Ján Grešák |
Tej noci spal Michal zle. V izbe bolo
dusno, hoci okno bolo otvorené. Vstal, obliekol sa a vyšiel na ulicu. Slnko
už kreslilo čierno-biele plochy a ostré tiene, pohlcovalo všetky farby,
iba na oblohe nechalo jasnobelasú plachtu.
Na stanici bolo ticho, na lavičke sedela len stará drobná žienka s ručníkom na hlave, držiac pri nohách veľkú tašku. O chvíľu sa ozval hukot prichádzajúceho vlaku. Výpravca už dával znamenie na odchod, keď Michal rýchlo otvoril dvere a naskočil. Vlak ťahavo zatrúbil a pomaly sa pohol.
Išli dlho a nenáhlivo, vlak zastavoval
pri malých staničkách, ľudia vystupovali i nastupovali. Michal hľadel
oblokom na utekajúcu letnú krajinu, slnko z jasnej oblohy prihrievalo a on
sa v tomto pocite zohrieval ako mačka pri peci, objavujúc zákutia, ktoré
mali presný význam v systéme spomienok.
Pribrzdili. Vlak prechádzal okolo nízkych
domčekov, dreveného plota, ktorý časom ozelenel, okolo mohutnej lipy, kostola
a závor, križujúcich štrkom posypanú cestu.
Vystúpil. Pozrel na ľudí, ktorí vystupovali
s ním, niektorých si ešte ako-tak pamätal.
Na kopanice viedla poľná cesta s rozbrázdenými
koľajami. Keď spŕchlo, namokla a bola plná špinavých kaluží a lepkavého
blata. Odbočil z cesty na lúku s vysokou trávou, rukami odhŕňal
steblá tráv, z ktorých sa dvíhal drobný prach, semienka púpav a peľ
kvetov. Vyzliekol si sako a prehodil ho cez ruku. O chvíľu bol i tak
spotený a smädný. Smäd uhasil až pri prameni pod lesíkom, pri studničke
s kamennou obrubou, kde sa napil dosýta. Voda bola chladná,
čistá, voňala ihličím.
Otcov dom stál nad lesom pod mohutnou čerešňou
s hrubými konármi. Viedol k nemu úzky chodník, na jeho konci bývala
čierna drevená bránička a záhradka s voňavými kvetmi. Otec v nej
pestoval zeleninu, ríbezle a choval tam včely.
Bránička na konci chodníka zarasteného krovím
je už zhnitá, spráchnivená, záhradka posiata bodľačím. Nevysoký múrik pod drevenicou
popraskal a pomaly sa rozpadáva. Strecha i stena sa mierne nakláňajú
k zemi, škridly sú obrastené machom.
Michal sa predral k starému domu,
potlačil vŕzgajúce dvierka a nazrel do predsiene. V kúte stál bukový
klát a celá jedna stena bola obložená polienkami. V izbe bola podlaha
z tenkých dosák a ako chodil sem i ta, pohybovala sa
a zdalo sa, že čoskoro sa preborí až do pivnice. V rohu izby bol
starý sporák, na stene vešiak, na ktorom visel otcov dlhý plášť a vedľa
neho slamený klobúk. V opačnom rohu stál pár súkenných čižiem. Všetko
ostatné – ručne vyrezávaný nábytok, skrine, police, dubový stôl, stoličky,
posteľ, nástenné bicie hodiny, hrnce, lyžice, ba aj staré rádio si hneď po
otcovej smrti rozobrali sestry, hoci jeho mal otec najradšej, pretože mu
najviac pomáhal, a vždy aj vravieval, že po jeho smrti všetko bude
Michalovo. Vtedy súhlasili, pretože o otca sa staral iba on, a aj na
starobu ho chorľavého vzal k sebe. Dedičstvo, ktoré mu po ňom ostalo, ho
dojalo k slzám...
Na okamih sa zahľadel cez oblok, cez zaprášené
sklo so zaschnutými jarčekmi, stopami posledného dažďa. Odrazu zvesil otcov
plášť, navliekol si ho na košeľu, nasadil si klobúk, obul súkenné čižmy
a vyšiel pred dom. Kráčal hore svahom po pažiti plnej drobnej materinej
dúšky s nizučkými fialovými hlávkami, vydychujúcimi korenistú vôňu do
letného povetria, nasýteného sladkou vôňou obschnutého sena. Od lesa
zaškriekala kde-tu sojka, škovránok vynášal hore k oblohe nevysloviteľnú
radosť, švitoril a trepotal krídlami vždy vyššie a vyššie, až sa
stratil v azúre oblohy.
Michal vyšiel na kopec nad borovicovým lesom a
posadil sa na kameň, podobajúci sa kráľovskému kreslu. Vo svojom vnútri si
vychutnával krajinu, odkiaľ vychádzal do sveta a bosými nohami hladil jej
hrudy. Pradávnym chodníkom, po ktorom chodieval jeho otec i starý otec,
vracal sa k rodnej chalupe. Oprel sa o mohutnú čerešňu
a pozoroval výmole brehov, machnatých a sypkých, plných pokrútených
koreňov nad ramenami rozvetveného potôčika, zvonivo zurčiaceho okolo záhradky.
So susedovie chlapcami tu kamarátsky oberali čerešne, hrali sa v tráve na
skrývačku, chodievali k rúbani na černice, čľapkali a ponárali sa vo
vode, vyhrievali sa na brehu.
Ľahučko sa nad tým usmieval, odrazu veľmi
bohatý a nesmierne vďačný za toto veľké dedičstvo.
Ján Grešák
::
Dobré poviedky na čítanie:
::
PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo,
rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.
Takéto príspevky by sa mali uvádzať s upozornením: Čítanie vhodné najmä pre citlivé povahy! Nie keď sa náhodou vykoľají vlak a naokolo kopa mŕtvych cestujúcich. Nehľadajme za každú cenu senzácie, ale vnímajme krásu vznešených a nevšedných emócií. Hľadajme človeka a snažme sa vžiť do krásy jeho pocitov. milan
OdpovedaťOdstrániťPán Milan, ako píšete: tu ide o pravý opak bulvárnosti a povrchnosti, opak cynizmu dnešnej antikultúry.
OdpovedaťOdstrániť