Svätá spoveď z veselšej stránky

 

Karol Dučák

Je advent, obdobie duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc. Veriaci sa hromadne prichádzajú spovedať, aby duchovne očistení očakávali veľkú udalosť. Svätá spoveď je zaiste veľmi vážna vec a má v živote katolíka nenahraditeľné miesto. Bez nej by bolo nebo zrejme takmer prázdne. Lenže aj pri takejto vážnej činnosti sa občas vyskytnú humorné situácie. Tu je zopár z nich.

::

Nasledujúci príbeh mi rozprávala moja nebohá mamka. Neviem, či je pravdivý, ale každopádne má vtipnú pointu. Istá žena bola známa jazyčnica. Keď prišla na svätú spoveď, vždy sa kňazovi sťažovala na svojho muža. Vraj každý večer po príchode z práce je nervózny, háda sa s ňou a v dome niet chvíľu pokoja. Kňaz ju trpezlivo vypočul a potom jej povedal: „Viete čo? Ja vám poradím. Vždy večer, keď sa váš muž vracia z práce domov, dajte si do úst trochu svätenej vody, ale ju neprehltnite ani nevypľúvajte, ale držte ju po celý čas v ústach. A keby sa aj váš muž niečo pýtal, nič mu neodpovedajte, len držte vodu v ústach. Po týždni mi príďte povedať, či sa do vášho domu vrátil pokoj.“

Po skončení spovede sa žena vrátila domov a robila presne to, čo jej kňaz nakázal. Po týždni žena prišla za spovedníkom a len čo ho zbadala, celá natešená spustila: „Jáj, Otče duchovný, ako dobre ste mi poradili! Keby ste vedeli, ako sa zmenil ten môj muž. Robila som presne to, čo ste mi nakázali. Za celý večer som neprehovorila ani slovo, lebo som mala v ústach svätenú vodu. A ako sa ten môj muž okolo mňa krútil! Len sa na mňa usmieval, aj sa ku mne túlil, hladkal ma, bozkával.“

Vtedy kňaz odvetil: „No vidíte, z toho plynie ponaučenie: hovoriť striebro, mlčať zlato. Pre budúcnosť hovorte s mužom len vtedy, keď je to najnutnejšie. Čím menej budete hovoriť, tým lepší bude váš manžel.“

::

Je to asi skúsenosť mnohých, že sa opakovane spovedáme z tých istých hriechov a nevieme sa ich zbaviť. Nasledujúci príbeh poznám z rozprávania jednej mne blízkej osoby, ktorá ho vyrozprávala ako pravdivý. Išla raz na spoveď k spovedníkovi, ku ktorému chodila pravidelne už niekoľko rokov. Ešte sa ani nezačala spovedať, keď sa jej kňaz opýtal: „Tie isté hriechy, ako vždy?“

Ona odvetila: „Áno.“

Nato kňaz odvetil: „Tak len oľutujte hriechy a ja vás rozhreším.“

A tak aj bolo. Keď oľutovala hriechy, kňaz jej udelil rozhrešenie a spoveď sa skončila.

::

Ďalší prípad, zrejme vtip, som počul z úst kňaza, ktorého som si obľúbil pre jeho skromnosť, dobrotu a svojrázny zmysel pre humor.

To sa išli spovedať manželia. Najprv išla manželka a spovedala sa dlho, predlho. Keď skončila, prišiel sa spovedať manžel a kňaz sa ho opýtal: „Pred vami sa spovedala vaša manželka, všakže?“

Muž odvetil, že áno, a nato kňaz povedal: „No tak vy už nemusíte povedať vaše hriechy, pretože vaša manželka mi ich už všetky vymenovala. Iba oľutujte a ja vám dám rozhrešenie.“

::

Toľko na odľahčenie, čo hádam neuškodí, len sa mi žiada dodať jedno ponaučenie. Nebojme sa svätej spovede, ani ju neodkladajme na neurčito. Chápme svätú spoveď ako dar nesmiernej ceny od Pána Boha, ktorý nám umožňuje vždy znovu, po každom páde, vstať a byť pripravený na cestu do večnej blaženosti. Preto pristupujme k svätej spovedi s radosťou a vďačnosťou Pánu Bohu, ktorý nás miluje nekonečnou lásku a odpúšťa nám previnenia, aby nám odstránil prekážku pre spásu duše.

 

Karol Dučák

Rozhovor s autorom:
Kríza západnej civilizácie korení v pýche a ignorancii katolíckeho učenia

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).