Návrat ku kresťanstvu je nevyhnutný

 

ZÁPISNÍK (12/2023)

Spisovateľ Jozef Holzner v predhovore svojej knihy o svätom Pavlovi z Tarzu píše, že pretvorenie antiky na kresťanskú formu myslenia a žitia je najväčšou udalosťou v dejinách ľudského ducha. Táto udalosť podstatne a pozitívne ovplyvnila životnú prax miliónov ľudí mnohých generácií, dala nový smer kultúrnym a civilizačným pohybom. Z kresťanského učenia vyplýva, že duchovne pretvorený človek musí mať aj nový životný štýl, v súlade s kresťanským mravným poriadkom, ktorý dbá na blaho jednotlivca i celku: „Byť kresťanom je čosi mimoriadne, kresťan aj v nemoci a smrti je celkom iný človek“ (Jozef Holzner: Svätý Pavol).

Kresťanský étos pozdvihol ľudstvo na kvalitatívne vyššiu úroveň. Svedčia o tom dejiny uplynulých dvoch tisícročí. Dnešný človek, osobitne v takzvanom vyspelom svete, na to zabúda, alebo tento fakt vedome ignoruje. A tu je kľúč k pochopeniu príčin súčasnej krízy, ale aj k poznaniu terapie. Práve na kresťanskom étose možno obnoviť a ozdraviť Európu.

Návrat ku kresťanstvu sa javí ako nevyhnutný – z duchovného i racionálneho hľadiska. Nejde teda výlučne o záležitosť viery alebo citov či emócií. Prihovára sa za to zdravý rozum. Napokon, ako opakovane prízvukoval Benedikt XVI., kresťanská viera je rozumná, viaže sa na skutočné historické dianie a záleží jej na poznaní pravdy.

Kresťanské vyznanie viery v Boha je proces, životná cesta, je to rozhodnutie o hodnotách a zásadách, čo možno chápať aj v zmysle voľby medzi rozličnými možnosťami. Prijatie kresťanstva teda znamená, okrem iného, prijatie istých noriem, hraníc a usmernení, prijatie istého spôsobu života, a to „v prospech pravdy“. Zodpovedný človek sa zodpovedne rozhoduje, pričom platí, že „napriek nespočetnej mnohosti protichodných filozofických ciest, na ktorých sa človek pokúšal uvažovať o bytí, sú nám k dispozícii napokon iba dve základné možnosti...“ (Joseph Ratzinger – Benedikt XVI.: Úvod do kresťanstva). Áno, v podstate sú iba dve možnosti: materializmus alebo idealizmus. Voľba medzi nimi je záležitosťou jednak citovej náklonnosti, viery a výchovy, jednak rozumu a vôle.

Zvykne sa hovoriť, že ľudia strácajú vieru. Nie je to presné, pretože niečo stratiť znamená prísť o niečo nedobrovoľne, respektíve mimovoľne, proti vlastnej vôli – to však nie je prípad odklonu od náboženskej praxe; ak niekto mal vieru a už ju nemá, prišiel o ňu vlastnou vinou.

 

Ján Maršálek

::

Predchádzajúci: ZÁPISNÍK (11/2023).

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!