Martin Jančuška |
Novoročný príhovor pani prezidentky Čaputovej bol taký sladký, že musel dojať až k slzám nejedného Slováka. Ťažko opísať, ťažko skomentovať, s akou precítenosťou sa prihovárala k slovenskému národu, ako súcití so všetkými ukrivdenými. My skôr narodení sme podobné frázy o pravde, slobode a práve počuli mnohokrát – kotúľali sa z úst komunistických papalášov. Mysleli sme si, že patria minulosti, ale mýlili sme sa.
Po odvysielaní tohto „poučného
a dojímavého“ prejavu zaznela jedna vskutku dojímavá pieseň: Slovensko
moje... Nebudete mi veriť, ale bola by zapadla do zabudnutia, nebyť
roduverných Slovákov, ktorí si ju odniesli do ďalekej kanadskej cudziny
a po mnohých, mnohých rokoch ju opäť, ako vzácny dar, priniesli na
Slovensko. Chcel by som len skromne pripomenúť, že v ďalších slohách tejto
piesne sa nespieva o krásach našej prírody, to sa vyspieva v prvej
slohe. Spieva sa o niečom inom – dôležitejšom – a na to si dovoľujem
upozorniť, spieva sa o tom, že Slovák má ešte inú vlasť, nie na tejto
zemi, má vlasť, kde vládne Boh a Pán, a kam si povolá všetkých
verných zo všetkých strán. Žiaľ, tieto verše pri interpretácii piesne teraz
akosi vypadávajú.
Hej, mám otčinu ešte ja inú, kde večne vládne môj Boh a Pán.
Tam si povolá, tam si privedie Pán Ježiš svojich zo všetkých strán.
Tam miznú žiale aj náreky, tam budem bývať až na veky, na veky.
Hej, mám otčinu ešte ja inú, kde večne vládne môj Boh a Pán.
Nedovoľme, nedajme si prepisovať slová tejto
krásnej piesne, lebo sa stratí jej hlavný zmysel, v ktorý všetci roduverní
a po skutočnej Pravde túžiaci Slováci stále veria.
Martin Jančuška
::
Odporúčané: Lekári a stavovská česť.
::
Doktor medicíny Martin Jančuška, narodený 9.
januára 1942 v Ľubietovej, pochádza z učiteľskej rodiny. Rodičia sa
po vojne presťahovali do Bratislavy. Základnú školu navštevoval
v Bratislave, maturoval v roku 1958 na Tehelnom poli. Lekársku
fakultu Univerzity Komenského ukončil v roku 1964. Ako sekundárny lekár
interného oddelenia pôsobil v Endokrinologickom ústave v Ľubochni, vo
Vojenskej nemocnici v Ružomberku a Starej Ľubovni.
V auguste 1979 emigroval s rodinou do
Rakúska. Päť mesiacov pracoval ako robotník v elektronickej firme Körting
v Grödigu pri Salzburgu, od februára 1980 ako sekundárny lekár interného
oddelenia St. Elisabeth Spital vo Viedni. Na jeseň toho istého roku bol
menovaný za prednostu oddelenia intenzívnej starostlivosti ako internista –
kardiológ a v tomto odbore pracoval až do odchodu na dôchodok.
V roku 2003 spolu s Prof. Júliusom Rybákom a Dr. Phil. Ľubomírom
Rašim založili v Liptovskom Mikuláši Spolok priateľov MUDr. Pavla
Straussa.
Martin Jančuška okrem odborných medicínskych prác publikovaných v lekárskych periodikách publikoval články o kultúre v slovenských a rakúskych časopisoch. Ako konvertita prešiel zložitou cestou hľadania Pravdy. V roku 2008 mu vyšiel vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov román Druhé prikázanie a v roku 2016 vo Vydavateľstve Pozsony / Pressburg / Bratislava kniha Príbehy a ozveny (krátke prózy a vieroučné sentencie).
Škoda, že sa sen z rokov totality o demokratickej krajine, kde sa bude žiť podľa kresťanských zásad rozplynul do tárania, marazmu a biedy a tí čo sa za kresťanov pokladajú sa po uchopení moci správajú horšie ako mnohí neveriaci a predstavitelia Cirkvi ich podporujú a stoja pri nich, za čo budú draho platiť a s nimi i my všetci Ľudovít
OdpovedaťOdstrániť