Zásluhy ruského národa pri záchrane Arménov (1)

 

Karol Dučák

Na 28. máj pripadá štátny sviatok Arménska. Pred 104 rokmi, dňa 28. 5. 1918, bola vyhlásená  nezávislá Arménska republika. Bola to prvá novodobá republika Arménov, trvala do roku 1920. Išlo skutočne o historický moment v dejinách tohto ťažko skúšaného národa, ktorý po dlhých storočiach ujarmenia inými národmi a po takmer polstoročnej zničujúcej genocíde (1876–1923) v Osmanskej ríši konečne získal svoj vlastný štát.

Je však potrebné rozlišovať medzi pôvodným historickým pojmom Arménska a dnešnou Arménskou republikou s územnou rozlohou 29 800 km², ktorá je len zlomkom podstatne rozsiahlejšieho Veľkého Arménska s územím približne zhodným s územnou rozlohou Arménskej vysočiny (okolo 400 tisíc km²). Na tomto území sa nachádza aj biblická hora Ararat, na ktorej podľa Svätého písma pristála po potope sveta Noemova archa. Aj keď sa dnes táto biblická hora nachádza na tureckom území, neďaleko dnešného územia Arménskej republiky, pôvodne bola súčasťou územia Veľkého Arménska, preto ju Arméni nie bezdôvodne považujú za svoj národný symbol. Nie div, že sa Ararat stal súčasťou štátneho znaku Arménska a je po ňom v tejto krajine pomenované jedno mesto, jeden celý kraj, prvoligové futbalové mužstvo, cigarety i slávny koňak.

Arméni sú príslušníci kedysi veľkého a slávneho národa, patriaceho k indoeurópskej skupine národov. Nezmazateľne sa zapísali do histórie ľudstva a ich vlasť patrí k najstarším centrám svetovej civilizácie. Osídlená bola už v 4.–3. tisícročí pred Kristom. Od 13. storočia pred Kristom sa na tomto území začali formovať kmeňové zväzy, bojujúce proti Asýrčanom. Najstaršie štátne útvary kmeňov obývajúce Arménsku vysočinu boli Hajasa (2.–1. tisícročie pred Kristom) a Nairi (11.–9. stor. pred Kristom).

Arméni mali svoje kráľovstvo už v 6. storočí pred Kristom, ale predtým tu existovala mocná ríša Urartu, ktorá sa stala jednou z najmocnejších ríš tej doby a mala v čase najväčšieho rozmachu územnú rozlohu takmer ako dnešné Francúzsko. Vznikla v 9. storočí pred Kristom, avšak na prelome 7. a 6. storočia pred Kristom začala strácať svoju silu a v roku 590 pred Kristom definitívne zanikla. V tej dobe v ríši prevládol arménsky živel na čele s dynastiou perzských satrapov Orontovcov. Príčinou zániku Urartu boli zničujúce útoky Skýtov, Kimériov a Médov, ktorí napokon územie ovládli.

V 6. storočí pred Kristom sa v známom Bechistunskom nápise perzského panovníka Dareia I. (521–486 pred Kristom) po prvý raz spomína termín Armina, perzský názov Arménska. Šieste storočie pred Kristom sa stalo významné aj tým, že sa začalo formovať Arménske kráľovstvo, nazývané aj Veľké Arménsko (6. stor. pred Kristom až 387). Tento nový štátny útvar bol spočiatku pod vplyvom perzských Achajmenovcov, neskôr Seleukovcov. Najväčší rozkvet dosiahol za vlády Tigrana II. (95–55 pred Kristom), ktorý vstúpil do dejín aj ako Tigran Veľký. V tej dobe bolo Veľké Arménsko jedným z najmocnejších štátov helénskeho obdobia. Jeho územie malo rozlohu približne 300 tisíc km² a rozprestieralo sa medzi tromi morami: Kaspickým, Stredozemným a Čiernym. Bol to prvý zlatý vek Arménska, ktoré zaznamenalo pozoruhodný rozvoj remesiel, poľnohospodárstva, obchodu a disponovalo aj rastúcim vojensko-ekonomickým potenciálom. Rozvíjala sa kultúra, pribúdalo mestského obyvateľstva a krajina prežívala obdivuhodný rozkvet.

Okrem Veľkého Arménska existovalo aj Malé Arménsko, ktoré vzniklo na hornom toku Eufratu v roku 332 pred Kristom. Tento samostatný štátny útvar však koncom 2. stor. pred Kristom rozvrátila Pontská ríša.

V 1. stor. pred Kristom sa Arménsko stalo predmetom bojov Partskej ríše s Rímom. Triumfovali Parti, ktorí Rimanov z Arménska vytlačili, a tak sa arménskeho trónu zmocnila arménska vetva partských Arsakovcov. Za vlády tejto dynastie došlo k vzniku a rozvoju feudálneho zriadenia. Súčasne začalo aj obdobie boja za zachovanie centralizovaného štátu. Stupňujúca sa konfrontácia medzi monarchom a veľkostatkármi oslabila štát navonok. Arménsko sa dostalo do závislosti od perzských Sásánovcov.

K udalosti mimoriadneho významu v dejinách krajiny aj celého ľudstva došlo v roku 301. Vtedy arménsky kráľ Trdat III. (287–330) ako prvý vladár na svete prijal kresťanstvo a vyhlásil ho za arménske štátne a zároveň aj jedine povolené náboženstvo v krajine. Toto prvenstvo Arménska ostane navždy zapísané zlatými písmenami do histórie ľudstva. O dvanásť rokov neskôr, v roku 313, rímsky cisár Konštantín Veľký Milánskym ediktom zlegalizoval predtým intenzívne prenasledované kresťanstvo v Rímskej ríši, avšak až v roku 380 bolo kresťanstvo vyhlásené za štátne náboženstvo v Rímskom impériu.

Arménska apoštolská cirkev je najstaršou štátnou cirkvou na svete, avšak z vierouky cirkvi Rímskej ríše prevzala len učenie prvých troch ekumenických koncilov (Nicea 325, Konštantínopol 381, Efez 431). Až v roku 1740 sa od tejto cirkvi oddelila Arménska katolícka cirkev, ktorá vstúpila do únie s Rímom a prijala učenie všetkých dovtedajších koncilov, ktoré Katolícka cirkev považovala za ekumenické. Arménska katolícka cirkev je však dodnes menšinovou v Arménsku.

K výraznému oživeniu duchovného života Arménov prispel Mesrop Maštoc, ktorý v roku 405 vytvoril unikátnu arménsku abecedu ajbenaran. Popri ňom však v krajine pôsobili aj ďalší „svätí prekladatelia“, ktorí preložili do arménčiny Sväté písmo a iné kľúčové texty. Zrodil sa aj neskorší liturgický jazyk grabar.

Koncom 4. storočia začína epocha drobenia Arménska. V roku 387 bola pôvodne jednotná krajina rozdelená. Väčšia východná časť pripadla Perzii, menšia západná Rímskej ríši. Po zániku Rímskej ríše pripadla východná časť Arménska Byzancii. V roku 428 Peržania zosadili z trónu posledného arménskeho kráľa z rodu Arsakovcov a namiesto neho bol dosadený perzský miestodržiteľ, guvernér, perzsky marzpan respektíve marzban. Tým na dlhé stáročia zmizlo arménske kráľovstvo a začal sa perzský marzpanát. Odvtedy vládli Peržania a Byzantínci vo svojich častiach rozdeleného Arménska.

Perzskí Sásánovci považovali arménskych kresťanov za piatu kolónu Ríma, preto sa snažili zvrátiť konverziu Arménov na kresťanstvo, ktorá trvala od roku 301. Lenže to vyvolalo rozhorčený odpor a ozbrojenú vzburu Arménov. V roku 451 sa odohrala Avarajrská bitka, v ktorej viedol Arménov proti presile Peržanov Vardan Mamikonjan. Ani hrdinstvo Arménov  a ich početné obete nestačilo na víťazstvo. Triumfovali Peržania, avšak arménsky odboj pokračoval a v roku 484 si Arméni vybojovali náboženskú slobodu, zaistenú zmluvou v Nvarsaku.

V 8. storočí sa Arméni dostali pod nadvládu Arabov, avšak v roku 866 si znovu vybojovali samostatnosť za vlády dynastie Bagratovcov. Nastal druhý zlatý vek Arménska, ktorý sa skončil v roku 1045 pod náporom Byzancie. Novo postavené hlavné mesto Ani, nazývané mestom tisíca a jedného kostola, patrilo k najveľkolepejším sídlam tej doby. Krajina zaznamenala nebývalý hospodársky a kultúrny rozkvet. Arméni zakladali početné kolónie v Prednej Ázii, ale na európskom kontinente (Kyjev, Novgorod).

Nápor Byzancie v roku 1045 sa stal začiatkom konca samostatnosti Arménov v ich starej vlasti. Po Byzantíncoch sa na scéne objavili Seldžuckí Turci alebo aj Seldžukovia, vyznávači ortodoxného islamu (sunniti), pomenovaní po náčelníkovi Seldžukovi. Tento nebezpečný vývoj udalostí spôsobil mohutnú migračnú vlnu Arménov smerom na západ, kde vzniklo silné arménske kráľovstvo v Kilíkii s hlavným mestom Sis (v súčasnosti Kozan v tureckej provincii Adana). V dobe križiackych výprav nadviazalo kráľovstvo v Kilíkii čulé obchodné styky s križiackymi štátmi. Toto posledné arménske kráľovstvo existovalo až do roku 1375, keď zaniklo a tým Arméni na dlhé storočia stratili svoj vlastný štát. Samotné Arménsko sa stalo korisťou Seldžuckých Turkov.

Turci patria k turkickým národom, pochádzajúcim zo strednej Ázie. Pôvodne išlo o nomádske kmene chovateľov koní, ktoré boli súčasťou kmeňového zväzu ázijských Hunov. Etniká, ktoré neskôr kreovali Osmanskú ríšu, patrili k oguzskej skupine turkických národov. Význam slova Turek zodpovedá v slovenčine výrazom silný alebo mocný. Mýtickým zvieraťom Turkov bola vlčica.

Turci pôvodne neboli moslimovia. Islam má arabský pôvod a Turci ho prevzali od Arabov. Až v druhej polovici 10. storočia prestúpil na islam celý kmeň tureckých Karachánovcov spolu so svojím panovníkom a tak vzniklo prvé turecké moslimské kráľovstvo. Vtedy sa po prvý raz stalo, že islamské náboženstvo prijal celý nezávislý turecký kmeň, ktorého mohutnosť vyjadril arabský kronikár počtom 200 000 stanov kmeňa. Predtým boli známe iba individuálne prestupy na islam. Od tej doby sú islamizovaní Oguzovia označovaní v islamských prameňoch ako Turkméni.

Turecký islam od začiatku charakterizovalo nesmierne zanietenie pre nové náboženstvo, kvôli ktorému sa Turci vzdali aj svojej národnej identity. Žiaden iný národ sa nestotožnil s islamom s takou úprimnosťou a vážnosťou ako práve Turci.

Do povedomia islamského sveta vstúpili Turci ako žoldnieri v cudzích armádach. Tvorili elitné vojenské jednotky v službách arabských kalifov z Bagdadu. Oficiálne boli otrokmi kalifov a tomu zodpovedalo aj pomenovanie tureckého otroka mamlúk, teda po arabsky „vlastnený“. V skutočnosti však tureckí žoldnieri tvorili osobitnú vojenskú kastu a z nej vzišli vládcovia a zakladatelia dynastií. Odvedenci, ktorí vstúpili do služieb svojich pánov a prijali islam, prestali byť z právneho hľadiska otrokmi a natrvalo ostali v službách štátu. Pri migrácii v 12. a 13. storočí sa kočovní Turci dostali cez Perziu do Zakaukazska a Anatólie. Cestou si osvojili mnohé cudzie prvky vrátane iránskych a gréckych.

Seldžuckí Turci, ktorí sa v 11. storočí dostali do susedstva Byzantskej ríše, začali ohrozovať byzantskú nadvládu nad Malou Áziou. V boji medzi Byzantskou ríšou a Seldžukmi ťahala Byzancia za kratší povraz. Začiatok konca pre ňu znamenala bitka pri Mantzikerte v roku 1071, v ktorej zvíťazila turecká armáda pod velením Alp Arslána a zajala dokonca aj byzantského cisára Romana IV. Diogena. Byzantská ríša sa dostala do vleklej krízy, spôsobujúcej kolaps byzantskej vlády v Malej Ázii. Anatóliu začali vo veľkom osídľovať tureckí kočovníci, ktorí sa miesili s miestnym obyvateľstvom. Postupne strácali mongoloidné črty a časom u nich prevládol zmiešaný a europoidný vzhľad. V roku 1077 Sulejman, člen klanu Seldžukov, založil štát známy ako rumský sultanát (po turecky: Anadolu Selçuklu Devleti), ktorý zanikol v roku 1308.

Kresťanský svet sa bránil moslimskej invázii na pôvodne kresťanské dŕžavy. Aj cez územie Turecka postupovali mocné kresťanské armády pri krížových výpravách, ktoré vážne ohrozili panstvo Seldžukov. Tieto križiacke výpravy prechádzali aj cez arménske kráľovstvo v Kilíkii, ktoré tým pádom vzrástlo na význame.

Začiatok krížových výprav (1096–1097) spôsobil vytlačenie Seldžuckých Turkov na Anatolskú náhornú plošinu. V 12. storočí Seldžuci urputne bojovali o prežitie, avšak napokon udržali svoje pozície a dokonca zaznamenali triumfálne víťazstvo nad Byzanciou v bitke pri Myriokefalone (po turecky: Miryokefalon Savaşı) 17. septembra 1176.

Táto porážka Byzantíncov znamenala koniec byzantského veľmocenského postavenia v Prednej Ázii a definitívnu stratu Malej Ázie pre kresťanský svet. Je smutnou obžalobou západného kresťanstva, že úpadku Byzancie pomohla v 13. storočí i kresťanská Európa, zvlášť štvrtou krížovou výpravou, počas ktorej križiaci v roku 1204 dobyli a spustošili Konštantínopol, hlavné mesto Byzancie. Z tohto úderu sa Byzantská ríša už nikdy nedokázala spamätať. Práve toto zlyhanie kresťanského Západu napokon významne prispelo k definitívnemu zániku Byzantskej ríše.

Silu Seldžuckých Turkov však nakoniec definitívne zlomili ich príbuzní – Mongoli, ktorí v bitke pri Köse Dağı v roku 1243 porazili seldžucké vojská. To bol začiatok konca vplyvu seldžuckej dynastie v Anatólii. Seldžukovia sa stali vazalmi Mongolov až do roku 1308, keď rumský sultanát zanikol.

Seldžukovia však neboli najúspešnejšou tureckou dynastiou v Anatólii. Začiatkom 14. storočia vstúpil do tureckých dejín Osman Gazi († 1326), známejší pod skráteným pomenovaním Osman. Bol to zakladateľ Osmanskej ríše a Osmanskej dynastie, najúspešnejšej v tureckých dejinách. Ako sa však ukázalo o niekoľko storočí neskôr, práve príchod Osmanov do Zakaukazska a Anatólie sa stal najväčšou existenčnou hrozbou pre Arménov.

Pod velením Osmana a neskôr pod velením jeho nástupcov dosiahli Osmanskí Turci, alebo skrátene aj Osmani, veľké dobyvateľské úspechy a postupne rozširovali územie ríše. Paradoxne však mnohí z prvých prívržencov Osmana boli kresťania, ktorí sa chceli obohatiť na jeho vojnových výpravách. Keďže bol Osman štedrým veliteľom, pridávalo sa k nemu čoraz viac bojovníkov, takže vojenské oddiely Osmanov rástli rýchlym tempom. V úspechoch Osmana pokračoval jeho syn Orhan (1324–1362) a jeho nasledovníci a postupne začala vznikať jedna z najmocnejších ríš v dejinách ľudstva. Orhanov syn Murad I. zahynul v bitke Turkov so Srbmi na Kosovom poli v roku 1389.

Už od samého začiatku bola typická pre osmanských sultánov, absolútnych vládcov Osmanskej ríše, náboženská tolerancia voči kresťanom a Židom, ktorá uľahčovala správu mohutnej ríše a zabraňovala rebéliám dobytého obyvateľstva. Pre Osmanov bol typický istý paradox. Pri svojich vojenských výbojoch sa správali ako krutí dobyvatelia, ktorí plienili a drancovali dobyté územia a ich obyvateľov bezcitne kántrili, avšak vo vnútri štátu Osmanov vládla relatívne solídna miera etnickej a náboženskej tolerancie.

Osmanská ríša bola počas celej svojej existencie až do začiatku 20. storočia pestrou etnickou zmesou mnohých národov a rôznych náboženstiev. Na zvládnutie takéto zlepenca rozličných etnických a náboženských skupín obyvateľstva bola etnická a náboženská tolerancia prvým a nevyhnutným predpokladom a toto si osmanskí vládcovia veľmi dobre uvedomovali.

Osmani napokon úplne zničili veľkého konkurenta, Byzantskú ríšu, ktorá prestala existovať v roku 1453, po dobytí jej hlavného mesta Konštantínopolu, premenovaného Osmanmi na Istanbul.

K vojenským úspechom Osmanov výrazne prispeli aj janičiari, nová armáda, ktorú začal vytvárať už Osmanov syn Orhan v 14. storočí. Bola to akási pešia garda osmanských sultánov. Oddiely janičiarov boli vytvorené z „poturčencov“, teda z cudzincov, ktorých Turci získavali buď na vojnovom poli, alebo ich kupovali na trhoch, predovšetkým však násilným odoberaním kresťanských detí ich rodičom (devşirme).

Všetkých takto získaných otrokov Turci násilne islamizovali a podľa ich fyzických a intelektuálnych schopností ich vychovali pre službu panovníkov. Janičiari boli verní služobníci sultánov a hoci boli formálne otrokmi, v skutočnosti mnohí z nich dosiahli významné postavenie v armáde i administratíve Osmanskej ríše. Prax násilnej islamizácie kresťanských detí však bola v rozpore s islamským právom (po turecky: şeriat), ktoré zakazovalo vynútené konverzie kresťanov a Židov na islam.

Nakoniec dochádzalo k paradoxnej situácii. Pôvodné turecké etnikum, ktoré založilo ríšu, sa dostávalo do defenzívy a postupne ho do značnej miery nahrádzala dynastická vládnuca elita netureckého pôvodu, ktorá preberala kľúčové pozície v armáde i administratíve. V 16. storočí dokonca väčšina veľkovezírov (obdoba dnešných predsedov vlád v krajinách súčasného sveta) a vezírov (v modernej terminológii: ministrov), ktorí  boli najvyššími sultánovými pomocníkmi a radcami, pochádzala práve z  radov sultánových otrokov kresťanského pôvodu. Napokon aj sultán Sulejman I. (1520–1566), na kresťanskom Západe zvaný Nádherný, ktorý priviedol Osmanskú ríšu k najväčšiemu mocenskému rozmachu, územnej celistvosti a kultúrnemu rozkvetu, mal väčšinu veľkovezírov netureckého pôvodu, dokonca dvoch z nich slovanského pôvodu.

Od ľudí vytrhnutých z kresťanského prostredia sa očakávala verná a oddaná služba sultánom, to však neznamenalo, že museli vždy zabudnúť na svoju pôvodnú vlasť. Sú zaznamenané aj prípady niektorých vysokých hodnostárov Osmanskej ríše, ktorí udržiavali styky so svojimi pôvodnými rodinami a vďaku svojmu postaveniu im účinne pomáhali.

Jeden z nich, Mehmed Paša Sokolović (po turecky: Sokollu Mehmet Paşa), ktorý sa narodil v srbskej pravoslávnej rodine, dokonca pomohol obnoviť srbský pravoslávny patriarchát (podľa rôznych prameňov v roku 1556 alebo v roku 1557) a do jeho čela presadil vlastného brata Makariju Sokolovića. Napokon práve Sokollu Mehmet Paşa bol neskôr, po smrti sultána Sulejmana I., istú dobu skutočným vládcom ríše. V roku 1565 sa totiž stal veľkovezírom a keď o rok neskôr prevzal vládu po smrti svojho otca Sulejmana I. jeho syn Selim II. (1566–1574), ukázalo sa, že nový sultán nezvláda svoje povinnosti. Selim II. bol totiž evidentne alkoholik, preto do značnej miery prenechával štátne záležitosti svojmu veľkovezírovi, ktorým bol práve Sokollu Mehmet Paşa. Došlo tak ku kurióznej situácii, keď správa veľkého moslimského impéria takmer úplne spočívala v rukách veľkovezíra slovanského pôvodu. Sokollu Mehmet Paşa bol veľkovezírom nepretržite až do roku 1579, keď sa stal obeťou vraždy. Je tiež známe, že aj ďalší veľkovezír sultána Sulejmana I., Pargalı İbrahim Paşa, sa hlásil k svojmu gréckemu pravoslávnemu pôvodu.

Nemoslimovia boli tiež zapojení do systému prideľovania vojenských lén (tımar), prideľovaných zaslúžilým bojovníkom. Až do 16. storočia dostávali tieto vojenské léna aj kresťania, ktorí sa podieľali na dobyvateľských úspechoch Osmanov.

Dá sa teda konštatovať, že v Osmanskej ríši vládla istá miera náboženskej a etnickej tolerancie k netureckému obyvateľstvu. Osmani neprikladali etnickému pôvodu prvoradý význam, takže – ako už bolo uvedené – v 16. storočí bola aj vládnuca elita Osmanskej ríše (vrátane väčšiny veľkovezírov) prevažne netureckého pôvodu. V období vrcholného rozvoja Osmanskej ríše boli etnickí Turci považovaní skôr za prekážku ako za oporu samovlády sultánov. Medzi osmanskými vládcami a etnickými Turkami bola akási bariéra nedôvery a toto dávalo odvedencom z kresťanských rodín veľkú nádej na oslnivú kariéru po boku osmanských vládcov. Všeobecne sa usudzuje, že takto vytváraná neturecká elita bola menej náchylná k organizovaniu intríg voči panovníkom. Paradoxne si osmanská prax odvádzania kresťanských chlapcov získala isté porozumenie a sympatie aj medzi kresťanmi, pretože schopným mužom kresťanského pôvodu umožňovala dostať sa až do najvyšších mocenských úradov v Osmanskej ríši. Museli sa však stať moslimami.

Nemoslimovia mohli na základe slobodnej vôle prestúpiť na islam, mohli si však svoje náboženstvo aj zachovať, ale ako protihodnota za to sa od nich žiadala lojalita voči štátu a prijatie diskriminačného štatútu zimmí (chránenec). Okrem toho, že platili daň z hlavy (cizye), boli aj inakšie právne diskriminovaní, predovšetkým stavebnými obmedzeniami, zákazom zriaďovať si nové modlitebne a osobitnými predpismi o obliekaní, ktoré pre nich platili. Taktiež nemali právo nosiť zbraň a jazdiť na koni. Zachovali sa aj sultánske edikty nariaďujúce Arménom nosiť červenú pokrývku hlavy a topánky.

Je však potrebné pripomenúť, že aj v tomto ohľade platila vysoká miera ohľaduplnosti. Významná časť nemoslimského obyvateľstva bola vyňatá z platenia dane z hlavy. Cizye nemuseli platiť nemoslimské ženy, deti, starí a chorí ľudia, otroci, členovia významných rodín a takisto aj nemoslimovia, ktorí poskytovali isté služby v zastúpení štátu. Aj týmto ľuďom však bol umožnený spoločenský vzostup. Týkal sa napríklad arménskeho národa, ktorý vynikal prispôsobivosťou, podnikavosťou a túžbou po vzdelaní, čím boli vytvorené predpoklady pre ich spoločenský rast v ríši. Mnohí osmanskí Arméni sa vypracovali do vyšších spoločenských sfér ako znamenití obchodníci a peňažníci. Platilo to však aj o Grékoch, z ktorých mnohí takisto dosiahli významné posty v Osmanskej ríši...

(Tému rozvinieme v ďalšej časti, ktorú pripravujeme.)

 

Karol Dučák

(Článok bol pôvodne publikovaný na stránke Fatym.com.)

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).