Smutný príbeh nedoceneného ruského vynálezcu

 

Karol Dučák

V histórii ľudstva sa neraz stávalo, že skvelým vynálezcom bolo z nejakých dôvodov upierané autorstvo ich vynálezov, ktoré boli neskôr neprávom pripisované iným ľuďom. Ostatne, aj v slovenskom národe máme takých nedocenených vynálezcov a neraz ani my, príslušníci slovenského národa, si nevieme doceniť našich rodákov. Patrí medzi nich napríklad Ján Bahýľ (1856–1916), ktorý má na svojom konte celkovo sedemnásť patentov, medzi nimi je napríklad tank na parný pohon. Jeho najvydarenejším vynálezom bol však vrtuľník s dvoma protibežnými štvorlistými vrtuľami. S týmto „modelom absolvoval v Bratislave aj prvý pokus o vzlet. Na daný návrh rotorovej sústavy na pohon vrtuľníka získal 13. augusta 1895 z Viedne patentnú listinu č. 3392 podpísanú samým cisárom Františkom Jozefom I“ (vedanadosah.cvtisr.sk).

Vynálezca však nespal na vavrínoch, ale svoj vynález ďalej zdokonaľoval. Jeho konštrukčne vylepšený vrtuľník vzlietol 5. mája 1905 v Bratislave „do výšky 4 m a preletel 1 500 m, čo zaprotokolovala aj medzinárodná vzduchoplavecká organizácia. Napriek nedokonalosti dokumentácie je potvrdené, že vrtuľník Avion bol v roku 1905 prihlásený na patentovanie do Budapešti. Uhorská ohlasovňa patentov následne v januári v roku 1906 vydala na Bahýľovu konštrukciu patent – tzv. Sabadalmi Ieirás č. 34 770“ (vedanadosah.cvtisr.sk). Bahýľ svojimi experimentmi s vrtuľníkom, poháňaným benzínovým motorom, „predstihol najmenej o štyri roky Francúzov Louisa Brégueta a Paula Cornua, v technickej literatúre označovaných za vynálezcov vrtuľníka“ (teraz.sk). Slovenský novátor sa tak zaradil medzi mnohých nedocenených a ukrivdených vynálezcov, ktorým bolo upierané autorstvo ich vynálezov.

Bahýľ nebol jediným nedoceneným a „zabudnutým“ Slovákom, ktorý sa zaslúžil o vedecko-technický pokrok ľudskej spoločnosti. Aj Ivan Alexander Getting (1912–2003), americký vedec, fyzik a vynálezca so slovenskými koreňmi, je na Slovensku, ale aj vo svete fakticky neznámy. Narodil sa síce 18. januára 1912 v americkom New Yorku, ale jeho otec bol Slovák z Bytče, ktorý emigroval do USA ešte za čias monarchie. Dôvod „utajenia“ výsledkov Gettingovej priekopníckej činnosti je prekvapujúci. V Spojených štátoch totiž pracoval v tajnom vojenskom programe, takže verejnosť sa o jeho práci nesmela dozvedieť. Dnes málokto vie, že tento vedec „dohliadal na vývoj odpaľovacích systémov pre rakety, vysokovýkonných chemických laserov, podieľal sa na vesmírnych programoch, ale hlavný záujem zameral na úplne novú navigačnú techniku. Pod jeho vedením vyvinuli svetovo známy Global Positioning System, skrátene GPS“ (vedatechnika.sk). Dnes aj na Slovensku využívajú tisíce vodičov pri cestách automobilom systém GPS, no len máloktorý z nich vie, že na jeho vývoji mal veľké zásluhy Američan so slovenskými koreňmi.

Takto by sme mohli pokračovať aj ďalej a nielen v našej vlasti. V mnohých krajinách sveta sa odohrávali podobné prípady „zabudnutých“ vynálezcov, ktorým bolo z rôznych príčin upierané autorstvo ich vynálezov.

Obzvlášť smutný je príbeh vynálezcu, ktorý sa ani nedožil realizácie svojho veľkého vynálezu. Ide o ruského technického génia Ivana Ivanoviča Polzunova, konštruktéra historicky prvého univerzálneho dvojvalcového parného stroja, použiteľného na pohon továrenských mechanizmov. Hlavne jemu je venovaný tento článok.

Viaceré fakty o živote Polzunova presne nepoznáme. Historici dokonca dodnes nedokázali spoľahlivo stanoviť ani jeho dátum narodenia. Bádatelia na prelome 19. a 20. stor. predpokladali, že sa Polzunov narodil v roku 1730. Táto otázka sa však podrobnejšie neskúmala, pretože odborníkov zaujímali predovšetkým okolnosti vytvorenia parno-atmosférického stroja, jeho skvelého vynálezu. K výraznému posunu došlo až v roku 1940, keď akademik V. V. Danilevskij pri skúmaní materiálov jekaterinburského archívu dospel k presvedčeniu, že Polzunov sa narodil v roku 1728. Vychádzal predovšetkým zo znenia dokumentu nájdeného vo fonde Sibírskeho Oberbergamtu (vrchného banského úradu). V ňom sa okrem iného uvádza: „Učeň mechanik Ivan Polzunov, štrnásťročný, nastúpil do služby v roku 1742, od 19. dňa mesiaca apríla...“ (altlib.ru).

Lenže v 50. rokoch 20. storočia sa objavili nové fakty, ktoré zase celú vec zamotali. Uralský bádateľ A. G. Kozlov objavil v jekaterinburskom archíve dokumenty, na základe ktorých dospel k záveru, že I. I. Polzunov sa narodil v prvej polovici roka 1729. Išlo predovšetkým o žiadosť I. A. Polzunova, otca budúceho vynálezcu, o prijatie jeho sedemročného syna Ivana Ivanoviča Polzunova do školy. Dokument, adresovaný banskému úradu, pochádza z 27. septembra 1736. Preto sa v súčasnosti považuje rok 1729 za oficiálne uznaný rok „narodenia Ivana Polzunova“ (altlib.ru).

Lenže neexistuje absolútna zhoda ani v niektorých iných údajoch týkajúcich sa života veľkého vynálezcu. Napríklad s určitosťou vieme, že v roku 1742 bol Polzunov pridelený ako učeň k mechanikovi, majstrovi v jednej z tovární na Urale, ktorý sa podľa niektorých zdrojov volal Bachorev, podľa iných Bacharev, niektoré zdroje dokonca uvádzajú obe alternatívy zároveň. Napríklad v jednom z nich sa okrem iného píše: „Biografia Bacharev Nikita (Bachorev; narod. 1705 – rok smrti neznámy) – rus. mechanik“ (biographiya.com).

Lenže nezrovnalosti v týchto detailoch nie sú tým najdôležitejším pri skúmaní prínosu vynálezcu pre rozvoj vedecko-technického pokroku spoločnosti. Napokon, Polzunov nie je jediný velikán, u ktorého nepoznáme dátum narodenia či niektoré iné detaily života. Historici napríklad dodnes nezistili ani presný deň, v ktorom sa narodil najslávnejší anglický dramatik William Shakespeare. Poznáme s istotou len dátum jeho krstu – 26. apríl 1564. Ba nepoznáme ani presný dátum narodenia slovenského národovca Ľudovíta štúra, ktorý uzrel svetlo sveta v 19. storočí. V jeho prípade sa uvádzajú ako dátum narodenia dva dni: 28. október 1815 a 29. október 1815.

Najdôležitejšie pre hodnotenie akejkoľvek osobnosti v dejinách ľudstva však nie sú biografické údaje, ale jej prínos k rozvoju ľudskej civilizácie. Preto je aj v prípade Polzunova dôležité, že s určitosťou poznáme tie skutočnosti z jeho života, ktoré sú rozhodujúce. Čo vieme s určitosťou?

Isté je – a na tom sa zhodujú prakticky všetky zdroje –, že tento ruský vynálezca, ktorý položil základy moderného banského priemyslu, sa narodil v Jekaterinburgu v rodine vojaka vo výslužbe. Na žiadosť svojho otca sa Ivan Ivanovič Polzunov stal dňa 29. septembra 1736 žiakom jekaterinburskej školy a od 1. septembra 1738 bol zapísaný na aritmetickú školu, založenú V. N. Tatiščevom. Vo februári 1742 začal so štúdiom baníctva, avšak v tomto štúdiu nemohol plnohodnotne pokračovať, pretože na žiadosť hlavného mechanika uralských závodov N. Bachareva (Bachoreva) bol 19. apríla 1742 pridelený k nemu za učňa. U hlavného mechanika uralských závodov mladý Polzunov študoval aritmetiku, geometriu a iné vedy, ale učil sa aj vyrábať modely niektorých strojov na základe továrenských výkresov. Dňa 12. novembra 1747 získal Polzunov funkciu gittenschreibera Kolyvano-Voskresenských závodov v Altajskom kraji, kde sa ťažili drahé kovy pre cársku pokladnicu. Do Barnaulu, svojho nového pôsobiska, „prišiel 3. februára 1748“ (altlib.ru).

Ako projektant, konštruktér a vynálezca začal Polzunov pôsobiť v roku 1754, keď podľa vlastného návrhu dal postaviť pre potreby závodu lesnú pílu na vodný pohon. Mladý vynálezca bol neobyčajne činný a učenlivý. Keďže nedostal náležité vzdelanie v odboroch mineralógie a hutníctva, musel si ho dopĺňať usilovným samoštúdiom. Preto horlivo študoval všetky dostupné publikácie a popritom sa usiloval o zdokonaľovanie strojnotechnologického vybavenia závodu. Významnou mierou k formovaniu geniálneho vynálezcu prispela vedecká publikácia Обстоятельные наставления рудному делу (Podrobné inštrukcie pre ťažbu rúd), ktorú v Rusku napísal slávny metalurg J. W. Schlatter, rodený Berlínčan. Autor v ňom okrem popisu pokročilého vývoja v oblasti ťažby a čistenia rudy v tej dobe opisuje aj nedokonalé parné stroje vo vtedajšom Anglicku i na území súdobého Uhorska. Popri tom Polzunov dychtivo študoval aj diela veľkého ruského vedca M. V. Lomonosova a pokúšal sa v praxi realizovať a ďalej rozvíjať Lomonosovove idey.

Takto sa Polzunov čoskoro vypracoval na technicky najschopnejšieho zamestnanca závodov a od roku 1750 začal pôsobiť ako mladší šichtmajster. Už v tej dobe bol považovaný za uznávaného špecialistu na banské podnikanie. Vynakladal veľké úsilie na to, aby uľahčil prácu továrenskému tímu, lenže mnohé jeho projekty sa v praxi nerealizovali a zapadali prachom v archívoch.

Napokon sa presadil so svojím projektom parného stroja. V Rusku – na rozdiel od Európy, ktorá dala zelenú využitiu pary – bola v tom čase preferovaná energia vody na pohon strojov. Lenže výkon vodných kolies sa nedal porovnať s mohutnou silou parných strojov. Okrem toho nie všade bolo možné stavať vodné kolesá. Polzunov dospel k záveru, že budúcnosť patrí energii pary a už v apríli 1763 sa obrátil na svojho nadriadeného A. I. Porošina s projektom огненной машины (ohňového stroja) – „prvého funkčného parného stroja v Rusku“ (npirf.ru).

Projekt bol poslaný do Petrohradu a zoznámila sa s ním aj cárovná Katarína II., ktorá po posúdení prihlášky vynálezu nariadila udeliť Polzunovovi funkciu механикуса с чином и званием инженерного капитан-поручика (mechanikusa s hodnosťou a titulom inžinierskeho kapitán-poručíka). Taktiež nariadila vyplatiť Polzunovovi „odmenu 400 rubľov a zabezpečiť mu zápis na štúdium v Akadémii vied“ (npirf.ru).

V roku 1764 začal Polzunov s mimoriadnym entuziazmom a s finančnou podporou samej ruskej imperátorky so stavbou stroja, ktorého výkon bol 15-krát vyšší, ako bol projektovaný výkon. Stavba stroja bola s ohľadom na jeho veľkosť dokončená v rekordne krátkom čase – trinásť mesiacov po podpise projektu. Mal výšku 18,5 metra a niektoré z jeho obzvlášť veľkých častí a zostáv „vážili viac ako 2 700 kg!“ (npirf.ru). Výkon stroja bol 32 konských síl. Stroj umožnil po prvý raz v dejinách továrenskej výroby úplne „sa zriecť vodných kolies“ (scientificrussia.ru).

Aby bolo možné zhotoviť zložitú konštrukciu stroja, museli byť vynájdené a skonštruované špeciálne obrábacie stroje. Patril medzi ne napríklad sústruh na opracovanie kovov, poháňaný energiou „padajúcej vody...“ (npirf.ru). Významnou inováciou tohto stroja, na rozdiel od zahraničnej konkurencie, bolo dvojvalcové prevedenie s chodom valcov na jednom spoločnom hriadeli. Táto inovácia umožnila súčasne vykonávať dve činnosti: dúchanie (do pece) a zároveň čerpanie vody pre následnú činnosť. Tým sa tento motor zásadne líšil od nedokonalých jednovalcových anglických strojov T. Saveryho a T. Newcomena, ktoré boli vhodné len na čerpanie vody z baní. Dvojvalcový motor Polzunova bol predurčený na nepretržitú prevádzku a spĺňal požiadavky na univerzálne využitie – mohol hnať dúchadlá v peci a zároveň „čerpať vodu“ (altlib.ru). Navyše, keďže oba valce pracovali na jednom spoločnom hriadeli, stroj mohol fungovať bez „použitia hydraulickej energie aj na suchých miestach a v horách. To bol veľký krok vpred v porovnaní s vtedajšími parnými strojmi...“ (scientificrussia.ru).

Vynálezca neskôr plánoval svoj parný stroj zmodernizovať a nájsť preň uplatnenie aj v iných oblastiach, ale predčasná smrť v najlepších rokoch mu zabránila realizovať ušľachtilé plány. Nedožil sa dokončenia svojho stroja. Maximálne psychické a fyzické vypätie podkopali jeho zdravie. Polzunov zomrel na suchoty v máji 1766, týždeň pred začiatkom testovania stroja.

Po vykonaní skúšok pod vedením Polzunovových žiakov Ivana Černicyna a Dmitrija Levzina bol stroj 7. augusta 1766 uvedený do prevádzky na pohon dúchadiel troch taviacich pecí. S krátkymi prestávkami fungoval do 10. novembra toho istého roku, kým neprehorel kotol stroja. Nepoužívaný stroj bol „rozmontovaný v roku 1782“ (altlib.ru).

Keď o desať rokov neskôr dostal Škót James Watt do komerčnej výroby svoj prvý funkčný univerzálny parný stroj, na priekopnícky čin Ivana Ivanoviča Polzunova sa zabudlo a až po veľmi dlhej dobe sa geniálnemu ruskému vynálezcovi dostalo zaslúžené uznanie v odborných kruhoch. Dnes sa v Altajskom štátnom regionálnom múzeu uchováva model parno-atmosferického stroja I. I. Polzunova podľa projektu z roku 1763. Tento „exponát má štatút pamätníka vedy a techniky federálneho významu“ (altlib.ru). Meno Polzunova nesie Altajská štátna technická univerzita, pri ktorej sa nachádza aj jeho pamätník. Astronómovia vedia, že po tomto ruskom vynálezcovi je pomenovaný kráter na odvrátenej strane Mesiaca a planétka 2771 Polzunov. Barnaulský spisovateľ Mark Judalevič napísal životopisnú hru o svojom veľkom rodákovi. V Rusku nájdeme nemálo sôch tohto epochálneho vynálezcu a sú po ňom pomenované aj mnohé ulice, dokonca aj škola v Jekaterinburgu, priemyselný závod, atď. Národ teda predsa len nezabudol na svojho génia a vzdáva mu zaslúženú poctu.

 

Karol Dučák

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.