aj to, že budú statočne, spoločne niesť životný kríž. Aký to mal byť kríž? Tušili niečo vtedy, keď sa s pocitom šťastia a radosti dívali na Rajeckú dolinu?

Názov knihy: Partizánska vražda v Rajeckej doline. Autori: Eliška Hurná a Juraj Hurný mladší. Knižku vydali Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja (Bratislava, 2022).

Možno sa pýtať: Ozaj tí slávni partizáni, predvoj „osloboditeľov“, dokázali niekoho zavraždiť?  Brutálne, bez dôvodu, bez viny? Čo je to za nehoráznu lož, osočovanie čestných a spravodlivých ľudí, ktorí predsa za nás bojovali, prelievali svoju krv, obetovali svoj život za pravdu a spravodlivosť, aby sme my mohli šťastnejšie žiť, radostnejšie, bez otroctva, vykorisťovania, v novej slobodnej vlasti, ktorú nám zaručí komunistická strana a jej spravodlivý sociálny systém, kde budú všetci usilovne pracovať, nebude sa kradnúť a podvádzať?!

Partizáni, tí chrabrí, smelí a nebojácni, čestní, spravodliví bojovníci, ktorým sme postavili stovky pamätníkov, ktorým každý rok prinášame kytice, spomíname na nich, oplakávame ich, vzdávame im česť. Za takmer 80 dlhých rokov sme z nich urobili obdivuhodnú legendu, ktorú udržujeme naďalej. Čo celkom nepasovalo, to sme usilovne premaľovali (alebo primaľovali), aj to, čo nikdy nebolo.

Ale ja tvrdím, súdruhovia, nepovedali sme ešte všetko. Zostáva nám nakoniec to jediné, to najhlavnejšie – povedať konečne o slovenských partizánoch celú pravdu. Povedať, kto boli tí nebojácni chrabrí hrdinovia, odkiaľ pochádzali, ako predtým žili, čo robili, keď ešte neboli partizánmi. Čo chceli dosiahnuť a čo sa im podarilo.

Mali by sme konečne rozlúsknuť ten tvrdý oriešok, prečo dodnes taja a nechcú povedať skutočnú pravdu, ako to vlastne bolo s tým slávnym národným povstaním, ako ho premenovali a dlhé roky umelo živili legendu o ňom.

Nalejme si, súdruhovia, čistého vína, sadnime si konečne k spoločnému stolu, nájdime v sebe toľko človečej odvahy i pokory, lebo hodiny času tikajú a budú tikať i vtedy, keď to vy budete odmietať a ignorovať. Raz sa budete pozerať všetkému z tváre do tváre. To vám tvrdím s takou istotou, ako že sa naša Zem krúti, že obieha okolo Slnka a že teleso padá na zem príťažlivosťou.

 

Anton Sedláček bol robotník. Pošpinil česť robotníka. Keby bol býval lekárom, pošpinil by česť lekára. Neospravedlňuje ho, že bol permanentne opitý – so zbraňou v ruke zavraždil nevinných ľudí. Prečo? Pýtam sa, prečo, prečo to urobil?! Pre iné politické presvedčenie oponentov? A jeho druhovia by si mali tiež položiť túto otázku. Akým právom siahol na život čestným, spravodlivým a pracovitým ľuďom, ktorí sa ničím neprevinili?! V mene koho či čoho to robil? Tak si predstavoval vybudovanie spravodlivejšej spoločnosti?

Súdruhovia, akú ideológiu to vyznávate? Prečo dodnes, súdruhovia, tajíte zverstvá vašich spolubojovníkov, dokonca vyslovených vrahov ste povýšili na hrdinov, staviate im pomníky, vyvesujete pamätné tabule v mylnej domnienke, že vám to slovenský národ uverí. Ale pravda je len jedna. Preto sa volá pravdou. Tá skutočná pravda raz vyjde najavo, či to dnes chcete priznať, či nie.

Surovo zavraždený František Šandrik aj po desaťročiach stále pripomína, že bez morálky je človek na tejto zemi horší ako zviera, že lepšia, spravodlivejšia spoločnosť sa nedá vybudovať bez Desatora. Mimochodom, niektorí súdruhovia na to prišli, keď sa Desatorom inšpirovali pri písaní Morálneho kódexu komunistu. Nože si ho na osvieženie pamäti znovu nalistujte. Budete prekvapení, keď ho porovnáte s kresťanským Desatorom. Váš súdruh Anton Sedláček siahol na život nevinným ľuďom. Nie som si istý, či si dostatočne uvedomujete, čo tým spôsobil. Koľko bôľu spôsobil pozostalým.

František Šandrik bol kresťan a ako kresťan odpustil i svojmu vrahovi. Ale táto skutočnosť je pre vás nepochopiteľná. Bodaj by prišiel čas, aby sa raz vo vás ozval hlas svedomia!

Ale Šandrikovej manželke Eliške sa kalvária ani potom neskončila. Jej druhý manžel, kapitán Juraj Hurný, napriek tomu, že statočne bojoval v druhej svetovej vojne a bol zranený, v roku 1950 bol nespravodlivo odsúdený na dvanásť rokov – do Jáchymova.

 

Dočítal som otrasný príbeh, jeden z mnohých, ktoré zanechali stopu v živote nášho národa. Dávam vám do pozornosti tento dokument, umocnený i veršami našich veľkých majstrov slova – exulantov Karola Strmeňa, Rudolfa Dilonga a Jozefa Varinského.

S pietou knižku zatváram. Na obálke dvaja mladí ľudia hľadia do diaľky...

 

Martin Jančuška

(Viedeň, máj 2022)

::

Z tvorby autora:

Odvážna zdravotná sestra

Ako nočná mora

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.