Zásluhy ruského národa pri záchrane Arménov (3)

 

Karol Dučák

Napriek istým negatívam ruskej národno-koloniálnej politiky malo pripojenie Východného Arménska k cárskemu impériu kľúčový význam pre zachovanie nádeje arménskeho národa na obnovenie štátnosti aspoň v ohraničenom rozsahu na časti územia pôvodnej domoviny. Priaznivé podmienky, poskytnuté cárskym Ruskom, využili podnikaví a kultúrne vyspelí Arméni k intenzívnemu rozvoju Východného Arménska. Je potrebné si uvedomiť, že možnosti, ktoré poskytovalo Arménom Rusko, boli neporovnateľne lepšie ako podmienky, ktoré ich krajanom na západe poskytovala Osmanská ríša. Impérium Osmanov totiž aj napriek technickým, kultúrnym a ideologickým inováciám, zavádzaným v 19. storočí, čoraz viac zaostávalo za moderným svetom.

Na prelome 19. a 20. storočia bolo Rusko takmer päťkrát ľudnatejšie ako Osmanská ríša, malo šesťkrát vyššie štátne príjmy, produkovalo dvadsaťsedemkrát viac uhlia a malo k dispozícii jedenásťkrát viac železníc. Presnejšie, v roku 1897 Rusko malo 126,4 milióna obyvateľov, kým Osmanská ríša v roku 1901 len 26 miliónov obyvateľov. Štátne príjmy Ruska v roku 1900 predstavovali zhruba 2 113 miliónov guldenov a produkcia uhlia dosahovala 16,2 milióna ton. Naproti tomu Osmanská ríša mala k dispozícii štátne príjmy vo výške 330 miliónov guldenov a v krajine sa vyprodukovalo 0,6 milióna ton uhlia. V roku 1914 bolo v Rusku 62 300 kilometrov železníc, kým v impériu Osmanov v tom istom období iba 5 759 km železníc.

Modernizácia a hospodárske reformy narážali v Osmanskej ríši na mnohé problémy a obyvateľstvo ich prijímalo skôr negatívne ako pozitívne. Napríklad masové rozšírenie kníhtlače prispelo k rozšíreniu vzdelanosti v ríši, na druhej strane však hospodársky zruinovalo triedu odpisovačov kníh a prakticky zlikvidovalo ich prastaré umenie. Zvyšovala sa gramotnosť a dopyt po tlačovinách, aj keď okruh čitateľov bol podstatne menej početný ako v najvyspelejších štátoch sveta. Cenzúra bránila v prístupe k citlivým politickým informáciám, avšak rozširujúca sa tlač poskytovala nemnohým osmanským čitateľom pomerne kvalifikované články o vede, technike a kultúre. Intelektuálnou módou sa stal materializmus, ktorý do istej miery otupoval antagonizmus medzi kresťanstvom a islamom. Rozmach materializmu v neskorej Osmanskej ríši ostáva jedným z najpodivnejších paradoxov tohto islamského impéria.

Osmanská Vysoká porta podliehala tlaku z dvoch strán. Obyvateľstvu radikálne reformy nevyhovovali, ba skôr prekážali. Kresťanské mocnosti zase považovali tempo reforiem za pomalé a požadovali zrýchlenie reformného procesu. V skutočnosti však predstaviteľom mocností išlo o čo najväčší profit pre vlastné ekonomiky. Umožňovali to predovšetkým takzvané kapitulácie, teda bilaterálne zmluvy medzi Osmanskou ríšou a európskymi mocnosťami, ktoré boli krajne nevýhodné pre osmanské impérium. Vďaka obchodným a právnym privilégiám, okrem iného napríklad nižším clám, umožnili západným ziskuchtivcom zdierať Osmanskú ríšu. Keďže kapitulácie neboli recipročné, takže tureckí obchodníci v zahraničí takéto privilégiá nemali, poškodzovali kapitulácie osmanskú ekonomiku.

Naproti tomu Rusko prežívalo obdobie rozvoja kapitalizmu, neskôr imperializmu, a to umožnilo Arménom, ktorí sa dostali pod ochranné krídla ruského impéria, veľmi dobré podmienky pre rozkvet remesiel, hodvábnictva a obchodu. Arménska gubernia cárskeho Ruska zaznamenala čulý stavebný ruch. Rekonštruovali sa staré chrámy a stavali sa nové, bolo však postavených aj množstvo sekulárnych stavieb, napríklad obytných a administratívnych budov. Hospodárska prosperita, rast mestského obyvateľstva a formovanie arménskej buržoázie vytvorili priaznivé predpoklady pre hospodárske, duchovné a kultúrne povznesenie arménskeho národa. Zvlášť koncom 19. storočia, v epoche nástupu ruského imperializmu, došlo k dynamickému rozvoju priemyslu vo Východnom Arménsku.

Horšie to už bolo s postavením arménskeho obyvateľstva v Západnom Arménsku na východe Anatólie, ktoré ostalo pod nadvládou Osmanskej ríše. Arméni sa bránili konvertovaniu na islam a ostávali verní svojim tradíciám, preto ich impérium zbavilo politických, ekonomických a kultúrnych práv. Žili v neúnosných pomeroch a to ich nútilo k vysťahovalectvu. Už v rokoch 1828 až 1830 opúšťali svoju starodávnu domovinu a emigrovali do celého sveta za lepším životom. Časť z nich (asi 130 tisíc) aj do Východného Arménska.

Práve vysťahovalectvo sa však stalo jednou z tienistých stránok novodobej histórie arménskeho národa. Pôvodná koncentrácia Arménov v ich pôvodnej vlasti sa strácala, takže sa stávali minoritou vo svojej vlastnej domovine. Výnimkou bolo niekoľko izolovaných oblastí, v ktorých ešte Arméni tvorili majoritu. Popritom vznikali veľké a významné arménske komunity v Istanbule, Tbilisi, ale aj v ďalekom zahraničí. Na území pôvodnej domoviny Arménov však neexistovalo súvislejšie územie s majoritnou arménskou populáciou.

Aj napriek všetkým ťažkostiam sa Arméni vypracovali na jednu z najvzdelanejších komunít osmanského impéria. Boli vo všeobecnosti vzdelanejší a vyspelejší ako väčšinová turecká populácia. Medzi Arménmi sa rozšírili povolania, o ktoré Turci neprejavovali záujem. Boli prístupnejší pre vedecké, politické a sociálne idey, prenikajúce do impéria z vyspelého Západu. Bohatší Arméni umožňovali svojím deťom študovať na prestížnych školách v Európe a USA. Nie div, že mnohí schopní bankári, obchodníci, právnici a lekári v impériu Osmanov pochádzali práve z arménskeho národa, hoci väčšina národa sa živila poľnohospodárstvom a tradičnými remeslami.

Kresťanskí Arméni sa stali moderným národom a predstavovali jednotnú etnickú komunitu napriek náboženským a politickým rozporom vo vnútri národa, ale aj priepastným sociálnym rozdielom medzi bohatými a chudobnými príslušníkmi arménskeho národa.

Kultúrne rozdiely medzi Turkami a Arménmi pretrvávali až do konca existencie Osmanskej ríše. Osmanskí sultáni nepovažovali vzdelanie tureckého obyvateľstva za dôležité pre existenciu impéria a udržiavali masovú tureckú populáciu v negramotnosti a biede. To vysvetľuje skutočnosť, že v Osmanskej ríši neexistovala žiadna významná vzdelávacia ustanovizeň. Vzdelanejší kresťanský národ Arménov predstavoval pre osmanských panovníkov potenciálnu hrozbu. Aj tento faktor prispel k rozpútaniu genocídy Arménov v 19. a predovšetkým v 20. storočí.

Osmanskí panovníci boli tiež frustrovaní z rozpadu svojho rozsiahleho impéria a boj Arménov, podobne ako aj Grékov a iných porobených národov za samostatnosť, zvyšoval napätie vo vzťahoch medzi tureckou pospolitosťou a ostatnými národmi impéria. Moslimské impérium s početnými kresťanskými komunitami a v konfrontácii s kresťanskými mocnosťami bolo ohrozené zvnútra aj navonok.

V 19. storočí sa začala Osmanská ríša beznádejne rozpadávať na kusy a nebolo sily, ktorá by tento rozklad zastavila. Je potrebné konštatovať, že v každom veľkom impériu existuje antagonizmus dvoch protichodných tendencií: dostredivých a odstredivých. Dostredivé tendencie reprezentuje ústredná moc v krajine, ktorá sa snaží zaviesť systém riadenia celej ríše z jedného organizačného ústredia. Ide teda o centralizáciu moci v rukách ústrednej vlády. Naopak, odstredivé tendencie predstavujú vládcovia provincií mimo centra, respektíve príslušníci porobených národov, ktorí sa snažia prevziať čo najviac kompetencií ústrednej vlády do svojich rúk. Ide teda o decentralizáciu moci v krajine. Inakšie to nebolo ani v Osmanskej ríši. Miestni úradníci a vládcovia mimo centra moci sa usilovali o autonómiu a posilnenie vlastných právomocí, kým ústredná vláda o centralizáciu. Po nástupe národných hnutí začali ich vodcovia nahrádzať odstredivé snahy vládcov provincií.

Vrenie sa začalo na Balkánskom polostrove, kde si ako prvé svoju nezávislosť vybojovalo Grécko, aj keď išlo len územia na juhu dnešného Grécka. Neskôr sa osamostatnili Srbi, Bulhari a napokon aj Albánci a Čiernohorci. Národnooslobodzovacie hnutia balkánskych národov sa nezaobišli bez krviprelievania tak zo strany osmanského impéria, ako aj zo strany povstaleckých armád. Dokonca arménsko-americký sociológ a historik Vahakn Norair Dadrian hovorí o „kultúre masakru“ ako forme riešenia politických konfliktov v Osmanskej ríši.

Vznikli humanitárne krízy a následne aj odvetné intervencie európskych veľmocí v impériu Osmanov. Začalo sa to už na začiatku 19. storočia, keď sa Gréci pokúšali vybojovať si vlastný nezávislý štát. Boj sa postupne zvrhol na obojstranný teror voči civilnému obyvateľstvu. Gréci vraždili moslimov predovšetkým na Peloponézskom polostrove, Osmanská ríša masakrovala Grékov v Istanbule a na ostrove Chios. Gréci si definitívne vybojovali nezávislosť až po spoločnom vojenskom zásahu Veľkej Británie, Francúzska a Ruska v bitke pri Navarine v roku 1827.

Je potrebné konštatovať, že boj národov za nezávislosť a sebaurčenie je spravodlivý, avšak ak pri takomto zápase dôjde z ktorejkoľvek zo strán konfliktu k masakrovaniu civilného obyvateľstva, musíme tu hovoriť o zločine, ktorý je nutné odsúdiť.

Humanitárne krízy vyvolávali opakované humanitárne intervencie európskych národov. Napríklad masakrovanie libanonských katolíckych maronitov moslimskými drúzmi vyvolalo medzinárodný zásah pod vedením Francúzov. Osmanské násilie na ortodoxných Bulharoch zase spôsobilo vznik rusko-tureckej vojny v roku 1877, ktorá sa skončila dňa 3. marca 1878 podpisom Sanstefanskej mierovej zmluvy medzi Ruskom a Osmanskou ríšou v meste San Stefano (dnes Yeşilköy na území veľkého Istanbulu).

Aj európske mocnosti si z osmanského impéria odtrhávali veľké kusy: Francúzsko si odkrojilo Alžírsko (1830) a Tunisko (1881), Veľká Británia v poslednej štvrtine 19. storočia Cyprus (1878) a Egypt (1881), Rakúsko-Uhorsko sa zmocnilo Bosny a Hercegoviny (1878), korisťou Talianska sa stalo Tripolsko (1911) a expanzné ambície Ruska sa orientovali na oblasť Čierneho mora.

Nedá sa povedať, že by v Osmanskej ríši neboli vládcovia schopní a ochotní meniť situáciu k lepšiemu. Už krátko po smrti sultána Mahmuda II. v roku 1839 jeho nástupca sultán Abdülmecid, ktorý vládol do roku 1861, prečítal Hatt-ı Şerifi (Vznešený edikt) z Gülhane, čím otvoril novú epochu významných reforiem, známych pod označením Tanzimât-ı Hayriye (Blahodarné opatrenia). Tie prebiehali počas niekoľkých ďalších desaťročí a prispeli k výraznej modernizácii Osmanskej ríše. Čo je však najdôležitejšie, priniesli garanciu istoty, cti, privátneho majetku a náboženskej slobody aj pre nemoslimských obyvateľov Osmanskej ríše. Toto obdobie prinieslo technický pokrok a zvýšenie životnej úrovne populácie v ríši, aj keď impérium Osmanov po tejto stránke výrazne zaostávalo za najvyspelejšími krajinami sveta. K slovu sa dostala ideológia osmanizmu, alebo aj panosmanizmu. Nosnou myšlienkou tejto ideológie bola požiadavka lojality všetkých obyvateľov Osmanskej ríše vo vzťahu k impériu bez ohľadu na etnickú a náboženskú príslušnosť. V praxi však nezaznamenala výraznejší úspech, pretože porobené národy osmanského impéria priveľmi túžili po vytvorení vlastných národných štátov.

Národné hnutia národov s kresťanskou majoritou si spravidla najprv vybojovali autonómiu a až následne úplnú nezávislosť. Moslimské národné hnutia sa formovali neskôr a neboli natoľko nepriateľské voči osmanskému impériu. Preto až v 20. storočí získal úplnú nezávislosť na Osmanskej ríši prvý dominantne moslimský štát. Stalo sa tak v roku 1912, keď sa pod tlakom okolností balkánskej vojny osamostatnilo Albánsko.

V priebehu 19. storočia zaznamenala arménska komunita v osmanskom impériu modernizáciu a radikálnu vnútornú premenu. Arménsky národ bol v tej dobe značne roztrieštený po každej stránke. Náboženské pomery sa menili. Do roku 1850 existovali v Osmanskej ríši len dva millety arménskych kresťanov. Okrem staršieho a početnejšieho milletu autokefálnej gregoriánskej cirkvi, alebo Arménskej apoštolskej cirkvi, existoval aj relatívne nedávno ustanovený millet arménskych katolíkov. V roku 1850 získali legitímne postavenie v Osmanskej ríši aj arménski protestanti, ktorí dosiahli ustanovenie svojho nezávislého milletu. Vďaka tomu boli Arméni po náboženskej stránke rozdelení už do troch milletov. Až do konca existencie Osmanskej ríše bol však jednoznačne dominantný najstarší a najpočetnejší millet autokefálnej gregoriánskej cirkvi, alebo Arménskej apoštolskej cirkvi, v ktorom sa prijímali rozhodnutia, určujúce budúci vývoj arménskeho národa.

V 19. storočí nastal všeobecný posun arménskej politiky doľava. Konzervatívnych amirov vystriedali vo vedení národa liberáli, avšak v 80. rokoch 19. storočia, no predovšetkým po masakroch Arménov v rokoch 1894–1896 sa do popredia nezadržateľne drali revolucionári s radikálnymi, demokratickými a socialistickými politickými programami.

Hegemónia konzervatívnych amirov sa začala rúcať v roku 1844, keď sa pod vplyvom západných myšlienok čoraz viac dostávali k politickému kormidlu liberáli, ovplyvnení osvietenstvom. Dôraz na pokrok a osvietenské ideály najviac odlišoval liberálov od konzervatívcov. Niektoré ich postoje však vzbudzovali odpor zo strany kritikov a oponentov. Liberáli napríklad hlásali potrebu solidarity bohatých Arménov k chudobným krajanom, ktorí mali podľa ich predstáv pokorne prijímať štedrosť a múdre vedenie zámožnejších rodákov, čo malo prispieť k harmónii vo vzťahoch rôznych vrstiev arménskeho národa. Lenže v praxi to tak nefungovalo a tak sa liberáli stali terčom kritiky.

Postavenie ľudových más vo východných vilajetoch (vilajet bol novšou administratívnou jednotkou v ríši) sa nezlepšovalo a liberálom bolo vytýkané, že ich zaujímajú viac lákavé frázy ako skutočné postavenie ich krajanov v celej ríši. Problémom bolo aj nerovnomerné zastúpenie regiónov v najväčšom a najstaršom arménskom millete, v ktorom sa rozhodovalo o budúcnosti národa. Zastúpenie provincií bolo minimálne. Ľudia z odľahlejších vilajetov sa museli spoliehať na zdržanlivých konzervatívcov a liberálov v Konštantínopole a Smyrne, ktorí oficiálne reprezentovali záujmy Arménov v Osmanskej ríši. Postoj liberálov k demokracii bol zdržanlivý. Sami sa považovali za nositeľov pokroku a vzdelania národa, svojich krajanov z odľahlejších vilajetov však nepovažovali za sebe rovných partnerov, ktorí by boli schopní podieľať sa na správe vecí verejných. Preto voči nevzdelaných krajanom pristupovali s istou dávkou arogancie a dešpektu. Napriek tomu liberáli priniesli národu pokrok a nádej do budúcnosti.

Vďaka nim novovznikajúca trieda provinčných učiteľov priniesla vzdelanie masám chudobných a výrazne napomohla v procese utvárania národného povedomia aj pri formovaní revolučného hnutia Arménov. Ambiciózne plány liberálov s prílevom kapitálu a odborníkov z centra do periférií však ostali len zbožným želaním.

Najväčším úspechov liberálov bolo zavedenie Arménskej národnej ústavy v roku 1863. Bol to však viac-menej formálny akt, ktorý výraznejšie nezmenil postavenie más chudobných Arménov. Ústava v podstate reorganizovala a byrokratizovala najväčší a najstarší arménsky millet a reformovala Arménske národné zhromaždenie, avšak nepriniesla Arménom nijaké nové práva. Pritom Arménske národné zhromaždenie nemalo skutočnú politickú moc v ríši a o prijatí jeho požiadaviek rozhodovala dobrá vôľa Vysokej porty. Ústava neodstránila prominentné postavenie Arménov v Istanbule, ktorí nepresadzovali záujmy chudobných arménskych roľníkov a remeselníkov v pôvodnej vlasti.

Špičky arménskej politiky ostali až do roku 1878 verné osmanskému štátu a svoje ciele chceli dosiahnuť pomocou reforiem. Už v 60. rokoch 19. storočia však začala narastať nespokojnosť kritikov so stavom najväčšieho a najstaršieho arménskeho milletu, ktorý neprinášal pozitívne zmeny do praktického života prostých Arménov. Arméni sa prebúdzali a začali energicky požadovať splnenie svojich požiadaviek. Až do 60. rokov 19. storočia žili Arméni vo svojej pôvodnej domovine pod nadvládou miestnych kurdských náčelníkov. Zosilňujúca sa centralizácia osmanskej vlády spôsobila povstanie Kurdov, ku ktorému sa pridala aj časť Arménov v okolí mesta Zejtun. Existovala tu jedna z posledných bášt arménskej autonómie. Povstanie v Zejtune v rokoch 1861–1862 skončilo po diplomatickej intervencii Francúzov záchranou mesta a jeho privilégií. Arménske revolučné hnutie však začínalo vznikať pomerne neskoro, až v 80. rokoch 19. storočia, teda v dobe, keď sa už viaceré národy vyslobodili spod osmanského jarma.

Arménskych radikálov povzbudili aj výsledky rusko-tureckej vojny (1877–1878), ktorá skončila pre Osmanov krutou porážkou. Ruské vojská, ktoré vstúpili do pohraničných regiónov na východe Osmanskej ríše, neraz vítalo miestne arménske obyvateľstvo ako osloboditeľov. Keď sa po skončení víťaznej vojny ruskí vojaci sťahovali naspäť na územie svojej domoviny, nasledovalo ich približne 25 tisíc Arménov. Toto ešte viac upevnilo tradíciu dobrých rusko-arménskych vzťahov a prispelo k rozvoju arménskeho revolučného hnutia.

V ovzduší protiarménskych excesov a celkového zhoršenia bezpečnostnej situácie obyvateľstva pristúpili vrcholní predstavitelia dominantného arménskeho milletu k vyjednávaniu priamo s veľmocami o splnení svojich požiadaviek. Najprv s Ruskom, potom s predstaviteľmi Berlínskeho kongresu. Pochopenie a zhodu postojov našli len u Rusov, ktorí v 16. článku Sanstefanskej mierovej zmluvy kategoricky požadovali od Vysokej porty, aby „bez ďalšieho omeškania zlepšila situáciu a vykonala reformy, ktoré vyžadujú miestne potreby v provinciách osídlených Arménmi, a zaistila ich bezpečnosť pred Kurdmi a Čerkesmi“.

Splnením týchto požiadaviek podmienili Rusi stiahnutie svojich vojsk, ktoré sa dostali až k Erzurumu, z územia Osmanskej ríše do svojej vlasti. Lenže na vojnové úspechy Rusov žiarlivo zazerali predstavitelia ostatných mocností, predovšetkým Veľkej Británie, preto Rusom nevyšli v ústrety. V atmosfére hroziaceho konfliktu s mocnosťami Západu Rusi ustúpili. Berlínska zmluva sa takto stala kompromisom, v ktorom boli zakomponované požiadavky Rusov na reformy v Západnom Arménsku zo 16. článku Sanstefanskej mierovej zmluvy, avšak ruské vojská sa mali stiahnuť z okupovaných oblastí Osmanskej ríše bezpodmienečne. Tým však Arménmi požadované reformy stratili účinný nástroj na vymáhanie ich realizácie v praxi.

Predstavitelia osmanskej Vysokej porty považovali postup Arménov za vierolomnosť a obviňovali ich, že vyjednávajú poza jej chrbát. Tým sa stupňovalo napätie vo vzťahoch medzi Osmanskou ríšou a Arménmi, ktoré neskôr vyvrcholilo v masakroch arménskej populácie.

Nespokojnosť arménskeho obyvateľstva narastala a časom sa začali vytvárať ozbrojené povstalecké skupiny, bojujúce proti rozkladajúcej sa ríši. Ešte aj v tej dobe však nemálo arménskych politikov uprednostňovalo cestu ľahšieho odporu voči režimu. Krutým paradoxom je, že Arméni na rozdiel od Grékov, či iných balkánskych národov, ktorí zažívali v impériu Osmanov krutý teror, boli zo strany osmanských panovníkov dlhú dobu považovaní za millet-i sadika (vernú náboženskú obec).

Radikálny zlom v politickom dianí Osmanskej ríše nastal za sultána Abdülhamita II., ktorý vládol v rokoch 1876–1908. Práve počas jeho panovania sa Osmanská ríša začala meniť na despotickú totalitnú diktatúru. Tento sultán, ktorý bol posledným fakticky vládnucim sultánom v ríši, sa ujal moci v júli 1876 po mimoriadne dramatických udalostiach. V júni 1875 sa vzbúrili hercegovinskí kresťania a v apríli 1876 sa začalo povstanie Bulharov. Navyše v októbri 1875 zaznamenala ríša faktický štátny bankrot. Sultán Abdülhamit II. teda preberal impérium v stave exponovanej nedôvery mocností vtedajšieho sveta v schopnosti osmanských vládcov konsolidovať situáciu v krajine.

Sultán stál pred neľahkou úlohou zastaviť podľa možnosti totálny rozklad impéria. Spočiatku bol aj on reformátor a počas jeho vlády sa Osmanská ríša stala konštitučnou monarchiou. Dokonca v roku 1877 bol otvorený prvý osmanský parlament. Navyše vynikal mnohými pozitívnymi povahovými črtami. Druhou stránkou jeho vlády však bol krvavý teror. Práve za jeho vlády sa začali hromadné masakre Arménov, preto niektorí arménski historici označujú jeho nástup k moci v roku 1876 za začiatok takmer polstoročnej genocídy Arménov.

 

Karol Dučák

::

Prečítajte si:

Zásluhy ruského národa pri záchrane Arménov (1)

Zásluhy ruského národa pri záchrane Arménov (2)