Zásluhy ruského národa pri záchrane Arménov (2)

 

Karol Dučák

Moslimské i nemoslimské obyvateľstvo osmanského impéria bolo po stránke náboženskej organizované v takzvaných milletoch. Keďže Osmanská ríša bola islamskou krajinou, najpočetnejší bol pochopiteľne moslimský millet. Jeho príslušníci sa riadili pravidlami a zákonmi svojho vierovyznania a boli plnohodnotnými obyvateľmi ríše za predpokladu, že nevykonávali nijakú činnosť, ktorá by bola v rozpore so zákonmi a záujmami moslimskej ríše.

V rámci nemoslimského obyvateľstva Osmanskej ríše bol najmocnejší grécky millet, ktorý mal v niektorých častiach ríše, predovšetkým na Balkáne, veľmi silné postavenie. Tvorili ho okrem etnických Grékov vyznávači ortodoxných cirkví najrozličnejšieho pôvodu. Na Balkáne to boli Srbi, Bulhari, Rumuni, Albánci, v Ázii kresťania, ktorí hovorili po turecky a arabsky. Menej početné boli ďalšie dva millety: arménsky a židovský. Katolícki Gréci a Arméni, ktorí boli v jednote s Rímom, nepatrili k žiadnemu z predtým uvedených kresťanských milletov, teda ani ku gréckemu, ani k arménskemu.

Je však potrebné v tejto súvislosti pripomenúť, že mnohí kresťania sa dobrovoľne zriekli svojej viery a prestúpili na islam, aby tak získali rovnoprávne postavenie s moslimami. Vďaka tomu mnohí z nich dosiahli oslnivý spoločenský vzostup, ale tým rástol počet moslimov v impériu na úkor kresťanov, ktorí sa z vlastnej vôle zriekali svojej viery.

Kresťania a Židia v Osmanskej ríši mali síce diskriminačný štatút zimmí, napriek tomu však patrilo ich postavenie k pozoruhodným špecifikám osmanského štátu. Už bezprostredne po dobytí Konštantínopolu v roku 1453 sultán Mehmed II. dosadil do úradu gréckeho patriarchu a o niekoľko rokov neskôr (podľa rôznych prameňov v roku 1458 alebo v roku 1461) aj arménskeho patriarchu. Takýmto spôsobom integroval obe najpočetnejšie kresťanské cirkvi, ktoré mali vlastné náboženské štruktúry, do správneho aparátu ríše. O niečo neskôr (podľa rôznych prameňov v roku 1556 alebo v roku 1557), bol opätovne založený srbský ortodoxný patriarchát so sídlom v kosovskom meste İpek (dnes Peć).

Iné kresťanské skupiny neboli natoľko pevne integrované do štátneho aparátu ríše. Išlo o nestoriánov z juhovýchodnej Anatólie, monofyzitských egyptských koptov, sýrskych jakobitov či libanonských maronitov, unifikovaných s Katolíckou cirkvou. V podobnej situácii boli až do 19. storočia aj Židia. Napriek tomu však všetky tieto náboženské obce získavali čiastočný podiel na moci v rámci štátom stanovenej deľby práce. Týmto racionálnym spôsobom sa sultáni snažili vypestovať v osmanských nemoslimoch pocit spolupatričnosti k jednej obrovskej ríši, vďaka čomu sa im do značnej miery darilo eliminovať ich prípadné snahy o osamostatnenie sa.

Aj keď Osmani videli zmysel existencie svojho štátu ako prostriedok na šírenie islamu, islamské právo ako právny základ krajiny zakazovalo vynútené konverzie na islam. Aj tu sa však v mnohých prípadoch teória rozchádzala s praxou. Vzťah moslimského impéria voči kresťanom bol vskutku rozporuplný. Z dejín síce poznáme nemálo príbehov talentovaných kresťanov, ktorí dosiahli úspechy v Osmanskej ríši, história však zaznamenala aj mnohé prípady krutého teroru voči kresťanom.

K najťažšie skúšaným národom impéria Osmanov patrili kresťanskí Arméni vo svojej historickej vlasti na území Arménskej vysočiny. Arméni boli po stáročia vystavení krutému teroru, pretože ich existenciu v pôvodnej vlasti vnímali Turci ako politické nebezpečenstvo.

Je však potrebné otvorene konštatovať, že aj medzi Turkami boli ušľachtilí vzdelanci, ktorí nesúhlasili s uplatňovaním teroru voči kresťanom. Jedným z nich bol turecký cestovateľ a spisovateľ Evliya Çelebi, ktorý začiatkom XVII. storočia podnikal početné vojenské výpravy s osmanskými vojskami. Na základe zážitkov z ciest po Arménsku napísal okrem iného: „V Erzurume bol celý horizont pokrytý dymom horiacich arménskych dedín, a zo stanov tureckých vojakov bolo počuť zvuky hudobných nástrojov a stony Arménov.“ Tohto ušľachtilého Turka prekvapili nezmyselné strašné obete, ako sám napísal po návrate z z jedného pochodu s armádou Osmanov.

Arméni po stáročia prežívali nepokojné časy. Ich situáciu komplikovala aj skutočnosť, že územie, ktoré obývali, bolo multietnické a okrem nich na ňom žili aj Turci, Kurdi, Čerkesi a príslušníci iných národov. Zvlášť vzťahy Arménov s Kurdmi boli mimoriadne komplikované.

V 16. storočí zvádzali o historickú vlasť Arménov zdĺhavé a vyčerpávajúce vojny Osmanská ríša a sáfijská Perzia. V roku 1555 podpísali obe bojujúce strany mierovú zmluvu, ktorá rozdelila Arménsko na dve časti. Západné Arménsko pripadlo Osmanskej ríši (Erzurumský, Karský, Vanský, Sebastijský a Diarbekirský vilajet). Východné Arménsko pripadlo Perzii (Jerevanský, Nachičevanský, Karabašský a iné chanáty).

Osmanskí Arméni hľadali spojencov, ktorí by im pomohli zlepšiť vyhliadky do budúcnosti. Svoje nádeje upierali na cárske Rusko, s ktorým zintenzívňovali kontakty od 70. rokov 17. storočia. Viedlo to k vytvoreniu trvalej proruskej orientácie Arménov, ktorí cítili vo veľkom ruskom národe spriaznenosť a oporu. Ako sa neskôr ukázalo, toto bolo najvýznamnejším predpokladom neskoršej záchrany Arménov v ich starej vlasti a vytvorenia ich samostatného štátu v 20. storočí.

Koncom 17. storočia došlo k významnej udalosti pre kresťanskú Európu. Osmanská armáda utrpela zdrvujúcu porážku, ktorú jej uštedrili kresťanské vojská v bitke pri Viedni v roku 1683. Od tohto momentu sa Osmanská ríša dostávala do trvalej defenzívy a ocitala sa pod silným tlakom panovníkov kresťanskej Európy, žiadajúcich zlepšenie postavenia nemoslimov v impériu Osmanov. Vďaka tomu došlo k výraznému oživeniu kresťanského života v Osmanskej ríši. Kým pred bitkou pri Viedni v roku 1683 vystupovali osmanskí sultáni vo vzťahu k európskym kresťanským panovníkom s vyzývavou aroganciou, vojenské úspechy Európanov, ktorí spôsobovali Osmanom po víťaznej bitke pri Viedni ďalšie potupné porážky na vojenskom poli, prinútili sultánov s pokorou akceptovať požiadavky na zlepšovanie postavenia nemoslimského obyvateľstva Osmanskej ríše.

V roku 1740 sa Francúzsko ujíma protektorátu nad katolíkmi ríše. Ochrancom pravoslávnych kresťanov sa stáva ruský cár. Na základe mierových rokovaní v Kücük Kaynarca v roku 1774 prevzalo Rusko ochranu nad všetkými ortodoxnými poddanými, ktorí žili v osmanských oblastiach. Vďaka protektorátu Ruska získali ortodoxní kresťania v ríši pomerne významné postavenie nielen v gréckych a balkánskych provinciách, alebo na sýrskych územiach, ale aj na území dnešného Turecka, predovšetkým v Istanbule. V Anatólii tvorili ortodoxní početné minority, aj ich význam vzrastal. Populácia katolíkov v Osmanskom impériu nebola taká početná ako komunita ortodoxných veriacich a predstavovali ju predovšetkým maroniti v Libanone, ktorý bol v tej dobe súčasťou ríše.

Osmanskí kresťania časom získali významné postavenie vo sfére obchodu a finančníctva na úkor Židov, ktorí v tejto oblasti dominovali predtým, v čase rozkvetu Osmanskej ríše. V dobe najväčšieho rozmachu impéria Osmanov boli Židia detailne oboznámení s európskou vzdelanosťou a ako príslušníci nekresťanského náboženstva nemohli byť upodozrievaní zo sympatií k európskym nepriateľom osmanského impéria, preto hrali dôležitú úlohu v ekonomicko-politickej správe ríše. Lenže práve oni najviac doplatili na úpadok osmanského štátu od konca 17. storočia. Na rozdiel od kresťanov totiž nemohli dúfať v pomoc a protektorát európskych kresťanských vlád a tak ostali do istej miery v spoločnosti izolovaní. Z obchodu, finančníctva a štátnych úradov ich v prevažnej miere vytlačili Gréci, Arméni a po arabsky hovoriaci kresťania z Levanty (Východného Stredomoria).

Dôležitým momentom, ktorý prispel k zvýšeniu prestíže kresťanského obyvateľstva v Osmanskej ríši, bol vznik gréckej aristokracie, ktorá sa vytvorila v 17. a 18. storočí v Istanbule, metropole impéria, a tešila sa neobyčajnej priazni Osmanov. Jej príslušníci, pochádzajúci z vplyvných patricijských rodín, boli podľa svojich rodových sídiel v istanbulskej štvrti Fanar označovaní ako fanarioti. Časom si vytvorili doslova monopol na niekoľko dôležitých úradov v štáte. Patril k nim aj úrad dragomana Vysokej porty (najvyššieho vládneho orgánu Osmanskej ríše). Oficiálne síce išlo o post obyčajného tlmočníka, v skutočnosti však dragoman zodpovedal za zahraničné styky impéria. Fanariotom taktiež prináležal úrad miestodržiteľov podunajských kniežatstiev, z ktorých sa neskôr etablovalo rumunské kráľovstvo.

Dobytie Egypta Napoleonom v roku 1798 vyvolalo potrebu reforiem v Osmanskej ríši. Osvietený sultán Mahmud II. (1808–1839) sa už v období svojej vlády snažil zreformovať impérium natoľko, aby ho európske mocnosti začali vnímať ako súčasť Európy. On sám začal éru radikálnych reforiem v Osmanskej ríši, ktoré priniesli pozitívne zmeny aj pre Katolícku cirkev. Vďaka spoločnému zásahu Rakúska a Francúzska pri Vysokej Porte bol v roku 1829 katolíkom Osmanskej ríše udelený štatút štátom uznaného spoločenstva (millet). Diplomatická aktivita pápeža Pia VIII. a nátlak kresťanských panovníkov primäli sultána Mahmuda II. vydať v roku 1830 dekrét, ktorý umožnil arménskym katolíkom slobodne vyznávať svoju vieru a stavať kostoly. Na základe toho pápež Pius VIII. zriadil 6. júla 1830 primaciálne Konštanínopolské arcibiskupstvo pre arménskych katolíkov.

Slabosť Osmanov umožňovala dominantným Európanom zasahovať do vnútorných záležitostí Osmanskej ríše. Ochrana náboženských minorít v praxi znamenala možnosť budovania vzdelávacieho systému pre osmanských kresťanov a Židov. Rastúci počet misijných škôl a iných vzdelávacích, kultúrnych a spoločenských inštitúcií prispel k tomu, že nemoslimovia dosahovali v osmanskom impériu vyššiu vzdelanostnú úroveň ako moslimské obyvateľstvo. Podľa jedného prameňa z celkového počtu 366 zamestnancov osmanského ministerstva zahraničných vecí v rokoch 1850 až 1908 bolo 107 nemoslimov (29 percent). Ak si uvedomíme, že nemoslimovia tvorili v tej dobe 23–24 percent celkovej populácie Osmanskej ríše, znamená to, že percentuálne zastúpenie nemoslimov v službách osmanského ministerstva zahraničných vecí bolo vyššie ako percentuálne zastúpenie nemoslimského obyvateľstva v rámci celkovej populácie impéria. Kým polovica moslimských zamestnancov štátnej správy ovládala tri cudzie jazyky, nemoslimskí zamestnanci v mnohých prípadoch ovládali päť a viac cudzích jazykov.

Práve vzdelanie sa stalo nezanedbateľným prostriedkom rozširovania kultúrneho, hospodárskeho i politického vplyvu cudzej krajiny, ktorá mala v danom sektore protektorát. Najviac sa darilo v počiatočných fázach predovšetkým Francúzom, neskôr sa viac začali presadzovať Taliani, Briti, Nemci a Američania, zatiaľ čo Rusi v tomto ohľade výrazne neuspeli napriek svojmu veľkému vplyvu v prostredí osmanských ortodoxných kresťanov.

V tomto období zaznamenávame intenzívnu činnosť misionárov, ktorí sa pokúšali o konverziu moslimov na kresťanskú vieru, avšak s minimálnym úspechom, pretože islamský zákon trestá odpadlíctvo trestom smrti. Väčšie presuny nastali v kresťanskej populácii. Boli tu zaznamenané konverzie ortodoxných, arménskych a iných východných kresťanov ku katolicizmu alebo nejakej forme protestantizmu. Celkovo však protestantské misie nezaznamenali v osmanskom impériu výraznejšie úspechy. Napriek intenzívnej činnosti britských, nemeckých a amerických misionárov sa protestantské obce priveľmi nerozrástli.

V roku 1848 prichádza do Istanbulu vyslanec Svätého stolca. V roku 1850 bolo zriadených šesť nových biskupských sídel v Turecku. V rokoch 1852–1853 si Napoleon III. vynucuje zvláštne výsady pre osmanských katolíkov. V roku 1857 dochádza k vari najvýraznejšiemu prejavu zrovnoprávnenia osmanských nemoslimov s moslimami. Bola zrušená daň z hlavy (cizye) pre nemoslimov. V roku 1860, po zrážkach drúzov a maronitov v Libanone, získavajú Arméni patriarchátnu ústavu. V roku 1861 sa stáva Libanon, v tej dobe súčasť Osmanskej ríše, autonómnou provinciou, spravovanou kresťanským guvernérom, ktorého menovala Vysoká porta. V roku 1868 boli nadviazané diplomatické styky medzi Svätým stolcom a Osmanskou ríšou.

Tento trend zlepšovania postavenia nemoslimského obyvateľstva vrátane katolíkov v Osmanskej ríši sa zachoval až do začiatku 20. storočia. Prejavoval sa nielen istou mierou náboženskej tolerancie, ale aj hospodárskym a spoločenským povznesením osmanských nemoslimov s výnimkou Arménov v ich domovine. Kresťanská obchodná buržoázia mala čoraz silnejšie postavenie v osmanskej spoločnosti. Na začiatku 20. storočia ovládali svet osmanského finančníctva príslušníci náboženských minorít v ríši a cudzinci. V zozname z roku 1912 sa medzi štyridsiatimi menami súkromných bankárov nachádza 12 Grékov, 12 Arménov, 8 Židov, 5 Levantíncov alebo Európanov. Podobný obraz poskytuje aj zoznam 34 istanbulských maklérov, spomedzi ktorých bolo 18 Grékov, 6 Židov, 5 Arménov, ale ani jeden Turek. Kresťanská populácia sa vzmáhala po každej stránke a mala veľkú zásluhu na modernizácii Osmanskej ríše.

V súvislosti s postavením Arménov v Osmanskej ríši je pozoruhodný jeden paradox. Kým Arméni v Istanbule mali pomerne dobré postavenie, ich krajania v samotnom Arménsku na tom boli omnoho horšie. Istanbul bol totiž výkladnou skriňou Osmanskej ríše. Pohybovalo sa v ňom mnoho cudzincov, preto si moslimskí vládcovia nemohli dovoliť otvorene terorizovať kresťanov. Práve v Istanbule sa najintenzívnejšie prejavoval tlak kresťanských mocností, nútiacich sultánov k neustálemu zlepšovaniu postavenia kresťanov v moslimskom impériu.

Aj Arméni, ktorí žili v Istanbule, mimo svojej pôvodnej domoviny, mali podstatne lepšie predpoklady spoločensky sa uplatniť, a tie v mnohých prípadoch aj využili. Arménsky millet v Osmanskej ríši tvorili ľudia s rôznym spoločenským postavením. Dominantné postavenie v ňom mali amirovia, členovia arménskej elity v Istanbule, ktorých nikdy nebolo viac ako dvesto a ich dominancia v millete trvala do roku 1844. Mali úzke prepojenie s osmanskou administratívou a zastávali posty bankárov, ale aj významné pozície v administratíve osmanského impéria. Napríklad rodina Düzianovcov po celé generácie dedila post riaditeľa mincovne Osmanskej ríše, rod Dadiánovcov, klenotníkov na sultánovom dvore, mal od konca 18. storočia kontrolu nad výrobou strelného prachu, a rodina Balianovcov, najvýznamnejšia dynastia arménskych amirov, mala de facto monopol na post vrchného architekta osmanského impéria.

Konzervatívni amirovia boli náchylní kolaborovať s osmanskou dynastiou. Vyhovovala im existencia ich národa v rámci Osmanskej ríše. Došlo tak k zdĺhavým sporom s liberálnymi arménskymi politikmi, ktorí hlásali ideológiu „lásky k vlasti“ s dôrazom na vzťah k domovskému územiu, na ktorom po stáročia žila arménska populácia.

Arménsky národ bol v tej dobe značne rozštiepený. Neexistovala v ňom jednota v politických ani náboženských otázkach. Čo sa týka národnostnej politiky, vystriedali sa tu rôzne koncepcie od autonómie v rámci osmanského impéria až po sebaurčenie vo vlastnom  národnom štáte. Arménska elita bola verná ríši až do roku 1878. Potom dostali väčší priestor politickí oponenti, bojujúci za sebaurčenie vo vlastnom štáte.

Nebezpečné boli aj náboženské konflikty v spoločnosti, v ktorej väčšinová Arménska apoštolská cirkev s nevôľou prijímala existenciu arménskych katolíkov i protestantov, existujúcich v postavení minorít. To vyústilo do konfliktov, z ktorých najtragickejší sa odohral v roku 1828. Perzekúciu arménskych katolíkov vtedy vyvolal arménsky gregoriánsky patriarcha, ktorý v atmosfére nedôvery osmanských panovníkov voči arménskym poddaným po prehratej bitke pri Navarine a ruskom postupe na územia Arménov v Perzii obvinil pred tvárou sultána Mahmuda II. arménskych katolíkov z intríg proti osmanskému impériu.

Došlo k veľkému prenasledovaniu bohatých arménskych katolíkov v Istanbule (ich komunita mala asi 20 tisíc veriacich). Menšiu časť katolíkov prinútili konvertovať ku gregoriánskej cirkvi, väčšinu z nich však pripravili o majetok a vyhnali na vidiek. Lenže deportácie sa nezaobišli bez strát na životoch (asi 400 utečencov, prevažne detí, zomrelo). Diplomatický zásah Rakúska a Francúzska pomohol neskôr postihnutým vrátiť sa domov a získať späť majetok, ktorý im bol neprávom odňatý.

Medzi Arménmi boli ľudia s rozličným spoločenským postavením, preto medzi nimi neexistovala nejaká dojemná zhoda názorov a postojov. Istanbulskí Arméni, ktorí boli pomerne dobre situovaní, mali iné záujmy ako ich rodáci, žijúci vo svojej pôvodnej domovine na území Arménskej vysočiny v nepomerne horšom postavení. Svet sa o nich dozvedal len sporadicky, ale história nám zanechala niekoľko svedectiev o ich neznesiteľných životných podmienkach.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že aj keď bola Osmanská ríša centralizovaným impériom, jeho okrajové provincie boli často do značnej miery nezávislé od ústrednej moci v Istanbule. Miestni provinční vládcovia so svojimi vojenskými jednotkami sa neraz cítili byť dostatočne silní na to, aby si nechali porúčať z Istanbulu. Vysoká porta sa horlivo snažila dostať provincie pod kontrolu ústrednej moci modernizáciou armády, unifikáciou štátnej správy a inými reformnými krokmi.

Aj Arméni vo svojej pôvodnej domovine boli vystavení útlaku provinčnej vrchnosti, ktorý ústredná vláda v Istanbule sotva mohla ovplyvniť. Francúz Amédée Jaubert konštatoval po návšteve Arménska v roku 1806 okrem iného, že „v tejto nešťastnej oblasti neexistuje ani rodina, ani bezpečie, ani pokoj... pohľad na mnohé spálené a spustošené obce vyvolával vo mne najsmutnejšie myšlienky... Oblasť Erzurumu kavaléria natoľko spustošila, že obyvatelia dedín navždy opustili svoje príbytky. Ľudoprázdne boli aj oblasti od Vanu po Araks“.

Tieto smutné skutočnosti potvrdil aj iný cestovateľ, Joseph Michel Tancoigne, ktorý nešťastnú domovinu Arménov navštívil v roku 1807. Vo svojom diele píše o okrádaní a vraždení arménskeho obyvateľstva, ktoré „sa nemohlo postaviť na odpor, pretože nesmelo vlastniť zbrane“. Píše aj o vydrancovaných a spálených obciach doliny Andžalu, ktorej arménske obyvateľstvo ušlo do Perzie. Autor týchto riadkov videl všade smrť a plienenie. Uvádza napríklad, že v oblasti od Diadina po Toprak-Kale bolo vypálených a spustošených 118 obcí, „obývaných nešťastnými arménskymi kresťanmi“.

Arménov okrádali o všetko. Búrali im obydlia, alebo ich zabavovali, aby ich potom dali Turkom, Čerkesom alebo Kurdom. Systematicky sa snažili vyhladovať kresťanských Arménov. Konfiškovali im dobytok a poľnohospodárske náradie, ich pšenicu spaľovali, ich samotných zabíjali alebo obracali na islam, prípadne ich vyhnali z ich domoviny. Tým sa nezvratne menilo demografické zloženie obyvateľstva územia, v ktorom po stáročia žili Arméni.

Nádej na zmenu prišla začiatkom 19. storočia, keď sa začal proces zbližovania Arménov s Ruskom vypuknutím rusko-perzskej vojny v roku 1804. Tento dlho trvajúci konflikt skončil 12. októbra 1813, keď obe bojujúce strany podpísali Gulistanskú zmluvu, na základe ktorej pripadli Rusku okrem iných predtým sporných území aj časti Východného Arménska. O štrnásť rokov neskôr, po skončení rusko-tureckej vojny (1828–1829), boli k cárskej ríši pripojené aj dva chanáty (Jerevanský a Nachičevanský) a Ordubadská oblasť. Od tohto okamihu teda patrili Rusku všetky územia Východného Arménska, ktoré sa v roku 1849 stali Arménskou guberniou cárskeho impéria. Tento politický vývoj sa ukázal byť o dve storočia neskôr najvýznamnejším momentom v procese záchrany arménskeho národa pred genocídou na pôde stáročnej domoviny tohto národa. Nebyť Rusov, skončili by Arméni s najväčšou pravdepodobnosťou podobne ako Kurdi, ktorí dodnes nemajú svoju vlastnú domovinu, a podobne ako Židia do roku 1948, keď po stáročiach života v diaspore získali svoj vlastný štát Izrael.

Aj keď zaiste nemožno idealizovať životné podmienky obyvateľov cárskeho impéria, predsa len Arménom pod ochrannými krídlami Ruskej ríše nehrozila fyzická likvidácia. Po pripojení k Rusku Arméni už neboli nábožensky diskriminovaní a cárska ríša im po mnohých stáročiach nepokoja poskytla relatívne bezpečný život a ochranu majetku. Kým v Turecku a susednej Perzii vládla feudálna anarchia, vo feudálnom Rusku sa už začal formovať kapitalizmus a existovala tu konsolidovaná centralizovaná moc, opierajúca sa o organizovanú byrokraciu.

Rusko-arménska spolupráca bola výhodná pre obe strany. Arméni potrebovali ruskú ochranu proti osmanskému teroru a Rusi potrebovali Arménov ako spojencov pri presadzovaní svojej expanzionistickej politiky v regióne.

 

Karol Dučák

::

Prvá časť článku: Zásluhy ruského národa pri záchrane Arménov (1)