Zásluhy ruského národa pri záchrane Arménov (4)

 

Karol Dučák

(Posledná časť článku)

Aj keď Osmanská ríša tempom industrializácie zaostávala za najvyspelejšími krajinami sveta, jej všestranný rozvoj v 19. storočí bol evidentný. Vo veľkých mestách bola zavádzaná elektrifikácia i plynofikácia, rozširovala sa vodovodná sieť. Budovali sa železnice, priame železničné spojenie Paríža s Istanbulom bolo otvorené v roku 1888. Všetky väčšie mestá boli prepojené telegrafnou sieťou. Zlepšovali sa životné podmienky obyvateľstva, predovšetkým zdravotný stav a vzdelanostná úroveň populácie. Istanbul bol v poradí druhým mestom na svete, v ktorom začalo premávať metro. Jeho veľmi krátky úsek, známy ako Tünel, bol uvedený do prevádzky v roku 1875, krátko po londýnskom metre (1863). Najrýchlejšie sa v metropole rozvíjala kresťanská štvrť Pera s mnohými talianskymi, gréckymi a francúzskymi obchodmi, kostolmi a zahraničnými veľvyslanectvami. V priebehu 19. storočia sa však budovali nielen obydlia, ale aj vodovody, chodníky, verejné osvetlenie a k slovu sa dostalo sa územné plánovanie.

Zaujímavý bol demografický vývoj v impériu. Za vlády osmanskej dynastie vzrástol počet kresťanov zo sedem percent z čias konca panstva Seldžukov na vyše 20 percent koncom 19. storočia. Výsledky sčítania ľudu v roku 1881 priniesli zaujímavé výsledky. V Istanbule, metropole Osmanskej ríše, bol počet kresťanov približne rovnaký ako počet moslimov. Tak sa stal Istanbul takmer kresťanským mestom. Blízkovýchodní kresťania však skôr ako moslimovia vstúpili do demografickej fázy, charakteristickej rýchlou modernizáciou a voľbou menej početných rodín.

Na prelome 19. a 20. storočia žil v Istanbule a jeho okolí približne jeden milión obyvateľov. Pritom zhruba každý siedmy bol Armén. Nežili tu však len bohatí Arméni, ktorí mali prepychové obydlia v štvrti Galata, ale aj masa chudobných námezdných robotníkov, ktorí do metropoly prichádzali za prácou. Sídlil tu aj gregoriánsky patriarcha a Arménske národné zhromaždenie. Paradoxne teda bolo centrum Arménov v metropole Osmanskej ríše, ďaleko od ich pôvodnej vlasti na východe Anatólie. Podľa sčítania v roku 1882 tvorili Arméni 17,5 percenta populácie impéria, boli však rozptýlení po celom území monarchie.

Pritom práve Arméni, ktorí zažívali v impériu Osmanov také kruté prenasledovanie, sa najviac zaslúžili o modernizáciu Osmanskej ríše. Ako preslávení obchodníci a bankári ovládali prakticky všetok obchod vo východnej Anatólii a Kilíkii. V západnej Anatólii a predovšetkým v Istanbule mali tiež pomerne silné postavenie v obchode, o ktoré sa delili s Grékmi, respektíve s príslušníkmi iných národov. Arménska buržoázia zohrala významnú úlohu pri industrializácii Osmanskej ríše. Chýrnym arménskym architektom z rodu Balianovcov vďačili Osmani za zavádzanie najmodernejších staviteľských techník, ktoré výrazne povzniesli architektúru Osmanskej ríše.

Je preto krutým paradoxom, že práve Arméni, ktorí natoľko prispeli k rozvoju impéria, sa dočkali toľkého nevďaku zo strany Osmanov i svetových mocností. Vinou zrady záujmov arménskeho národa, ktorej sa dopustili západné veľmoci na Berlínskom kongrese, konanom od 13. júna do 13. júla 1878, stratili Arméni šancu na realizáciu reforiem, ktoré v ich prospech požadovali Rusi v Sanstefanskej zmluve, podpísanej len niekoľko mesiacov predtým, 3. marca 1878. Berlínsky kongres bol v princípe snahou západných mocností revidovať Sanstefanskú mierovú zmluvu medzi Ruskom a Osmanskou ríšou, ktorá priniesla mnohé pozitívne zmeny pre národy Osmanskej ríše, vrátane Arménov, no na druhej strane umožnila rast vplyvu Ruska na Balkáne. Obavy zo silnejúceho cárskeho impéria nahnali panický strach predstaviteľom západných mocností, ktoré podpísaním Berlínskej zmluvy dňa 13. júla 1878 eliminovali triumf Ruska vo vojne, no zároveň nepriamo vohnali Arménov do neriešiteľnej situácie, ktorá vyvrcholila masakrami arménskeho obyvateľstva koncom 19. a začiatkom 20. storočia.

Formálne síce mocnosti dozerali na realizáciu reforiem, avšak ich postoj bol priveľmi ústupčivý. Vyhýbali sa razantnému nátlaku na Vysokú portu a obmedzili sa len na pozorovanie situácie, diplomatické jednania a vydávanie spoločných nót. Osamotené a sklamané Rusko ako jediné prejavovalo skutočný záujem o zlepšenie postavenia národov Osmanskej ríše, vrátane Arménov, avšak po skúsenostiach z krutej porážky v Krymskej vojne (1853–1856), ktorú mu uštedrili Veľká Británia, Francúzsko, Sardínske kráľovstvo a Taliansko v spojenectve s Osmanskou ríšou, rezignovalo v snahe predchádzať ďalším eventuálnym vojenským konfliktom so západnými veľmocami. Cárska ríša akceptovala opatrný postup ostatných mocností voči Osmanskej ríši a osvojila si ho.

Požiadavky Arménov napokon ostali nevyslyšané, pretože mocnosti postupne z celého podniku vycúvali. Po Nemecku, ktoré sa stiahlo do úzadia ako prvé, nasledovalo Rakúsko-Uhorsko a po zavraždení cára Alexandra II. v roku 1881 aj Rusko. Najdlhšie sa angažovala Veľká Británia, ktorej mimoriadni pozorovatelia sa zdržiavali v Arménsku do roku 1882. Lenže záujem svetových politikov o túto záležitosť postupne vyprchal a tak reformy, požadované Berlínskou zmluvou, nikdy neboli realizované v praxi.

Podvedení zástupcovia Arménov, ktorí neboli pripustení na rokovania Berlínskeho kongresu a zástupcovia mocností sa k nim v zákulisí správali rezervovane, sa vrátili domov s oprávneným rozhorčením a sklamaním. Radikálni zástupcovia národa pochopili, že nikto im nedá svetlejšiu perspektívu bez boja a preto sa začali koncentrovať na ozbrojený zápas za prežitie národa. Arménski revolucionári sa vo svojej činnosti inšpirovali predovšetkým ruskými a balkánskymi vzormi.

Existujú úvahy o tom, že ak by bol na mieste vtedajšieho despotického sultána Abdülhamita II. nejaký liberálnejší panovník, nemuselo dôjsť k takému vyhroteniu národnostných vzťahov v Osmanskej ríši, ktoré viedlo k ozbrojeným stretom a napokon ku genocíde Arménov. Sultán Abdülhamit II. bol kontroverzný panovník. Na začiatku svojej vlády sa pod tlakom západných mocností prejavoval ako reformátor, ktorý vítal prenikanie pokroku do krajiny. Akceptoval činnosť parlamentu a rešpektoval ústavu z roku 1876, podľa ktorej mali Arméni de iure štatút samosprávneho národa pod suverenitou Osmanskej ríše.

Lenže už čoskoro po nástupe k moci začal sultán pripravovať podmienky pre svoju absolutistickú vládu. V roku 1878 pozastavil na ďalších 30 rokov činnosť novozvoleného parlamentu a tým de facto suspendoval ústavu, ktorá bola slávnostne vyhlásená len dva roky predtým. Postupne sústredil vo svojich rukách všetku moc a stal sa neobmedzeným vládcom krajiny. Osmanská tlač, ktorá sa za jeho pôsobenia významne rozvinula, nemohla kvôli všadeprítomnej cenzúre slobodne informovať masy obyvateľstva o politickom vývoji v krajine. Povyšovanie v armáde a štátnej správe bolo vyhradené len ľuďom, bezmedzne lojálnym voči vládcovi. Ich schopnosti boli druhoradé. Vývoj v krajine kontroloval vládca pomocou rozsiahlej siete tajných služieb a polície. S menom tohto sultána je spojený začiatok orientácie Osmanskej ríše na Nemecko, ktorá v konečnom dôsledku priviedla impérium k záhube.

V takomto ovzduší sa niektorí arménski radikáli definitívne rozlúčili s myšlienkou dosiahnuť splnenie svojich požiadaviek bez ozbrojeného boja s režimom. Treba však pripomenúť, že časť arménskych politikov napriek všetkým zlým skúsenostiam s režimom ostala verná Osmanskej ríši až do začiatku tragickej genocídy v roku 1915. Toto rozdelenie Arménov negatívne poznamenalo ďalší osud ťažko skúšaného národa.

Z mnohých arménskych organizácií a politických strán, ktoré vznikali ako odpoveď na neutešené pomery príslušníkov tohto ťažko skúšaného národa, sa najvýznamnejšími stali tri politické strany. Prvou bol relatívne umiernený Armenakan, založený v roku 1885 žiakmi publicistu a učiteľa Mkrtiča Portugaliana, ktorý žil v exile vo francúzskom Marseille. Najväčšiu pozornosť pred masakrami v rokoch 1894–1896 upútal na seba Armenakan v máji 1889 vďaka incidentu, pri ktorom osmanskí žandári zastrelili dvoch revolucionárov pri pašovaní zbraní. Mŕtvi mali pri sebe písomné materiály, ktoré prezrádzali ciele ich revolučného boja.

Najradikálnejšou zo všetkých arménskych politických strán bola sociálno-demokratická strana Hnčakjan, založená v roku 1887 v Ženeve krúžkom arménskych študentov zoskupených okolo Avetisa Nazerbekiana a jeho neskoršej ženy Miriam Vardanianovej. Hnčakovci boli najradikálnejší zo všetkých arménskych politikov a jednoznačne presadzovali jasnú požiadavku vytvorenia nezávislého arménskeho štátu. Tento cieľ chceli realizovať vo viacerých krokoch. Najprv chceli vybojovať nezávislosť pre osmanské Arménsko, potom federálne pripojenie ruského Arménska i oblastí, obývaných Arménmi v Perzii, čím by vznikol nový mocný arménsky štát. Ich konečný cieľ, vytvorenie arménskej federatívnej republiky ako súčasti nového svetového socialistického poriadku, sa nikdy nepodarilo naplniť podľa ich predstáv. Najviac sa zviditeľnili demonštráciou v Istanbule 15. júna 1890, pri ktorej došlo ku krvavým stretom s políciou a armádou. Usmrtených a zatknutých bolo mnoho demonštrantov, ale zahynuli aj dvaja osmanskí ozbrojení príslušníci. Neskôr hnčakovci organizovali menšie demonštrácie a povstania.

Poslednou z veľkých arménskych politických strán bola Arménska revolučná federácia, známa pod skratkou Dašnakcutjun (federácia). Vznikla v roku 1890 v Tbilisi. Jej členovia, dašnaci, spočiatku presadzovali podobný program, ako hnčakovci. Išlo v prvom rade o zaručenie slobody prejavu, tlače a zhromažďovania, garanciu volebného práva pre všetkých dospelých a povinnej školskej dochádzky. Navyše požadoval Dašnakcutjun aj rovnosť všetkých národností, zrušenie neplatených a nútených prác, zmiernenie daňového zaťaženia, ale aj stimuláciu družstevného podnikania a exportu. Medzi jej revolučné metódy patril aj terorizmus a partizánsky spôsob boja. Arménska revolučná federácia sa najviac zviditeľnila neúspešným atentátom na sultána Abdülhamita II. v júni 1905.

Arménski nacionalisti si na dosiahnutie svojich cieľov zvolili formu politického terorizmu a odmietanie doterajšej praxe platenia Kurdom za ,,ochranu“, neboli však schopní vlastnými silami presadiť svoje požiadavky. Bez spojencov vo vnútri impéria, alebo v zahraničí, boli vopred odsúdení na neúspech.

V roku 1894 došlo v Anatólii k povstaniu Arménov, ktoré bolo utopené v krvi. Pod zámienkou odhalenia atentátov arménskych nacionalistov, sčasti skutočných, sčasti vymyslených, vykonali nepravidelné jazdecké jednotky hamidiye, tvorené prevažne Kurdmi, v rokoch 1894–1896 sériu takzvaných hamidiánskych masakrov, pri ktorých na území Osmanskej ríše zahynulo podľa rôznych odhadov od 80 do 300 tisíc Arménov. Toto umožnilo osmanskej vláde obnoviť kontrolu nad Anatóliou.

Svet neostal ľahostajný k tejto pohrome. Už v januári 1895, po zničení Sasunu, vytvorili Angličania, Francúzi a Rusi komisiu, zaoberajúcu sa takzvanou arménskou otázkou. Komisia odovzdala sultánovi Májový program, požadujúci reformy pre Západné Arménsko. Sultán síce ustúpil tlaku mocností a program podpísal, v praxi však realizovaný nebol. Masové vraždenie kresťanov pokračovalo a vyvolalo vo svete všeobecné pobúrenie, avšak žiaden štát sa neodhodlal k zákroku voči Osmanskej ríši. Za týchto okolností sa skupina dašnakov pokúsila v auguste 1896 ozbrojeným prepadom Osmanskej ríšskej banky v Istanbule upozorniť medzinárodnú verejnosť na svoju situáciu. Ani tento zúfalý čin však neprispel k zlepšeniu postavenia Arménov. Skôr naopak, inicioval nové pogromy v metropole, ktoré pripravili o život tisíce ľudí. Lenže to ešte nikto netušil, že tie najstrašnejšie pohromy v dejinách arménskeho národa ešte len prídu.

V roku 1909 došlo k novým masakrom v Adane, pri ktorých zahynuli ďalšie desaťtisíce Arménov. V tej dobe však už bola moc sultána výrazne obmedzená, pretože v roku 1908, po mladotureckej revolúcii, sa Osmanská ríša zmenila na konštitučnú monarchiu. Bol to začiatok dlhého politického procesu, ktorý vyvrcholil vznikom sekularizovanej Tureckej republiky v roku 1923.

Aj po udalostiach v roku 1908 zostal Abdülhamit II. oficiálne osmanským sultánom, nebol však už neobmedzeným vládcom krajiny. Mladoturecký Výbor jednoty a pokroku (VJP, tiež unionisti), ktorého najvýraznejším predstaviteľom bol neskorší prezident Tureckej republiky Mustafa Kemal Atatürk, sa spočiatku zdráhal úplne prevziať moc v ríši, avšak presadil reformy, ktoré definitívne pochovali starý režim. Bola obnovená ústava z roku 1876, aj činnosť parlamentu. Nenávidená tajná polícia bola rozpustená a v krajine zavládla sloboda slova i zhromažďovania. Uskutočnili sa aj prvé parlamentné voľby.

V roku 1909 sa prívrženci sultána Abdülhamita II., ktorí v apríli 1909 krátkodobo prevzali kontrolu nad metropolou ríše, dožadovali obnovenia sultánovej pôvodnej moci a tiež obnovenia islamského charakteru krajiny, boli však porazení a sultán bol zbavený úradu. Jeho nástupcom a zároveň predposledným sultánom Osmanskej ríše sa stal jeho brat Mehmed V., ktorý vládol od roku 1909 do roku 1918. Aj on bol len formálnou politickou figúrkou, zvlášť v rokoch mladotureckej diktatúry (1913–1918).

Ešte aj krátko pred prvou svetovou vojnou sa Rusko pokúsilo vynútiť na Osmanskej ríši realizáciu reforiem v prospech Arménov, garantovaných Berlínskou zmluvou. Dňa 8. februára (podľa juliánskeho kalendára 26. januára) 1914 podpísali v Konštantínopole (Istanbule) Konstantin Guľkevič ako splnomocnenec Ruska a princ Said Halim paša, veľkovezír a minister zahraničných vecí Otomanskej ríše, veľmi dôležitý dokument, ktorý vstúpil do histórie pod názvom Соглашение между Россией и Турцией по армянским реформам (Dohoda medzi Ruskom a Tureckom o arménskych reformách). Dohoda požaduje rozdelenie východnej Anatólie na dva sektory, v ktorých budú dozerať dvaja zahraniční generálni inšpektori na realizáciu reforiem podľa znenia Berlínskej zmluvy.

V dohode sa o kompetenciách generálnych inšpektorov okrem iného uvádza: „Predmetom právomoci generálnych inšpektorov je kontrola správy, justície, polície a žandárstva v ich sektoroch. V prípade nedostatočnosti síl orgánov verejnej bezpečnosti sú generálnemu inšpektorovi podľa jeho požiadavky k dispozícii vojenské sily na vykonanie opatrení, prijatých ním v medziach jeho kompetencie. Generálni inšpektori, v závislosti od okolností, odvolajú z funkcie všetkých úradníkov, ktorých nespôsobilosť alebo zlé správanie preukážu, a postavia pred súd tých úradníkov, ktorí sa dopustili trestného činu.“ Ani táto dohoda však už nič nezmenila na postavení Arménov v impériu Osmanov.

Pred prvou svetovou vojnou sa neustále upevňovala jednoznačná orientácia Osmanskej ríše na Nemecko. Táto medzinárodná orientácia prispela k porážke Osmanov vo vojne a definitívnemu zániku impéria. Otomanská ríša však inú možnosť nemala, pretože jedine Nemecko prejavilo ochotu podpísať s Osmanmi rovnoprávnu obrannú zmluvu. Pod silným nemeckým nátlakom vstúpila Osmanská ríša do vojny po boku Nemecka a Rakúsko-Uhorska, aby sa tak vymanila z medzinárodnej izolácie a v boji proti nenávidenému Rusku získala späť územia, ktoré jej cárske impérium predtým odobralo.

Osmani začali vojenské operácie útokom na ruské čiernomorské prístavy v noci z 29. na 30. októbra 1914. V nasledujúcom mesiaci vyhlásil sultán Mehmed V. džihád. Slabo pripravená osmanská armáda, navyše oslabená balkánskymi vojnami, utrpela v januári 1915 v boji s Rusmi pri meste Sarıkamış zdrvujúcu porážku. Postup ruskej armády bol vodou na mlyn pre tých osmanských Arménov, ktorí snívali o vytvorení vlastného štátu. V tomto boji došlo ku kurióznej situácii. Arméni v tej dobe žili tak na území Ruska ako aj na území Osmanskej ríše a tak teda bolo logické, že proti sebe bojovali arménski vojaci v osmanskej aj v ruskej armáde. Pritom Arméni bojovali v službách cárskeho Ruska už po stáročia a mnohí z nich dosiahli pozoruhodnú kariéru. Podľa niektorých údajov slúžilo v ruskej armáde počas dlhých stáročí až okolo dvesto generálov s arménskymi koreňmi. Niektorí z nich aj v rusko-tureckej vojne v roku 1877. Boli to napríklad generál jazdectva M. T. Loris-Melikov, generálporučíci I. D. Lazarev a A. A. Ter-Gukasov, generálmajori B. M. Šelkovnikov a J. K. Alchazov a iní vynikajúci vojvodcovia s arménskymi koreňmi. Táto skutočnosť dokazuje stáročnú tradíciu dobrých rusko-arménskych vzťahov.

Arméni sa v ruskej armáde vyznamenali aj v prvej svetovej vojne a tureckí dôstojníci si toho nemohli nevšimnúť. Rusi vytvorili vo Východnom Arménsku štyri dobrovoľnícke jednotky, v ktorých slúžili aj arménski dezertéri z osmanskej armády. V roku 1915 vytvorili ešte ďalšie tri takéto jednotky. Medzi veliteľmi bol aj jeden bývalý člen osmanského parlamentu.

Keďže tureckí velitelia potrebovali ospravedlniť nedostatky vlastnej armády, zvalili vinu za porážku osmanskej armády na Arménov. K vytvoreniu obrazu Arménov ako „vnútorných nepriateľov“ ríše, ktorý si osvojili vládnuci Mladoturci, prispeli aj informácie o tom, že niektorí Arméni dezertovali z osmanskej armáde a iní sa dopúšťali podvratnej činnosti. Najviac však priťažili Arménom informácie o činnosti ich partizánskych skupín, ktorým sa podarilo v niektorých častiach ríše, predovšetkým v oblasti Vanu a Zejtunu, rozpútať ozbrojené povstania obyvateľstva proti režimu. Turci to považovali za zradu a uplatnili princíp kolektívnej viny. Odtiaľ bol už len krok k rozpútaniu genocídy Arménov.

Turci najprv odstránili desaťtisíce Arménov z osmanskej armády, ktorým pripísali vinu za katastrofálne porážky ríše v boji proti Rusom. Tieto obvinenia sa však nezakladali na pravde, pretože osmanskú porážku spôsobila výrazná prevaha ruskej armády, nepripravenosť osmanskej armády na drsné klimatické podmienky a chybná vojenská stratégia jej velenia. Osmanskí velitelia si však už našli obetného baránka a tak sa mohli zbaviť zodpovednosti za vlastné zlyhania. Začal sa realizovať systematický plán totálneho vyhladenia arménskeho národa v celom impériu Osmanov. Realizáciou rozsiahlej etnickej čistky chceli Mladoturci, presadzujúci panturkizmus a turkizáciu ríše, definitívne zniesť zo sveta takzvanú arménsku otázku.

Mladoturecká vláda ohlásila požiadavku deportácie arménskeho obyvateľstva z východného územia Osmanskej ríše do vnútrozemia. Aby uchlácholila medzinárodnú verejnosť, verejne prisľúbila, že sa všetci deportovaní budú môcť po vojne vrátiť do svojej domoviny. Po postupnej fyzickej likvidácii Arménov v osmanskej armáde prišli na rad masové popravy arménskej inteligencie. Nasledovali deportácie státisícov Arménov do nehostinných púštnych oblastí vo vnútrozemí impéria. Ich osobný majetok bol zo zákona zabavený. Keďže práceschopných mužov zvyčajne pozabíjali na začiatku deportácií, podiel starcov, žien a detí v týchto pochodoch smrti bol mimoriadne vysoký.

Čoraz viac historikov si osvojuje názor, že opravdivým cieľom deportácií nebolo skutočné presídlenie Arménov, ale usmrtenie čo najväčšieho počtu vysídlencov už počas pochodov. Preto sa na trasách pochodov opakovane vyskytovali masakry arménskych vysídlencov zo strany Turkov, ale aj Kurdov. Len nepatrná časť deportovaných prežila pochody, lenže ani tých, ktorí prežili, nečakala sloboda, ale koncentračné tábory, kde ďalšie masy Arménov postupne umierali.

Po likvidácii Arménov na východe Anatólie sa v období od augusta 1915 do júla 1916 uskutočnila ďalšia časť vyhladzovacieho plánu, týkajúca sa Arménov v ostatných častiach ríše. Napriek intervencii Vatikánu a Rakúsko-Uhorska neboli ušetrení ani arménski katolíci.

Tento tragický fenomén jasne definovanej štátnej akcie s cieľom vyhladenia arménskeho ľudu a jeho eliminácie ako sociálneho faktora na území Osmanskej ríše má nespochybniteľné znaky genocídy. Presný počet obetí je dnes ťažké jednoznačne stanoviť. Najpravdepodobnejšie bolo násilne usmrtených 800 tisíc až 1,5 milióna ľudí. Holý život si zachránili len tí, ktorí ušli za hranice ríše. Státisíce Arménov našlo záchranu predovšetkým v Rusku, Perzii, na Blízkom východe, ale aj inde vo svete.

Ku cti Turkov, ale aj iných obyvateľov Osmanskej ríše slúži fakt, že mnohí z nich odmietali genocídu a zachraňovali Arménov. Nachádzali pre nich úkryty a v mnohých prípadoch si osvojili malé deti, čím zachránili mnoho životov. Vďaka tomu prežili mnohí očití svedkovia masakrov a tí potom vydali svedectvá, ktoré sa stali predmetom štúdia historikov. Dokonca aj niektorí osmanskí funkcionári odmietali poslúchnuť príkazy na likvidáciu Arménov a zaplatili za to vlastným životom. Toto sú najúčinnejšie argumenty na boj proti spochybňovaniu genocídy zo strany tureckých vlád, ktoré dodnes genocídu Arménov nikdy oficiálne neuznali.

V apríli 1917 svitla pre arménsky národ nová nádej na obnovenie arménskej štátnosti. Vo Východnom Arménsku na území cárskeho Ruska sa dostala k moci Arménska revolučná federácia Dašnakcutjun, ktorá 28. 5. 1918 vyhlásila nezávislú Arménsku republiku. Turecko potvrdilo samostatnosť Arménska aj s jeho prístupom k moru, ktorú novovzniknutej republike garantovala Sèvreská zmluva z 10. 8. 1920. Lenže nová vláda Kemala Atatürka odmietla uznať zmluvu a v septembri 1920 Turci zaútočili na Arménsku republiku. Arménsko utrpelo krutú porážku, v dôsledku ktorej stratilo polovicu svojho územia. Záchrana prišla opäť zo strany Ruska. 2. decembra 1920 bolo Arménsko vyhlásené za sovietsku republiku podpisom dohody medzi Ruskou socialistickou federatívnou sovietskou republikou a Arménskom. Už nasledujúci deň skončila vojna medzi Arménskom a Tureckom a tak bola definitívne zažehnaná hrozba likvidácie arménskeho národa zo strany Turkov. Arménsko bolo súčasťou ZSSR až do jeho rozpadu v roku 1991. Potom vykročilo vlastnou cestou. 21. 9. 1991 vznikla Arménska republika, tretia v 20. storočí a tentoraz úplne samostatná.

Existencia arménskeho národa, po stáročia utopeného v mori islamských národov, bola vždy spojená so smrteľným ohrozením. Jediným jeho verným spojencom bol kresťanský ruský národ. Bolo to predovšetkým Rusko, ktoré držalo po stáročia ochrannú ruku nad arménskym národom. Zaiste to nebol nezištný postoj. Rusko vždy sledovalo aj svoje vlastné záujmy, lenže pravdou je, že práve Rusi sa mimoriadne zaslúžili o zachovanie existencie arménskeho národa. Arméni sa za to odplácali Rusom vernými službami ruskému impériu. Rusko-arménske spojenectvo bolo jedinou šancou na obnovenie arménskej štátnosti po stáročiach poroby v područí iných národov. Bolo to obojstranne prospešné spojenectvo a je logické predpokladať, že rusko-arménske spojenectvo pretrvá aj do budúcnosti ku prospechu oboch národov.

Karol Dučák

Predchádzajúce časti:

Zásluhy ruského národa pri záchrane Arménov (1)

Zásluhy ruského národa pri záchrane Arménov (2)

Zásluhy ruského národa pri záchrane Arménov (3)

 

Použitá literatúra:

1. Arménsko je 27 rokov nezávislým štátom. In: TERAZ.SK. Dostupné na internete: teraz.sk.

2. Der Völkermord an den Armeniern. Ein Menschheitsverbrechen zu Beginn des 20. Jahrhunderts in Quellen der Abteilung Militärarchiv des Bundesarchivs. In: Bundesarchiv. Dostupné na internete: bundesarchiv.de.

3. Dučák, K.: Turecko, země uloupená křesťanům, znovu ohrožuje křesťanský svět. In: FATYM. Dostupné na internete: fatym.com.

4. Chuguryan, S. – Chuguryan, V.: GENOCÍDA ARMÉNOV – PRVÁ MODERNÁ GENOCÍDA 20. STOROČIA (1. ČASŤ). In: Medzinárodné vzťahy. Journal of International Relations. Ročník XI., číslo 1/2013. Dostupné na internete: fmv.euba.sk, s. 84–103.

5. Jandák, M.: Arménská genocida: Příčiny, průběh a osobní svědectví událostí z let 1915-1922. První vydání. Praha: Epocha, 2018. 576 s. ISBN 978-80-7557-103-8.

6. Kolektív autorov: Encyclopaedia Beliana 1. Prvé vydanie. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 1999. 696 s. ISBN: 80-224-0554-X, s. 379–382.

7. Krupa J.: Kto sú arménski katolíci. In: Postoj. Dostupné na internete: svetkrestanstva.postoj.sk.

8. Labas C.: Pevnosť Narikala. Gruzínsko v dobách antiky a raného kresťanstva. Bratislava: Post Scriptum, 2016. 264 s. IBSN 978-80-89567-56-0.

9. Lewis B.: Dějiny Blízkeho východu. Praha: NLN – Nakladatelství Lidové noviny, 2003. 384 s. ISBN 80-7106-191-3.

10. Pirický G.: Turecko. Praha: Libri, 2006. 198 s. ISBN 80-7277-323-2.

11. Армяне генералы в российской армии. In: Вне Строк. Dostupné na internete: vstrokax.net.

12. Константинополь, 26 января/8 февраля 1914 г. Соглашение между Россией и Турцией по армянским реформам. In: Исторические материалы. Dostupné na internete: istmat.org.

13. Крбекян В. Г.: Участие армян в русско-турецкой войне 1877–1878 годов. In: Петербургский Генеалогичеcкий Портал, 2001–2006. Dostupné na internete: petergen.com.

14. Русско-турецкое соглашение 1914 года, 8 февраля (Вышинский, 1948). In: Документы XX века Документы XX века Документы XX векаДокументы XX века. Dostupné na internete: doc20vek.ru.

 

Poznámka:

(Článok bol pôvodne publikovaný na stránke Fatym.com.)