Karol Dučák |
Populáciu amerického kontinentu tvorí zmes ľudí z rôznych národov a národností, ktorých predkovia po prvej Kolumbovej výprave zaplavili americký kontinent a zdecimovali pôvodné obyvateľstvo, obývajúce tento kontinent dávno pred prišelcami z iných končín sveta. Aj po náboženskej stránke tvorí Ameriku neuveriteľne pestrá zmes príslušníkov rôznych náboženstiev, prípadne ľudí bez náboženského vyznania. Kresťanské dejiny Ameriky sa oficiálne začali písať po priekopníckej plavbe Krištofa Kolumba.
Kolumbus pritom nebol objaviteľom americkej
pevniny v pravom slova zmysle. Jej objaviteľom bol vlastne prvý človek, ktorý
vôbec vkročil na pôdu Ameriky. Podľa hypotéz niektorých odborníkov prvý človek
prešiel na americký kontinent z Ázie pred mnohými tisíckami rokov. Doslova
prešiel suchou nohou, pretože podľa týchto hypotéz v období glaciál
(ľadových dôb) spájal ľadovec oba kontinenty v oblasti dnešnej Beringovej
úžiny. Kolumbus však nebol ani prvý moreplavec z iného kontinentu, ktorý
sa doplavil do Ameriky po mori. Dokázateľne ho predbehli Feničania, Egypťania,
Gréci, Židia, Vikingovia, ale aj príslušníci iných národov sveta, ktorí sa na
svojich lodiach dostali na americký kontinent dávno pred Kolumbom. Bolo ich tak
veľa, že čo len stručný popis ich výprav by si vyžadoval celú jednu samostatnú
publikáciu.
Ba nie je pravda ani to, že Kolumbus priniesol
vyspelú civilizáciu zaostalým domorodým národom Ameriky. Podľa novších výskumov
sa predpokladá, že v Ekvádore už 8 000 rokov pred narodením Krista pestovali
prvú kukuricu. A pevné domy stavali prví pestovatelia v Južnej Amerike už pred
niekoľkými tisícročiami. Vo všeobecnosti sa začiatky civilizovaných foriem
kladú do obdobia zhruba 7 000 rokov pred Kristom a je možné, že v Amerike tieto
začiatky prebiehali súčasne, alebo ešte skôr.
Vyspelé formy života boli teda na americkom
kontinente dávno pred ich rozvinutím na európskom kontinente, takže tvrdenia,
že Španieli prišli do Ameriky medzi zaostalých domorodcov, sú skreslené. Na
americkom kontinente boli pred príchodom Kolumba práve tak zaostalé indiánske
kmene, ako aj vyspelé civilizácie.
Historický význam Kolumbovej plavby do Ameriky teda nespočíva v tom,
žeby bol v pravom slova zmysle objaviteľom Ameriky či šíriteľom pokroku, ale v
niečom úplne inom. Po celé dlhé veky
bolo ľudstvo rozptýlené v rôznych končinách sveta, pričom vznikali mnohé
izolované vyspelé civilizácie, ktorých obyvatelia o sebe mnohokrát vôbec
nevedeli. Až európska civilizácia začala postupne spájať rozptýlené kultúrne
strediská vo svete a vytvárať zjednocujúci sa hospodársky, kultúrny a politický
priestor. A v tom je veľký význam Kolumba. Bol vlastne jedným z prapriekopníkov
procesu globalizácie.
Najväčší prínos Kolumbovej plavby pre ľudskú
civilizáciu však spočíva v tom, že jeho plavba otvorila cestu šíreniu
kresťanstva v Amerike. Ak označujeme Kolumba za jedného z prapriekopníkov
procesu globalizácie, musíme doplniť, že v princípe aj Katolícka cirkev
patrila k významným prapriekopníkom globalizácie. Jej misie, vedené v duchu
šírenia jedinej pravej viery, významne prispeli k zjednocovaniu sveta, k
vytváraniu jednej veľkej celosvetovej civilizácie.
Od prvej Kolumbovej výpravy do Ameriky v roku
1491 začali Európania šíriť kresťanstvo v Novom svete. Najviac sa v tomto
smere angažovali katolícki misionári, neskôr sa pridali protestanti
a pravoslávni mnísi.
Prvým kňazom na americkom kontinente bol lodný
kaplán Pedro de Arenas, sprevádzajúci Krištofa Kolumba na jeho prvej plavbe do
Ameriky v roku 1492. V tom istom roku Kolumbus v San Salvadore (na ostrove
Guanahani) vztýčil sv. Kríž a dal tam postaviť oltár, na ktorom kňaz Pedro de
Arenas slávil prvú svätú omšu.
Za prvého misionára Ameriky je však považovaný Katalánec Bernard Boil,
ktorý sa do Ameriky dostal s druhou Kolumbovou výpravou. Bolo na nej celkovo dvanásť misionárov. Počet
misionárov na americkom kontinente rýchlo rástol. Už v roku 1516 sa španielsky
kardinál Francisco Jiménez de Cisneros pričinil o to, že každá španielska loď,
smerujúca do Ameriky, musela mať na palube kňaza. V roku 1526 španielsky kráľ
Karol V. výslovne nariadil, aby každý konvoj lodí zo Španielska do Ameriky dopravoval
na novo objavené územia aj misionárov. Takto bol hneď od začiatku zaistený
dostatočný príliv misionárov do týchto končín. Len v jednom roku, v roku 1532,
odcestovalo na americký kontinent 200 misionárov, z toho 120 františkánov, 70
dominikánov a 10 hieronymitov.
Semeno kresťanskej viery najprv vyklíčilo na
ostrovoch Strednej Ameriky. Aj prvý kostol na pôde Nového sveta bol postavený
práve tu, v Santo Domingu. Dejiny Katolíckej cirkvi na americkom kontinente sa
teda začali písať na ostrovoch Strednej Ameriky. Až neskôr sa misie rozšírili
priamo na americký kontinent.
Spočiatku podliehali novo objavené územia
Ameriky jurisdikcii sevillského arcibiskupa, pretože zo Sevilly odchádzali
misionári na americké misie. Ale už v roku 1504 pápež Július II. zriadil prvé
tri biskupstvá na Antilských ostrovoch: Yaguara, Baynua a Magua. O niečo
neskôr, v roku 1511, boli pôvodné biskupstvá zrušené a namiesto nich pápež
Július II. zriadil nové tri diecézy (Santo Domingo, La Vega a Puerto Rico).
Čoskoro sa ťažisko misijného úsilia presunulo
do neďalekého Mexika. Už pred príchodom Hernanda Cortesa tu pôsobilo niekoľko
vierozvestcov. Medzi nimi aj Bartolomé Olmedo, prvý apoštol Mexika. Práve
Mexiko sa stalo prvým americkým štátom, ktorý prijal kresťanstvo. V misijnej práci
sa tu vyznamenal františkán Juan de Zumárraga, ktorý sa stal v roku 1527 prvým
biskupom mesta Mexiko. Zakladal školy, charitatívne ústavy a v roku 1539
zriadil aj prvú tlačiareň v španielskej Amerike. V roku 1547 ho pápež Pavol
III. menoval arcibiskupom Mexika. V 16. storočí malo Mexiko už osem diecéz a
konalo sa tu päť synod. Okolo roku 1590 bolo v krajine asi 500 farností a
koncom 16. storočia bolo Mexiko takmer celé katolícke. Začiatkom 17. storočia
tu bolo do 400 kláštorov s 1 000 misionármi. Misijné úsilie sa teda v
počiatkoch orientovalo na strednú a juh severnej Ameriky. Odtiaľ misionári
postupne rozširovali svoje pôsobenie na ďalšie územie amerického svetadielu.
S nástupom reformácie sa ku katolíckym misionárom pridali aj
protestanti, avšak málo sa hovorí o tom, že o šírení kresťanstva v Amerike sa
významne zaslúžili aj pravoslávni Rusi.
Severozápad amerického kontinentu patril v minulosti Rusku a ruská kolonizácia
amerického kontinentu prenikla hlboko na území dnešných Spojených štátov.
Ostatne, kto videl americký film Lovec jeleňov (v hlavnej úlohe Robert de
Niro), zažil zaiste nejedno prekvapenie. Tento film totiž hovorí o Američanoch
ruského pôvodu, spolupracovníkoch v jednej oceliarni v Clairtone, malom
priemyselnom meste v západnej Pensylvánii, ktorí musia v 60. rokoch 20.
storočia narukovať do vojny vo Vietname. Vo filme sa dokonca odohráva aj
pravoslávna svadba. Naozajstný šok pre mnohých divákov. Pravoslávna svadba v
USA? No, áno. Pravda je taká, že v USA je mnoho pravoslávnych chrámov a v krajine
žije veľké množstvo Rusov, respektíve Američanov s ruskými koreňmi. Vari
najslávnejším z nich je herec Yul Brynner, ktorý sa dokonca narodil vo
Vladivostoku. Jeho syn často navštevuje rodisko svojho otca. Yul Brynner však
zďaleka nebol jediný. Otec hollywoodskeho herca Kirka Douglasa sa narodil
v Rusku a opustil svoju vlasť, aby sa vyhol vojenskej službe. Natalie
Woodová bola dcérou ruského inžiniera a šľachtičnej a nikdy sa netajila svojimi
ruskými koreňmi. Herec Steven Seagal, osobný priateľ ruského prezidenta
Vladimíra Putina, ktorého stará mama bola Ruska, má americké, ruské aj srbské
občianstvo.
No ani toto ešte nie je všetko. Ruských
predkov majú aj mnohé iné známe osobnosti USA. Rusi majú veľké zásluhy na
objavovaní severozápadu amerického kontinentu. Na toto územie začali prichádzať
už v prvej polovici 18. storočia. Dokonca pomáhali objavovať dovtedy
neznáme severozápadné teritórium dnešných Spojených štátov. Predpokladá sa, že
územie Aljašky mohol spozorovať už v roku 1648 ruský prieskumník Semion
Ivanovič Dežňov, ktorý oboplával najvýchodnejší pevninský výbežok Ázie,
pomenovaný po ňom Dežňovov mys. Neexistujú však nezvratné dôkazy, potvrdzujúce
predpoklad, že Dežňov skutočne spozoroval pobrežie Aljašky.
Rusko aj ďalej intenzívne skúmalo severoamerické
pobrežie. V 18. storočí sa uskutočnili dve veľké ruské námorné expedície
k pobrežiu Kamčatky. Obe viedol dánsky moreplavec Vitus Bering, plaviaci
sa v ruských službách, ktorý počas prvej výpravy v roku 1728
oboplával najvýchodnejší pevninský výbežok Ázie. K americkému územiu sa
však nedostal.
Ako prvý s určitosťou pozoroval pobrežie
Aljašky v roku 1732 námorný prieskumník a navigátor Ivan Fjodorov z mora
vo vzdialenosti niečo vyše štyroch kilometrov od súčasného mysu Cape Prince of
Wales. Kvôli zlým poveternostným podmienkam však ruskí námorníci nemohli
pristáť na americkej pôde. Práve Fjodorov ako prvý zakreslil do mapy americký
breh Beringovho prielivu a niekoľko ostrovov v tejto oblasti.
Aljašskej zeme sa dotkla ruská noha po prvý
raz až počas druhej veľkej ruskej expedície pod vedením Vitusa Beringa
v rokoch 1733–1743. Stalo sa tak v roku 1741, keď Alexej Čirikov
spolu s niekoľkými členmi výpravy vystúpil na aljašský breh. Beringova
expedícia preskúmala aj niekoľko ostrovov v blízkosti severoamerického
pobrežia.
S kolonizáciou severoamerického územia Ameriky začali Rusi
o niekoľko desaťročí neskôr, už po vzniku dnešných Spojených štátov. Prvú stálu ruskú osadu založil v roku 1784
obchodník a moreplavec Grigorij Šelichov z poverenia cárovnej Kataríny II. v
miestach, zvaných Zátoka troch svätých, na ostrove Kodiak. Bol to začiatok
existencie Ruskej Ameriky, ktorej história sa skončila predajom Aljašky
Spojeným štátom v roku 1867. Po prvej ruskej osade pribudli na Aljaške
ďalšie a od konca 18. storočia pôsobila na tomto území aj Ruská pravoslávna
cirkev (ďalej už len RPC), ktorá je na území dnešných Spojených štátov stabilne
prítomná už viac než dve storočia. Oficiálne od roku 1796, keď bol pre oblasti
Ruskej Ameriky zriadený zvláštny Kodiakský vikariát ako súčasť Irkutskej
eparchie. Neoficiálne už skôr.
Ruský štát mal záujem na šírení pravoslávia v
Amerike, preto už v roku 1794 vyslal do oblasti Ruskej Ameriky misiu
valaamských mníchov, ktorú viedol archimandrita Joasaf Bolotov. Pravoslávni
misionári vzdelávali miestne obyvateľstvo, zastávali sa ho pred úradmi a
blahodarne pôsobili na osadníkov. Z misie vzišli takí svätci ako hieromučeník
Juvenalij Aljašský a prepodobný Herman Aljašský. Misionári zakorenili
kresťanstvo v domorodom obyvateľstve, z ktorého pochádzal Peter Aleut, mučeník.
Skúsme si aspoň v stručnosti popísať históriu RPC v USA od
najstarších čias až po súčasnosť. Na
začiatku 19. storočia pôsobilo v Ruskej Amerike okolo 450 ruských
kolonistov, medzi ktorým boli traperi, lovci, stavební robotníci
a námorníci. Posilnenie pravoslávia a rozvoj Aljašky viedli v roku 1840 k
založeniu samostatnej Kamčatskej, Kurilskej a Aleutskej eparchie s centrom na
Aljaške, v Novoarchangelsku (v súčasnosti americké mesto Sitka).
Oficiálne vzťahy Spojených štátov a Ruska
sa začali formovať okolo roku 1798, v dobe panovania cára Pavla I. Tento
panovník vydal v roku 1799 dekrét o vzniku Rusko-americkej
spoločnosti, ktorá hájila ruské záujmy v Amerike a skladala sa z
niekoľkých menších súkromných kupeckých spoločností. Jej kľúčovou úlohou bola
kolonizácia takzvanej Ruskej Ameriky a vďaka cárskej podpore mala významné
privilégiá. Sídlo mala v mestečku Novoarchangelsk (dnes Sitka), založenom ruskými kolonistami.
Prvým guvernérom Ruskej Ameriky sa stal
Alexander Andrejevič Baranov, šikovný kupec a úradník, doporučený do tejto
diplomatickej funkcie Šelichovom. Baranov bol výborný organizátor. Finančne
podporoval rozvoj remesiel, dovoz dobytka, prieskum nerastného bohatstva
a obchod s Čínou, Havajskými ostrovmi, Kaliforniou aj niekoľkými
inými americkými štátmi.
Po vzniku Rusko-americkej spoločnosti sa
predpokladalo skoré nadviazanie diplomatických stykov Spojených štátov
a Ruska, avšak kvôli nečakanej smrti ruského panovníka Pavla I. bol podpis
oficiálnych dokumentov odložený o niekoľko rokov. K nadviazaniu
oficiálnych diplomatických vzťahov oboch krajín došlo v roku 1809.
Američanom veľmi záležalo na dobrých vzťahoch s cárskym impériom
a preto bol za prvého vyslanca v Rusku vymenovaný ostrieľaný diplomat
John Quincy Adams, ktorý bol synom druhého amerického prezidenta Johna Adamsa.
Neskôr sa aj on sám stal v poradí šiestym americkým prezidentom.
Od tohto momentu sa začali intenzívne rozvíjať
americko-ruské vzťahy. Potešiteľne rástla i vzájomná obchodná výmena. Vzťahy medzi
USA a Ruskom sa ďalej harmonicky rozvíjali a v roku 1832 bola
podpísaná rusko-americká obchodná dohoda, ktorá bola natoľko užitočná pre obe
strany, že bola predlžovaná až do roku 1911.
Rozvoju harmonických vzťahov Ruska
a Spojených štátov však bránila nadmerná ruská rozpínavosť na severe
amerického kontinentu. Rusi sa už neobmedzovali len na Aljašku, ale prenikali
hlboko do amerického vnútrozemia. Zároveň sa rozširovalo aj pôsobenie RPC
v Amerike.
Od začiatku 19. storočia vyvíjali americkí politici a diplomati
nátlak na cársku ríšu v snahe primäť Rusov, aby sa vzdali území na
americkom kontinente. V záujme
zachovania dobrých vzájomných vzťahov cárske impérium ustúpilo
a v roku 1824 sa podpisom Rusko-americkej zmluvy zrieklo svojich
území na severozápadnom, tichooceánskom pobreží Ameriky v prospech USA.
Ponechalo si len Aleutské ostrovy a Aljašku.
Zmluva vstúpila do platnosti v januári
1825 a výrazne zlepšila vzťahy medzi obidvomi veľkými štátmi. Lenže na
cárskom dvore sa po podpise tejto zmluvy začali množiť hlasy, že Rusko by sa
malo vzdať aj iných svojich severoamerických území. Význam týchto území pre
cárske impérium bol spochybňovaný a prioritu mali ruské záujmy v Európe.
Tieto úvahy viedli napokon k tomu, že v roku 1867 predalo Rusko Spojeným
štátom aj Aljašku. Ani toto však nespôsobilo zánik RPC v Amerike, aj keď
to značne skomplikovalo život ruských pravoslávnych veriacich na Aljaške, ktorí
sa vlastne ocitli v cudzom štáte, v USA. V tej dobe žilo na
polostrove asi 50 tisíc obyvateľov, vrátane asi tisíc Rusov. Približne 12 tisíc
pôvodných obyvateľov dovtedy prijalo pravoslávnu vieru.
K posilneniu pravoslávia na území
Spojených štátov výrazne prispel vznik prvých pravoslávnych farností mimo
Aljašky. Jedna grécka vznikla v New Orleans a dve ruské v mestách
San Francisco a New York. Tým sa pravoslávie oficiálne etablovalo
v rámci celých Spojených štátov. V roku 1869 vznikla samostatná
Novoarchangelská a Aleutská eparchia (od roku 1870 Aleutská a Aljašská
eparchia), ktorá napriek strate štátnej podpory a aktívnemu odporu
protestantských kazateľov pokračovala v pravoslávnej misii.
Zhruba od polovice 19. storočia narastal prúd tradične ortodoxných
prisťahovalcov na americký kontinent, predovšetkým však do Spojených štátov. Boli to nielen ortodoxní Rusi, ale aj
pravoslávni Gréci, Srbi, Rumuni, atď. Prichádzali však aj uniati z oblasti
Karpát, vrátane slovenských a ukrajinských gréckokatolíkov. Americká
eparchia RPC sa snažila v rámci svojich možností zabezpečiť materiálne
a duchovné blaho prisťahovalcov a v záujme zabezpečenia lepšej
organizácie svojej činnosti bola katedra eparchie presunutá v roku 1872 do
San Francisca, hoci si eparchia stále ponechávala názov Aleutská a
Aljašská. Premenovaná bola až v roku 1900 a po novom sa až do
roku 1925 nazývala Aleutská a Severoamerická eparchia. Jej katedra sa v
roku 1905 presunula do New Yorku. V roku 1901 bol postavený prvý
pravoslávny chrám v Kanade a dnes sú pravoslávni Kanaďania súčasťou
pravoslávnej metropólie celej Ameriky a Kanady.
Od osemdesiatych rokov 19. storočia sa začali meniť tradične dobré
vzťahy Ruska a USA. Vznikali prvé
veľké konflikty, hraničiace s nepriateľstvom. Dôvodom bola snaha Spojených
štátov upevniť si svoju geopolitickú pozíciu v tichooceánskej oblasti.
Američania chceli dať pocítiť Rusku svoju moc, preto pristúpili
k niekoľkým nepriateľským aktom.
Nakrátko sa rusko-americké vzťahy zlepšili na
prelome 19. a 20. storočia v súvislosti s veľkým povstaním proti
cudzincom v severovýchodnej Číne v roku 1899. Situácia sa mimoriadne
vyostrila v roku 1900, keď sa povstalci dostali až do Pekingu a cisárovná vdova Cch’-si, ktorá ako regentka vládla Číne
od roku 1861, pod tlakom povstalcov vyhlásila vojnu cudzím mocnostiam. Vzápätí
došlo k obkľúčeniu cudzineckej štvrte a situácia sa stala
neudržateľnou po zavraždení nemeckého vyslanca. Následky na seba nenechali dlho
čakať. Vytvorila sa veľká protičínska vojenská koalícia, v ktorej boli
Spojené štáty americké, Rusko, Veľká Británia, Japonsko, Francúzsko, Nemecko,
Rakúsko-Uhorsko a Taliansko. Práve táto skutočnosť znovu dočasne spojila
USA s cárskym impériom. Čína bola porazená v roku 1901 a na dlhú dobu
vydaná napospas víťazom.
Už čoskoro sa však vzťahy medzi Ruskom
a Spojenými štátmi znovu vyhrotili a situácia sa nakrátko zmenila
k lepšiemu až v rokoch prvej svetovej vojny, do ktorej vstúpilo
cárske impérium po boku USA na strane Dohody proti koalícii Nemecka,
Rakúsko-Uhorska, Osmanskej ríše a Bulharska. Všetky tieto udalosti však nič
nezmenili na rozvoji RPC v Amerike.
Na prelome 19. a 20. storočia sa postavenie
pravoslávnych veriacich v Amerike začalo meniť. Mnohí gréckokatolíci z
Rakúsko-Uhorska začali vo veľkom prestupovať na pravoslávie a tvorili väčšinu
pravoslávnych veriacich v Amerike. Pre oficiálnu registráciu, ako aj pre
misijné účely, prijala eparchia v roku 1907 nové vlastné meno, známejšie
bývalým uniatom: Ruská pravoslávna gréckokatolícka cirkev v Severnej Amerike.
Pravoslávni prisťahovalci však túžili
organizovať svoj cirkevný život podľa vlastných národných a jazykových
tradícií. Predovšetkým najpočetnejšia grécka pravoslávna emigrácia často nebola
ochotná uznať autoritu ruských biskupov a organizovala svoj cirkevný život
väčšinou bez kontaktu s Rusmi. Tento trend priviedol biskupa Tichona
(Belavina), ktorý stál v čele eparchie na prelome 19. a 20. storočia,
k iniciatíve vytvoriť Americkú metropóliu na autonómnom základe so
špeciálnymi vikariátmi pre každú z významných etnicko-kultúrnych emigrantských
skupín. Podarilo sa mu však zorganizovať len jeden takýto vikariát pre
sýrskych pravoslávnych Arabov, no plánoval aj dva ďalšie – jeden pre Grékov
a druhý pre Srbov. Nespokojnosť Grékov napokon podnietila
konštantínopolského patriarchu Joachima III., aby v roku 1908 vydal tomos, v
ktorom uviedol, že iba Konštantínopolská pravoslávna cirkev môže kánonicky
rozšíriť svoju autoritu nad rámec svojej jurisdikcie, a zároveň oznámil
presun starostlivosti o pravoslávnych gréckych emigrantov mimo vlasti na Grécku
cirkev. Týkalo sa to najmä Grékov v Amerike, hoci v tom čase pre nich
neexistovala žiadna osobitná eparchia.
Od roku 1908 mala eparchia RPC v Amerike
k dispozícii vlastný teologický seminár a ku koncu roka 1917 sa
rozrástla natoľko, že mala 271 chrámov, 51 kaplniek, 257 duchovných a až okolo
300 tisíc farníkov.
Rok 1917 na dlhú dobu výrazne zhoršil rusko-americké vzťahy. Až na krátke obdobia druhej svetovej vojny,
keď USA a ZSSR spoločne bojovali proti nacistickému Nemecku a jeho
spojencom, to bolo obdobie militantnej konfrontácie, ktoré niekoľkokrát
priviedlo svet na pokraj jadrovej apokalypsy. Proces výrazného otepľovania
vzájomných vzťahov dvoch jadrových superveľmocí sa začal od roku 1985,
po príchode Michaila Sergejeviča Gorbačova do čela sovietskych komunistov,
predovšetkým však po páde ZSSR v roku 1991. Nebol to síce idylický stav,
pretože aj v tomto období dochádzalo medzi USA a Ruskom k diplomatickým
konfliktom a aj nezhodám v rámci Rady bezpečnosti OSN. Predsa však bola
situácia až do vypuknutia rusko-ukrajinskej krízy v prelomovom roku 2014
výrazne lepšia ako v časoch studenej vojny. Od v roku 2014 sa však
vzájomné vzťahy dvoch vojensky najmocnejších štátov sveta veľmi nebezpečne
vyhrotili a tento stav pretrváva dodnes.
Lenže rok 1917 výrazne skomplikoval aj
situáciu ruských pravoslávnych veriacich v USA. Pravoslávna cirkev
v Rusku sa ocitla v izolácii a už nemohla podporovať misie vo
svete. Americká eparchia RPC sa začala zmietať v nepokojoch, spôsobených
predovšetkým narušením pravidelných stykov s Ruskom, separatistickými
náladami, novou vlnou utečencov a podporou boľševickej vlády sovietskeho Ruska
„obnovencom“ v Amerike.
Reakciou na vnútorné rozpory bola snaha
o vnútorné stmelenie a relatívnu izoláciu. Na Detroitskom sobore
v roku 1924 americká eparchia, po novom nazývaná aj metropóliou, oznámila
svoju „dočasnú autonómiu“. V roku 1927 eparchia prerušila kontakty
s Ruskou zahraničnou cirkvou a v roku 1933 s Moskovským
patriarchátom. V roku 1933 sa situácia skomplikovala vznikom exarchátu
Moskovského patriarchátu, ktorý ešte viac roztrieštil už aj tak narušenú
jednotu pravoslávnych v USA. K zlepšeniu napätej situácie došlo
v roku 1935, keď sa po zmierení eparchie s Ruskou zahraničnou cirkvou
ruskí pravoslávni veriaci v USA do značnej miery zjednotili.
Problémy v americkej eparchii RPC
a neustávajúci prílev emigrantov spôsobili vytvorenie mnohých samostatných
pravoslávnych jurisdikcií pre Ameriku na národnom princípe. Najprv to boli
Ukrajinci, potom aj Srbi, Gréci a príslušníci ďalších národov. Druhá
svetová vojna prispela k zblíženiu americkej metropólie RPC
s Moskovským patriarchátom, ale už v roku 1947 sa americký
metropolita znovu ocitol v izolácii. Štatút americkej eparchie RPC
v USA bol upravený udelením autokefálie od ruskej Matky cirkvi v roku
1970. Dňa 9. apríla 1970 synoda RPC obnovila spoločenstvo so severoamerickou
metropóliou a v nasledujúci deň, 10. apríla 1970, udelil patriarchálny
tomos RPC v Spojených štátoch autokefáliu. Štyridsaťtri farností v USA,
ktoré sa nechceli oddeliť do Moskovského patriarchátu, ako
aj Edmontonská a Kanadská eparchia, ktoré si želali naďalej zostať pod
jurisdikciou Moskovského patriarchátu, sa zjednotili, takže patriarchálne farnosti
v USA a patriarchálne farnosti v Kanade vytvorili jeden veľký
celok. Rozhodnutie o udelení autokefálie zo strany Moskovského
patriarchátu sa stretlo s ostrým odmietnutím zo strany gréckych cirkví, najmä
Konštantínopolského patriarchátu, ale aj najvýznamnejších negréckych cirkví –
rumunskej, antiochijskej a srbskej.
Pád ateistických režimov v bývalom Východnom
bloku koncom 20. storočia umožnil nápravu starých krívd, páchaných na kresťanoch.
K najvýznamnejším udalostiam v rámci RPC patrilo obnovenie
kánonického spoločenstva medzi Moskovským patriarchátom a Ruskou zahraničnou
cirkvou v roku 2007. Tým končí stručný výpočet najdôležitejších udalostí,
týkajúcich sa dejín RPC v USA.
A čo dnes? Aká je situácia dnes? V súčasnosti je neobyčajne ťažké stanoviť presný počet Rusov
i presný počet ruských pravoslávnych veriacich v USA. Rôzne zdroje
uvádzajú rôzne informácie a okrem toho nie všetci Rusi v Spojených
štátoch sa hlásia k svojmu pôvodu i k svojmu náboženstvu. Musíme
sa teda uspokojiť s približnými odhadmi. Podľa Inštitútu moderného Ruska
žilo v USA v roku 2011 približne 3,13 milióna ľudí ruského pôvodu.
Bolo to v tej dobe približne jedno percento celej americkej populácie. Čo
sa týka pravoslávia v USA, dá sa s istotou konštatovať, že
v Spojených štátoch žijú dva až tri milióny pravoslávnych veriacich, ba
podľa jedného zdroja je v USA až sedem miliónov pravoslávnych veriacich.
V posledne spomínanom zdroji však ide o počet všetkých pravoslávnych
veriacich, teda nielen ruských, ale aj gréckych, ukrajinských, albánskych, atď.
Rusi a Američania sú prepletení omnoho
intenzívnejšími osobnými väzbami, ako sa to vo všeobecnosti traduje,
a ruskú prítomnosť v USA nemožno vymazať z histórie
ani súčasnosti Spojených štátov. Nepriateľom Rusov nie sú obyvatelia USA,
ale hŕstka najvplyvnejších ľudí v Spojených štátoch, ktorá ženie svet do
jadrovej apokalypsy.
Práve dnes, keď sa vzťahy USA a Ruska
nebezpečne vyhrotili, je dôležité pripomínať si svetlé tradície dobrých
rusko-amerických vzťahov. No nielen pripomínať, ale aj usilovať sa
o ich renesanciu. V záujme prežitia ľudstva, ktoré stojí pred
hrozbou jadrovej vojny, ktorá by nemala víťaza.
Karol Dučák
::
Súvisiace články.
Svetlé
tradície družby Američanov a Rusov v histórii
::
P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto
stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.
Rusko asi veľmi ľutuje predaj Aljašky Američanom...
OdpovedaťOdstrániťKeby Aljaška bola dnes súčasťou Ruskej federácie, výrazne by to menilo geopolitickú situáciu.