Trh márnosti

 

Básnik a spisovateľ Blažej Belák v jednej svojej knižke píše: „Od istého času nemilosrdne spochybňujeme pravdy, ktoré sa nedajú preveriť rozumom. Celý svet sa s tým stotožnil a pokladáme to aj my za normálne“ (Sedem košov odrobiniek). Pokladáme za skutočné iba to, čo dokážeme odmerať, odvážiť, experimentálne potvrdiť. Všetko chceme mať „vedecky“ overené, dokázané. V racionalistickom ošiali sme schopní poprieť aj odkaz a skúsenosti predchádzajúcich generácií, ba i vlastnú duchovnú skúsenosť – len aby sme v očiach sveta nepôsobili ako zaostalci.

Paradoxne, výsledkom nie je jednoznačnosť, usporiadanosť, dohoda, ale práve naopak neistota, neporiadok a rozháranosť. Iba rozum totiž nestačí. Náš rozum je krátky nato, aby obsiahol celú pravdu o svete a to, čo je v živote kľúčové. Rozum bez viery nielenže kríva, ale je priam chromý a sťahuje človeka do morálneho bahna. Na dôvažok, ľudská svojvôľa, ktorá sa tak rada zakrýva rozumom, má v mnohých prípadoch svoj koreň v neochote rešpektovať mravný zákon a požiadavky z neho vyplývajúce. Spochybňujeme kresťanstvo, lebo nám prekážajú jeho požiadavky. Spochybňujeme Cirkev, lebo sa nechceme podvoliť jej učeniu. Spochybňujeme Boha, aby sme ho nemuseli poslúchať. Aké detinské!

Prorokov, mysliteľov, kňazov a kazateľov dnes nahradili „odborníci“, ktorí síce – ako to múdro vyjadril literárny kritik a mysliteľ František Xaver Šalda – vedia, ale nevidia, súc v zajatí materialistickej krátkozrakosti. Takíto odborníci nemajú zmysel pre jednotiaci celostný pohľad, pre živú syntézu, prejavuje sa u nich „modloslužba faktickosti“. Pestujú vedu bez duchovného základu, ktorá nemôže dať ľuďom to, čo najviac potrebujú, teda mravný príklad a vzor: „Človek nežije a nemôže žiť z formuliek, z litier, z cifier ani z ničoho iného nakopeného výlučne materiálnym poznaním. To všetko sú len podmienky, ktoré musia byť oživené duchom a ním premenené v mravné a tvorivé energie...“ (O umení, kultúre a spoločnosti).

 

* * *

Vedecko-technický pokrok nebol zosúladený s duchovnými potrebami človeka, ba niekedy sa zdá, že ide proti nim. Vzniká z toho nezdravé napätie, ktoré však mnohí akosi necítia, nevnímajú, respektíve potláčajú množstvom vzruchov, aktivít a zábavy.

Sme sluhami „pokroku“. Zarábame, aby sme mohli míňať, nakupujeme zbytočnosti, zmátožení reklamou a snahou mať viac než ostatní. Naša spotreba neúmerne rastie, akoby už nebolo ideálom tvoriť, ale troviť. A dôsledok? Konzumný spôsob života v nás zabíja ľudskosť!

Rastúca životná úroveň, zväčšujúce sa pohodlie, možnosť efektívne komunikovať a organizovať si čas, technické a sociálne vymoženosti vytvárajú klamlivú predstavu bezpečnosti a zaistenosti. Takzvaná moderná spoločnosť vkladá ľudí do takpovediac skleníkového prostredia, a tak v mnohých vyklíči pocit, že Boha nepotrebujú.

Človek sa stáva zajatcom uzavretého procesu výroby a spotreby, byrokratizmu a formalizmu, zamotáva sa do vlastných špekulácií a v pocite sebestačnosti i pýchy odmieta kresťanskú morálku, ktorá je v jadre všeľudská a počas stáročí k nej dospievali všetky civilizácie. Nikto však nevyžije z popierania vlastnej podstaty a obrazu, podľa ktorého bol stvorený, preto sa takéto revolučné procesy a vzbury zákonite končia krachom. Žiaľ, cena za zmúdrenie býva spravidla vysoká. Návrat z bludných ciest si bude žiadať veľa námahy i bolesti.

Realita dneška je neradostná a nič na tom nemení ani technický pokrok a hospodárska prosperita časti ľudstva. Niektorí myslitelia dokonca hovoria, vidiac súčasnú krízu, že po stredoveku neprišiel novovek, ale temnovek. Pridáva sa k nim aj americký politik a publicista Patrick Buchanan, ktorý v súvise s novodobým ťažením proti Bohu a kresťanstvu píše o ničení národa. S dekristianizáciou došlo k vážnemu narušeniu mravného poriadku. Západný svet hodil cez palubu mravný kompas a pláva bez jasného cieľa. Sekulárny humanizmus je hazardom, stávkou o dušu: „To, čo skúšame, je skutočne smelé. Západný človek usúdil, že rovnako ako Lucifer a Adam môže bez následkov neposlúchať Boha a že sa môže stať sám sebe Bohom“ (Smrť Západu). Ide o veľmi trúfalé, sebazničujúce rozhodnutie, rozhodnutie proti viere – veď viera nám hovorí, že Lucifer aj Adam na svoju neposlušnosť doplatili. A túto vieru môže spochybňovať len nerozum.

Dochádza k prenasledovania kresťanov. Nič nové pod slnkom. Istú novosť však majú formy tohto prenasledovania, sú prepracovanejšie a zákernejšie: „Kultúrna revolúcia modernej doby je antropologická. Človeka povyšuje na miesto Boha a človek sa má spasiť sám svojou slobodou... Antropologická kultúrna revolúcia zvýšila autonómnosť človeka tým, že Boha buď poprela ako reálnu bytosť alebo ho odsunula do pozície bezvýznamnosti, alebo ho tlačí do polohy nepoznateľnosti“ (Vladimír Palko: Levy prichádzajú).

Zápas medzi kultúrou života a kultúrou smrti je skutočnosťou a v našej dobe nabral nové rozmery. Frontová línia nie je jasne vyznačená. Nepriateľ sa zatajuje a proti takému protivníkovi sa bojuje ťažko; viacerí si ani neuvedomujú jeho pôsobenie, nebránia sa, nepodnikajú nič na svoju záchranu.

Liberalizmus útočí proti náboženstvu so všetkou silou. Podľa liberála patrí náboženstvo do raného štádia ľudstva, brzdí pokrok a konzervuje iracionálne predstavy, preto ho treba potláčať, prinajmenšom držať uzavreté v súkromnej sfére. Zároveň liberalizmus presadzuje „rozmanitosť“ a „inakosť“, verejný priestor sa tak stal akýmsi trhom márnosti, kde sa zdanlivo slobodne ponúkajú rôzne pohľady na svet, rôzne kultúry a životné štýly. Pritom pravda zostáva v úzadí, obchádzaná, nechcená, zamlčiavaná. Propagujú sa kadejaké sociálne experimenty, zneužíva sa téma ľudských práv, sloboda sa oddeľuje od zodpovednosti. Lenže „poslaním ľudí a spoločnosti je uctievanie Boha“. Človek dostal slobodu, aby mohol toto poslanie napĺňať: „Jeho mravná dôstojnosť spočíva v správnom využívaní slobody v zodpovednosti pred sebou samým a vlastným svedomím, pred spoločenstvami, v ktorých žije, a napokon pred Bohom“ (Friedrich Romig: Práva národa).

 

Ján Maršálek

(Kapitola z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)