Ján Grešák |
Muža nižšej postavy, odpichujúceho sa jednou
nohou na starom bicykli od kontajnera ku kontajneru, na sídlisku prezývali
Jazdec. Nielen preto, že nikto nepoznal jeho skutočné meno, ale hlavne preto,
že pravú nohu, položenú na pedáli, mu nahrádzala drevená protéza a pomocou
ľavej zdravej nohy jazdil na bicykli ako na kolobežke.
Bol to chlapík neurčitého veku, s bohatým bledým strniskom na podlhovastej tvári, s jagavými modrými očami, ktoré prenikavo hľadeli vôkol seba, a s plavými vlasmi na vysokom čele, neposlušne poletujúcimi na všetky strany. Nosieval sivý plášť s lesklými gombíkmi a ten neodmysliteľný starý bicykel bol vlastne jeho pravou nohou. Bez neho bol takmer imobilný.
Z kontajnerov vyberal Jazdec všakovaké
predmety, ktoré sa čo len trochu dali použiť, ukladal ich do starého vreca
a odvážal bohviekam. Nikto na sídlisku nevedel, kde býva, kde má –
a či vôbec má – svoj príbytok, lebo navečer ho vždy pohltila tma, ktorá
akoby ho kamsi odniesla a schovala na neznámom mieste. Iba ráno ho vždy
donieslo späť medzi ľudí, najmä tých, ktorí mu dali niečo pod zub. Na oplátku
im pozbieral smeti porozhadzované okolo kontajnerov, vytriedil odpad
a pozametal chodník. Vravieval málo, utrúsil pár nezrozumiteľných slov,
jeho reč bola plná tajomstiev a záhad. Aj preto sa stával obeťou častého
dobiedzania šarvancov. I napriek tomu všetkému patril už niekoľko rokov
k živému inventáru sídliska. Ak sa neukázal čo len jediný deň, sídlisko
ochudobnelo, zdalo sa byť prázdne a bezvýznamné.
Prichádzal ráno, presne o pol šiestej,
aby do príchodu smetiarov stihol obísť všetky kontajnery. Vzhľadom na to, že
nenosieval so sebou žiadne hodinky, jeho presnosť bola pre každého záhadou. Na
sídlisku sa zdržal najviac hodinku či dve, potom sa stratil a objavil sa
až popoludní.
Vidieť Jazdca opravovať svoj bicykel bolo
ozajstným zážitkom. Zo starej koženej brašne
priam rituálne vyberal potrebné veci a počas celej opravy sa so
svojím nemým spoločníkom maznal ako s dieťaťom. Prihováral sa mu, raz
s úsmevom, inokedy ho karhal a napomínal. Len čo bol s robotou
hotový, niekoľkokrát pohladil drsnou rukou chladnú kovovú kostru a citlivo
postískal nahustené kolesá. Celé roky mu tento dvojkolesový kamarát nahrádzal
dokaličenú nohu.
Bicykel starej značky však lákal oko nejedného
zberateľa starožitností. Istého popoludnia si unavený Jazdec na okamih zdriemol
v parku na lavičke. Prebral sa, a po bicykli ani stopy, akoby sa bol
pod najčernejšiu zem prepadol. Takmer štvornožky niekoľkokrát prehľadal celý
park i priľahlé uličky. Márne. Vrátil sa na lavičku, čosi nezrozumiteľne
šomral, možno preklínal celý svet. Potom mu zo zúfalých očí, ktoré už celkom
stratili modrý jas, vyrazili na zarastené líca slzy ťažké ako olovo
a zmáčali zaprášený chodník. Tvár si utieral zamastenými rukami, až si ju
celkom zafúľal, takže na nej svietili len dve bezmocné oči, v ktorých sa
ukrýval tajomný, neznámy svet bolesti.
Tak ho na lavičke aj našli. S očami
otvorenými dokorán pozeral sa do diaľky, ktorú nebolo možné dovidieť.
S ustarostenou a zvráskavenou tvárou aj po smrti hľadal svoj bicykel. Veď
ako teraz odíde na druhý svet...
::
Ján Grešák sa narodil v roku 1953 v Nesluši,
okres Kysucké Nové Mesto. Po maturite na Strednej všeobecnovzdelávacej škole
v Kysuckom Novom Meste a absolvovaní Vysokej školy poľnohospodárskej v
Nitre pracoval v Pôdohospodárskom projektovom ústave v Žiline ako
projektant až do roku 1996, keď nastúpil do štátnej správy, v
ktorej pracoval až do odchodu na dôchodok. V súčasnosti žije
a tvorí v Žiline.
Literárnej tvorbe a publicistike sa
venuje od mladosti. Popri poézii a próze píše krátke humoristické útvary –
aforizmy, sentencie, epigramy, úvahy a fejtóny. Doposiaľ knižne vydal
zbierku krátkych poviedok Ozveny hôr (2009), knižky
o rodnej obci Nesluša Neslušské osady kedysi a dnes (2012) a Dedinka
pod Žiarom (2014), knižku príbehov zo života V kvapke
rosy (2013), zbierku básní Dýchanie duše (2015), ako
aj humoristickú knižku Potvorstvá koruny tvorstva alebo smiechom
proti hriechom (2017).
Okrem regionálnych novín publikuje časopisecky
v Literárnom týždenníku, Slovenských pohľadoch, Romboide, Kultúre, Pútniku
svätovojtešskom, Krásach Slovenska, TELE pluse, Bumerangu
i v internetových novinách (Nové slovo, Humorikon, PriestorNet
a i.).
::
Vážený čitateľ,
váš názor nás zaujíma – pomôžte nám skvalitniť túto stránku: redakčný dotazník.
Veľmi emotívne, takpovediac zo života a z dnešnej reality...Stojí za to prečítať si príspevok a precítiť túto príhodu človeka bojujúceho denne o prežitie. Žiaľ, stávajú sa aj takéto neľudské a nepochopiteľné príhody a osudy s fatálnym koncom, navyše prípady, ako sa vraví, odcudzí sa žobrákovi posedná jeho opora - žobrácka palica. milan
OdpovedaťOdstrániťPróza postavená na príbehu, na pravdivom zobrazení života, navyše napísaná s citom a pochopením pre ľudské slabosti, nesúca mravný odkaz, taká je najlepšia, a najpotrebnejšia.
OdpovedaťOdstrániťPoviedky Jána Grešáka nadväzujú na plodnú líniu našej literatúry.