Benedetto Croce vo víre dejín

 

Vlado Gregor

Známy a stále aktuálny taliansky autor Benedetto Croce (1866–1952) žil v búrlivom období svetových vojen. Aj v osobnom živote zažil veľmi konkrétny otras – zemetrasenie, pri ktorom stratil oboch rodičov a sestru a aj on sám bol ťažko zranený.

Vydával časopis „La Critica“, bol dvakrát ministrom školstva a napísal manifest proti fašizmu. Už predtým sa vyrovnal s marxizmom v knihe „Historický materializmus a marxistická ekonómia“. V rokoch 1902–1917 vydal dielo „Filozofia ducha“, ovplyvnené novohegelianizmom.

Vo svojej estetike podľa mňa značne preceňoval umenie, keď tvrdil, že „hoci umenie nespadá pod morálku, umelec, keďže je aj človekom, spadá pod jej vládu všeobecne a nemôže sa vymaniť spod povinností človeka, ale samo umenie, ktoré nie je a nikdy nebude morálkou, musí sa brať ako poslanie a vykonávať sa ako kňazstvo“.

Veľmi si vážil historiografiu a za vrchol filozofie považoval filozofiu dejín. Tvrdil, že história a filozofia sa podmieňujú a vznikajú spolu v rovnakom čase. Obávam sa však, že reflexia dejín vzniká často oneskorene a nikdy nie je dokonalá, pretože ľudia opakujú stále tie isté chyby, napriek často tragickým poučeniam z dejín. Je paradoxné, že Croce kritizuje marxizmus, ale obdivuje Heglov idealizmus, ktorí mnohí charakterizujú ako marxizmus naruby.

Dosť si to u mňa, a zrejme aj u iných kresťanov, takpovediac vyžehlil esejou z roku 1942 „Prečo o sebe nemôžeme nepovedať, že sme kresťania“. Znovu sa totiž presadzuje akési novopohanstvo, či už ako apoteóza starých Slovanov alebo ako adorácia Matky Zeme a životného prostredia, na čom má, žiaľ, svoj podiel aj novodobá oficiálna teológia.

Pozoruhodné a hodné ocenenia je to, že Croce, hoci bol liberálom a pokrokárom, tak zoči-voči fašizmu a hrôzam svetovej vojny ocenil prelomový prínos Ježiša Krista do dejín sveta a pretrvávajúci étos kresťanstva v Európe. Uznal tiež účinkovanie Ducha, ktorého nám Ježiš prisľúbil zoslať, a jeho konkrétne pôsobenie aj v novodobých dejinách. Mimochodom, je zaujímavé, že zlo, trápenie a bolesť sú často väčším motívom k oživeniu túžby po dobre a spravodlivosti ako hlivenie si v pohodlí a istote.

Croce dokonca tvrdí, že Boh už nie je tajomstvom, ale logickou a jasnou pravdou. Tým akoby poprel dôležitosť viery, ktorá je však podľa mňa potrebná a nevyhnutná. Chápanie Božích ciest, ktoré sú často nevyspytateľné, je totiž podmienené uznaním toho, že mnohé pre nás zostáva tajomstvom, i keď existencia procesov a línií v dejinách aj v prítomnosti je nám možno nad slnko jasnejšia. Vnútro človeka je veľkou hlbočinou, no vonkajšie silné zážitky ho často prebudia aj u človeka s pôvodným sklonom ku skepticizmu, akým spočiatku bol Benedetto Croce.

Croce hovorí aj o dôležitosti pravdy a o tom, ako kresťanstvo predbehlo Orient. Vyjadruje sa tiež k nebezpečenstvu gnosticizmu a manicheizmu. Spomína aj G. W. Leibnitza, ktorý aj mňa zaujal svojou myšlienkou, že svet okolo nás sa nám síce nezdá dobrý, ale je najlepší z možných svetov a zlo v ňom s vedomím Božím hrá svoju úlohu. Učí človeka trpezlivosti, pretože dobro sa zvyčajne nepresadí bez námahy a odriekania. Pokrok si vyžaduje zákroky, nie vždy milé a príjemné...

Sme radi, že Croce aj vďaka svojmu osobnému pohnutému osudu, aj vďaka prežitiu oboch svetových vojen nakoniec našiel cestu k oceneniu kresťanstva. Dokonca zdôraznil aj jeho stále živú konkrétnosť.

Deo gratias!

Vlado Gregor

 

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.