Nádherný sen utrápenej matky

 

Karol Dučák

V jednej dedine žila cnostná deva Monika, krásna, múdra, pracovitá a hlboko veriaca katolíčka, ktorá túžila vstúpiť do kláštora. Nemohla však opustiť svojich starých a chorých rodičov, ktorých nemal kto doopatrovať, preto sa vzdala ušľachtilého zámeru stať sa rehoľníčkou. Napokon sa vydala za dobrého a láskavého muža Andreja a žila s ním v láske a porozumení. Spolu doopatrovali rodičov Moniky a potom Andrej prestaval a zväčšil rodný dom svojej manželky. K úplnému šťastiu Moniky a Andreja však chýbal detský džavot. Dlhých dvanásť rokov nemohli mať deti, ale napriek tomu sa nevzdávali a vytrvale sa modlili, aby im Boh požehnal potomka. Keď už sa začínali zmierovať s myšlienkou, že ostanú bezdetní, boli ich modlitby vypočuté a Monika sa ocitla v požehnanom stave.

Šťastní manželia sa nevedeli dočkať narodenia dieťaťa, ale v rodine došlo k smutnej udalosti a otec sa narodenia potomka nedožil. Krátko pred tým, než dieťa prišlo na svet, ťažko ochorel a čoskoro nato zomrel.

Krátko po smrti otca sa narodil jeho syn, ktorý dostal pri krste meno Ignác. Monika za svojím milovaným manželom Andrejom dlho žialila a len šťastie z narodeného synáčika jej umožnilo zabúdať na bolestivú stratu, ktorú utrpela vo svojom živote. A keďže bola hlboko veriacou ženou, niesla svoj kríž pokorne a obetavo, s láskou k Bohu a odovzdanosťou do jeho vôle. Už sa nikdy znovu nevydala. Keď už sa nemohla stať rehoľníčkou, rozhodla sa, že bude žiť bez manžela, len so svojím synom a pre neho.

Chcela prežiť zvyšok svojho života v službe Bohu a blížnym, predovšetkým však svojmu synovi. Lenže Monika mala srdce otvorené nielen pre vlastného potomka, ale pre každého, kto potreboval jej pomoc a oporu. Každého zahrnula dobrým a láskavým slovom, každému sa usilovala poslúžiť tak, ako najlepšie vedela. Pre tieto jej vlastnosti si ju zamilovali všetci príbuzní, susedia i všetci blízki.

Ignác nepoznal svojho otca. Videl ho len na fotografiách a snažil sa predstaviť si ho podľa rozprávania. Bol to veľmi pekný chlapec s jemnou hladkou pleťou, nádhernými hnedými kučeravými vlasmi a príťažlivými modrými očami. Každý pri pohľade naňho pookrial radosťou a jeho matka mohla na ňom oči nechať. Pritom to bol poslušný a dobrý syn, ktorý bol potechou matky na každom kroku. No Monika ešte netušila, čo čaká ju aj jej syna.

Jedného dňa postihla rodinu ťažká rana. Ich dom začal horieť a synovi Ignácovi, ktorý mal práve desať rokov, spadlo na tvár horiace drevo, ktoré mu popálilo tvár a oči. Matka za pomoci ochotných susedov vytiahla poraneného syna z horiaceho domu, no chlapec ostal až do smrti takmer slepý a dožil svoj život pri matke, ktorá sa oňho starala. Na jedno oko nevidel vôbec a na druhé len veľmi málo, no aj napriek tomu bol vyrovnaný so svojím údelom a znášal ho s odovzdanosťou do Božej vôle. Zvláštne bolo, že na jeho tvári boli viditeľné popáleniny, no jeho krásne modré oči vyzerali napohľad ako zdravé.

Vrúcne milujúca matka mu na každom kroku prejavovala nesmiernu lásku a to mu veľmi pomáhalo v živote. Aj starší ľudia v dedine si ho obľúbili pre dobrú povahu a úprimnú zbožnosť. Bol to totiž veľmi láskavý a hlboko veriaci mladík. Vyznačoval sa mimoriadnou láskou k Bohu a blížnym. Zaujímal sa o život okolo seba a dokázal sa potešiť z každej návštevy, ktorá vkročila do domu, v ktorom býval. Nikdy nikomu neublížil, nikdy sa nesťažoval. Vždy bol trpezlivý a láskavý.

Takmer slepý sa Ignác stal obecným pastierom oviec. Pocit užitočnosti v službe blížnym mu veľmi pomáhal. Miloval svoje ovečky a ony milovali jeho. Takto plynuli roky jeho pomerne krátkeho života, ktorý prežil v službe Bohu a ľuďom. Každý deň sa celé hodiny modlil a vždy keď mohol, išiel na svätú omšu do kostola. Mal len štyridsať rokov, keď jedného dňa ťažko ochorel a zakrátko nato zomrel. Stalo sa tak druhého novembra, v deň spomienky na všetkých zosnulých veriacich, keď je nebo otvorené pre verné duše, stúpajúce vo zvýšenom počte k Pánovi.

Užialená matka sa po smrti syna často modlila za spásu jeho duše a v modlitbách prosila Boha, aby jej nejakým spôsobom dal vedieť, čo je s jej synom. Presne po roku mala Monika nádherný živý sen. Videla v ňom lúku podobnú tej, na ktorej jej syn najradšej pásol ovečky. Celá lúka bola plná tých najnádhernejších kvetov. Uprostred lúky zbadala nebohého syna v bielom obleku a bielom klobúku. Nádherne žiaril a vyzeral ako mladoženích na svadbe. S nesmiernou blaženosťou si poskakoval po tej lúke, doslova sa vznášal od šťastia. Keď sa na ňu pozrel, z jeho pohľadu vyžarovalo toľko lásky, šťastia a pokoja, že sa to ľudskými slovami ani nedá vyjadriť. Na jeho tvári neboli stopy popálenín, bol taký pekný, že matke prekypovalo srdce nesmiernym šťastím.

Zrazu sa k nemu priblížil nebohý Monikin manžel Andrej. V tom sne obaja, otec aj syn, boli približne vo veku tridsaťtri rokov a veľmi sa na seba ponášali. Aj Andrej bol oblečený v žiarivom bielom obleku a bielom klobúku. Obaja sa vznášali a vyžarovala z nich záplava lásky, šťastia a pokoja.

V najlepšom sa Monika prebudila a rozplakala sa od šťastia. Bola hlboko presvedčená, že obaja nebohí už sú v nebeskej blaženosti, kde im nič nechýba. Čoskoro sa o tom dozvedeli všetci jej blízko a tešili sa spolu s ňou. Odvtedy sa Monike jej nebohí najbližší, manžel Andrej a syn Ignác, už nikdy neprisnili, ale ona žila naplnená šťastím a pokojom až do svojej smrti.

 

Karol Dučák

::

Prečítajte si: O márnotratnom otcovi.

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!