Byť človekom

 

Martin Lacko: „Volali nás podľa čísel.“ (Spomienky Gertrúdy Herényiovej na väzenie v rokoch 1949–1953)

Bratislava, Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja, 2023

 

Bola mladá, plná entuziazmu, pracovala ako banková úradníčka, mala radosť zo života. Všetko sa zmenilo v jednej chvíli, keď si po ňu prišla Štátna bezpečnosť: „Slečna, musíme vás zatknúť...“ Nevedela prečo – a dostala odpoveď: „Vy to neviete? Tak je to pre vás dobre, že neviete...“

Gabriela Herényivá (1925–2007) sa stala jednou z obetí monsterprocesu s príslušníkmi Bielej légie (prípad Albert Púčik a spoločníci). Za malú samozrejmú pomoc, poskytnutú bratrancovi Antonovi Tunegovi, ktorý bol v hľadáčiku tajnej polície, bola odsúdená na trest odňatia slobody a vo väzení pretrpela niekoľko rokov. Stalo sa z nej väzenské číslo 272.

Zostavovateľ publikácie historik Martin Lacko v úvodnej štúdii okrem iného píše: „Gertrúda bola obžalovaná Štátnym súdom podľa zák. č. 231/48 Sb. § 5 ods. 1 za vyzvedačstvo. Pritom nevykonávala žiadnu špionáž, nevyzradila utajované skutočnosti, nespôsobila nikomu žiadnu škodu. Jej vina spočívala len v tom, že svojmu prenasledovanému bratrancovi Tunegovi párkrát pomohla s ubytovaním a neudala ho ŠtB.“

G. Herényiová písomne zaznamenala svoje spomienky v slobodnej atmosfére deväťdesiatych rokov. Prosto a priamo vyjadrila svoje pocity, zážitky, skúsenosti, opísala vtedajšie pomery v spoločnosti, priebeh zatknutia a vypočúvania, súdny proces, roky väznenia, život politických väzňov v časoch komunistickej brutality.

Najhoršia bola vyšetrovacia väzba, spojená s častými výsluchmi, psychickým aj fyzickým násilím. S ľuďmi sa zaobchádzalo neľudsky: „Bola ešte tma, hodiny sme nemali. Otvorili sa dvere a každej dali ešus kávy a kúsok chleba. Nepríjemné bolo aj chodiť na záchod, žiadna plenta tam nebola. Človek bol celý otrasený už len z toho. Videl, že prestal byť človekom, ale niečím podobným ako otrok, ku ktorému si môže hocikto hocičo dovoliť a človek to musí zniesť bez mrknutia oka.“

Na vynesenie rozsudku spomína G. Herényiová takto: „Čítali môj rozsudok – osem rokov trestnice plus vedľajšie tresty. Celá miestnosť sa mi pred očami roztancovala. Zatmelo sa mi pred očami, chytro som sa pevne chytila stolíka a snažila sa nevoľnosť premôcť... Nečakali sme také vysoké tresty. Bol tam prizvaný ako znalec ten surovec eštebák, čo ma uderil päsťami na srdce. Objasňoval senátu, aká sme nebezpečná protištátna skupina a ako nás povereníctvo vnútra daruje k prvému výročiu februárových udalostí prezidentovi K. Gottwaldovi ako znak dobrej práce vnútra.“

V takej situácii má človek vlastne len dve možnosti: podľahnúť beznádeji, alebo zabojovať, vnútorne sa vyrovnať s osudom. G. Herényiová sa nevzdala, držala sa statočne, zachovala si vieru v Boha i národné povedomie, čo jej dodávalo silu. A mala aj šťastie, prežila: „Všetci svätí stáli pri nás a pomáhali nám prekonať tento psí život.“

Dňa 17. augusta 1953 G. Herényiovú podmienečne prepustili. Ešte niekoľko rokov bola pod dohľadom ŠtB, musela sa zdržiavať v rodnej Skalici a blízkom okolí, mala aj päťročný zákaz cestovať do Bratislavy. Ale príchod domov znamenal pre ňu veľa: „Bol to neopísateľný pocit, konečne byť človekom a byť medzi svojimi. Potom som si išla ľahnúť. Po piatich rokoch som opäť ležala v posteli, pod hlavou vankúš a prikrytá perinou. Bol to rozdiel oproti tvrdému gavalcu a podhlavníku naplnenému slamou.“

Vskutku, silné svedectvo, a memento!

 

Ján Maršálek

::

Súvisiace články:

František a Gertrúda Herényiovci – väzni svedomia

Ako bolo za komunistov

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa
na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.