Katolíckej cirkvi škodí násilná feminizácia liturgického života

 

Karol Dučák

Po Druhom vatikánskom koncile sa začali v liturgickom živote Katolíckej cirkvi v čoraz väčšej miere objavovať diskutabilné novoty, ktoré oprávnene vzbudzovali obavy a rozruch predovšetkým medzi konzervatívnymi katolíkmi. Týkalo sa to aj liturgickej služby žien pri oltári. Je však potrebné konštatovať, že Druhý vatikánsky koncil v tom bol nevinne, pretože nezaviedol nijaké novoty, ktoré by umožňovali feminizáciu liturgického života Katolíckej cirkvi. Lenže liberálni a modernistickí kňazi i laici využili nadšenie v masách katolíkov po Druhom vatikánskom koncile, považovanom za jednu z najdôležitejších udalostí v novodobých dejinách Katolíckej cirkvi, na to, aby postupne presadzovali  nežiaduce zmeny, medzi nimi aj čo najrozsiahlejšiu feminizáciu liturgického života Katolíckej cirkvi.

Ale skôr, než začneme odborný rozbor problematiky, je potrebné si pripomenúť, že obmedzená možnosť služby žien pri oltári bola tolerovaná za určitých okolností aj pred Druhým vatikánskym koncilom. Ženy dokonca mohli platne udeľovať aj jednu zo siedmich sviatostí. Šesť z nich môžu udeľovať len muži, katolícki duchovní, ale krst, prvú zo sviatostí, mohli ako jedinú dovolene udeľovať aj ženy. Dnes je bežné, že ženy krstia v prípadoch nebezpečenstva smrti krstenca. Lenže nejde o žiadnu novotu. Túto možnosť mali ženy už dávno pred Druhým vatikánskym koncilom.

Aj Kódex kánonického práva z roku 1917 povoľoval ženám vykonávať krst v prípade, že ide o súkromný krst v prípade nebezpečenstva smrti krstenca (porov. CIC 1917, kán. 759, § 1). Keďže v takom prípade je nevyhnutné čo najskôr udeliť sviatosť krstu, mali právo krstiť aj ženy. Kódex uvádzal v kánone 742, § 1, že v prípade súkromného, neslávnostného krstu môže krstiť ktokoľvek, ak sa zachová „predpísaná látka, forma a úmysel...“ (CIC 1917, kán. 742, § 1).

Ďalej uvádzal Kódex v kánone 742, § 2, že v takomto prípade je potrebné uprednostniť kňaza (ak je prítomný) pred diakonom, diakona pred subdiakonom, duchovného pred laikom a muža pred ženou (porov. CIC 1917, kán. 742, § 2). A napokon v kánone 742, § 3 sa uvádzalo, že otec alebo matka môžu právoplatne krstiť svoje potomstvo, ale jedine v prípade nebezpečenstva smrti krstenca, keď niet poruke nikoho iného, „kto by krstil“ (CIC 1917, kán. 742, § 3).

Teda aj pred Druhým vatikánskym koncilom bolo v odôvodnených prípadoch dovolené ženám krstiť. Išlo však výslovne o súkromné, neslávnostné krsty v prípade nebezpečenstva smrti krstenca.

V tejto súvislosti si spomínam na jednu milú príhodu, ktorú mne a mojím súrodencom spomínala moja nebohá matka Jolana Dučáková, rodená Majcherová. Narodila sa v roku 1927 vo Fričovciach v prešovskom okrese a tam prežila aj detstvo. Rada si spomínala na vdp. Vendelína Bižáka, správcu farnosti Fričovce v rokoch 1921 až 1938, ktorý učil náboženstvo fričovské deti. Pri jednej hodine náboženstva sa ich kňaz opýtal, či môže Žid pokrstiť dieťa. Deti ostali šokované touto otázkou a žiadne z nich sa nezmohlo na odpoveď. Až napokon sám dušpastier zodpovedal položenú otázku: „Môže. Len keby chcel!“

V zmysle Kódexu kánonického práva z roku 1917 mohol súkromný, neslávnostný krst v prípade nebezpečenstva smrti krstenca vykonať akýkoľvek človek pri zachovaní predpísanej látky, formy a obsahu katolíckeho krstu.

Kódex kánonického práva z roku 1983 v tomto smere nepriniesol nijaké zmeny. V kán. 861, § 2 je uvedené, že v prípade, ak riadny vysluhovateľ krstu, ktorým je podľa kán. 961 § 1 biskup, presbyter a diakon, nemôže vykonať krst, môže krst dovolene vykonať „katechista alebo iný, koho na túto úlohu určil miestny ordinár, ba v nevyhnutnom prípade každý človek, vedený náležitým úmyslom; duchovní pastieri, najmä farár majú mať starosť o to, aby veriaci boli poučení o správnom spôsobe krstenia“ (CIC, kán. 861, § 2).

V zmysle tohto ustanovenia teda v nevyhnutných prípadoch môžu súkromný, neslávnostný krst vykonávať aj ženy. Toto je zachované dodnes a akékoľvek zmeny v tomto ohľade by narúšali jedinečnosť a výlučnosť vzťahu medzi Kristom a kňazom, ktorý slúži pri oltári in persona Christi.

Čo sa týka miništrovania žien, je potrebné pripomenúť, že bolo tolerované v Katolíckej cirkvi aj pred Druhým vatikánskym koncilom. Bolo však povolené len vo výnimočných, nevyhnutných prípadoch. Kódex kánonického práva z roku 1917, ktorý platil až do roku 1983, uvádzal, že žena nesmie miništrovať pri svätej omši, avšak ak nie je k dispozícii muž, z pádneho dôvodu môže žena zastúpiť muža miništranta, ale musí byť v určitom odstupe od oltára a nesmie pristúpiť priamo k oltáru (porov. CIC 1917, kán. 813, § 2).

Ženy teda podľa Kódexu kánonického práva z roku 1917 nemali nahrádzať mužov pri miništrovaní, len ich zastúpiť v nevyhnutných prípadoch, keď muži neboli k dispozícii. Mala to byť výnimka, potvrdzujúca pravidlo.

Toto oficiálne platilo aj po Druhom vatikánskom koncile, neoficiálne sa však už pred zavedením pokoncilovej liturgie v roku 1970 začali v nemeckých farnostiach objavovať medzi miništrantmi aj dievčatá. Lenže v roku 1970 Kongregácia pre bohoslužbu a sviatosti zakázala miništrovanie dievčat v inštrukcii Liturgicae instaurationes a tento postoj „zopakovala v roku 1980 v inštrukcii Inaestimabile donum. Zákaz miništrovania žien definitívne odstránilo nové vydanie Kódexu kánonického práva v roku 1983, v ktorom sa miništrovanie povoľovalo laickým osobám bez ďalšej špecifikácie. V roku 1994 Kongregácia pre bohoslužbu a sviatosti poslala predsedom biskupských konferencií okružný list, v ktorom sa už hovorí, že aj ženy môžu miništrovať. Zároveň sa však podčiarkuje, že formulácia v kľúčovom kánone 230 § 2 má len charakter dovolenia a neplatí všeobecne. Je vecou príslušného diecézneho biskupa ako rozhodne. Teoreticky by teda mal formálny postup vyzerať tak, že miestny farár požiada biskupa, aby povolil miništrovanie dievčat a je na biskupovi, či to povolí. V nemecky hovoriacich krajinách sa však dnes mnohí liberálni a modernistickí kňazi neunúvajú vôbec takéto žiadosti biskupovi predkladať a rozhodujú sami“ (christianitas.sk).

Aj lektorát a akolytát žien umožňovala Katolícka cirkev v obmedzenom rozsahu už pred Druhým vatikánskym koncilom. Z historických prameňov sa dozvedáme, že „už v prvotnej Cirkvi sa stretávame i so ženami, ktorým sú zverované rôzne služby v Cirkvi, napr. prinášanie Eucharistie, pomoc v duchovnej službe, nikdy však služby podľa potridentského poňatia obsahovo totožné s oprávneniami sakramentálnych diakonov. K tejto službe boli diakonky ustanovované vkladaním rúk, to znamená, že im podľa súčasného chápania bolo udeľované nesviatostné, teda sväteninové diakonské svätenie“ (Zedníček M.: Jáhenky v církvi. In: Salve č. 1/2005, roč. 15, s. 109).

Na označenie týchto žien sa na Slovensku zaužívali dva výrazy. Najčastejšie sa používa výraz diakonky, ale niektorí autori, napríklad uznávaný slovenský liturgický vedec doc. ThDr. Peter Caban PhD., používajú aj výraz diakonisy. Pri citáciách v texte článku budeme teda rešpektovať používanie oboch výrazov. Pritom výraz diakonisa (lat. diaconissa) je adekvátny slovenským výrazom služobníčka, pomocníčka, žiačka.

O diakonkách nachádzame zmienky aj vo Svätom písme. Sv. Pavol apoštol vo svojom Liste Rimanom okrem iného píše: „Odporúčam vám našu sestru Fébu, služobníčku Cirkvi v Kenchrách“ (Rim 16, 1). V slovenských prekladoch Svätého písma je síce sestra Féba označená za služobníčku Cirkvi, ale v gréckom origináli je výslovne označená za diakona, aj keď vieme, že sa šlo o ženu. Doslovný grécky text je nasledovný: „Συνιστώ δε εις εσάς Φοίβην την αδελφήν ημών, ήτις είναι διάκονος της εκκλησίας της εν Κεγχρεαίς“ (Ρωμ. 16:1). Pritom výraz διάκονος v presnom preklade do slovenčiny znamená diakon. Aj v českých prekladoch Svätého písma je táto služobníčka Cirkvi v Kenchrách označená ako jáhenka, čo je presný preklad latinského výrazu diaconissa.

Odborníci sa jednoznačne zhodujú v tom, že sestra Féba mala osobitné cirkevné postavenie v Kenchrách, korintskom východnom prístave. Nepochybne práve ona priniesla rímskym kresťanom spomínanú epištolu apoštola Pavla, z ktorej pochádza citovaný text o nej.

Apoštol Pavol píše v Prvom liste Timotejovi o diakonoch, no do textu vsúva aj zmienku o ženách: „Takisto diakoni majú byť cudní, nie dvojakí v reči, ani príliš oddaní vínu, ani žiadostiví mrzkého zisku, ale v čistom svedomí nech uchovávajú tajomstvo viery. Aj ich treba najprv vyskúšať; až potom, keď sa ukážu bez úhony, nech konajú službu. Podobne aj ženy nech sú cudné, nie klebetné, triezve a verné vo všetkom“ (1 Tim 3, 8–11).

Apoštol tu píše o ženách, ale medzi teologickými odborníkmi panuje nejednotný výklad tohto textu. Podľa jedných sa text týka manželiek diakonov, podľa iných, a to je pravdepodobnejšie, v tomto texte ide o diakonky, ktoré boli v Cirkvi poverené určitými úlohami bez toho, aby prijali sviatostnú vysviacku.

Cirkevné obce ustanovovali za diakonky najprv vdovy, no neskôr aj panny. Prvotná minimálna veková hranica šesťdesiat rokov sa postupne znižovala najskôr na päťdesiat, neskôr, po roku 692, na štyridsať rokov. Obrad ustanovenia diakoniek sa ustálil na spôsob vkladania rúk a vloženia štóly na plece kandidátky podobne ako u diakonov, ale u žien tento úkon nemal sakramentálny charakter. Kandidátky sa však museli zriecť rodinného života a zaviazať sa k dodržiavaniu celibátu.

Na Východe boli diakonky pôvodne „poverované starostlivosťou o chudobných a chorých, hlavne ženy, s ohľadom na miestne zvyklosti, ktoré túto starostlivosť o ženy mužom zakazovali. V treťom storočí bola služba diakoniek rozšírená o asistenciu pri krste žien (podľa niektorých autorov dokonca krstili ženy), o donášanie Eucharistie, o podávanie kalicha ženám, katechetickú výučbu, prítomnosť pri rozhovoroch biskupov, kňazov a diakonov so ženami a dozor na poriadok v ženskej časti kostolov a oratórií (ostiaria)“ (Zedníček M.: Jáhenky v církvi. In: Salve č. 1/2005, roč. 15, s. 110).

Ďalšou úlohou diakoniek bolo zaviesť ženy k tým miestam v kostole, ktoré boli pre ne vyhradené. V tej dobe sedeli v bohoslužobnom zhromaždení oddelene nielen muži a ženy, ale rozdielne miesta v kostole mali „aj odlišné stavy a vekové kategórie (deti, mládež, slobodné ženy, vydaté ženy, stareny) a aj panicky žijúci muži a ženy (eremiti, askéti, panny a vdovy)“ (Caban, P.: Dejiny kresťanskej liturgie v staroveku. Prvé vydanie. Praha: Paulínky, 2013. ISBN 978-80-7450-074-9, s. 111; Caban, P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu. Prvé vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2010. ISBN 978-80-7162-802-6, s. 66).

Liturgická prax na kresťanskom Západe a Východe sa však v niektorých detailoch líšila. Napríklad kým na Západe diakonky prinášali Eucharistiu do domov, predovšetkým k chorým, na Východe bolo podávanie Eucharistie diakonkami považované za zlozvyk (porov. Zedníček M.: Jáhenky v církvi. In: Salve č. 1/2005, roč. 15, s. 110; Caban, P.: Dejiny kresťanskej liturgie v staroveku..., s. 110; Caban, P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu..., s. 66).

Diakonky spomínali rôzni kresťanskí autori, predovšetkým Tertulián (Tertulianus, Ad uxorem I,7; PL I., 1286), sv. Klement Alexandrijský a aj Origenes. Spory o tom, či diakonky patria do klerického stavu alebo nie, s určitosťou vyriešil už Nicejský koncil v roku 325 vo svojom treťom kánone, v zmysle ktorého diakonky sú laičkami a nepatria medzi klerikov (porov. Zedníček M.: Jáhenky v církvi. In: Salve č. 1/2005, roč. 15, s. 110; Caban, P.: Dejiny kresťanskej liturgie v staroveku..., s. 111; Caban, P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu..., s. 66).

Počty diakoniek záviseli od veľkosti cirkevného spoločenstva. Dôležité miesto v Cirkvi mali už v 6. storočí najmä na Východe. Napríklad „v carihradskom katedrálnom chráme Hagia Sofia bolo okolo roku 535 šesťdesiat kňazov, sto diakonov, deväťdesiat subdiakkonov, sto desať lektorov, päťdesiatpäť speváčok a štyridsať diakoniek. V Antiochii okolo roku 1070 prestali diakonky čo do špeciálnych úloh fakticky existovať, pretože tamojší patriarcha Balsamon menoval diakonkami iba titulárne niektoré rehoľníčky, hoci štátne zákonodarstvo diakonky uznávalo a zaraďovalo ich medzi duchovenstvo (PG 119, 1272) Týmto spôsobom diakonky upadli do zabudnutia a postupne aj na Východe zanikli. (Poznámka Dominika Duku OP: Za zmienku stojí, že sa na Synode o zasvätenom živote v Ríme (2. až 28. 10. 1994) sa zmieňoval zosnulý patriarcha Raphael I. Bidawid o diakonstve rehoľných predstavených u rehoľníc v jeho cirkvi)“ (Zedníček M.: Jáhenky v církvi. In: Salve č. 1/2005, roč. 15, s. 110).

Postavenie diakoniek na Západe negatívne ovplyvnili v piatom a šiestom storočí niektoré snemy v Galii, ale to nespôsobilo ich úplný zánik. Diakonky pôsobili aj počas pontifikátu pápeža Leva III. (795–816). Svedčí o tom zmienka o ženách diakonkách ako o feminae diaconissae et presbyterissae quae eodern die benedicantur. Ale „všimnime si, že je použité latinské sloveso benedicere a nie sloveso ordinare, resp. consecrare ako je pri diakonských, presbyterských, resp. biskupských vysviackach. V anglosaskom misáli z 9. storočia sa nachádza formulár Ad diaconissam faciendam“ (Caban, P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu..., s. 67).

Neskôr sa na Západe čiastočne zachovala služba diakoniek u niektorých reholí, napríklad u kartuziánok, kde aj v súčasnosti „pri slávnostných sľuboch v spojitosti so zasvätením panien prijímajú sväteninové diakonstvo, ktorého znakom je vloženie štóly (predtým do II. Vatikánu i podanie manipulu) tejto sľub skladajúcej rehoľníčke. Ich oprávnenia sú v súčasnej dobe tieto: čítať epištolu pri konventuálnej omši, rozdávať sv. prijímanie, čítať evanjelium... Ak nie je pri niektorej z uvedených bohoslužieb prítomný duchovný, smú pri týchto úkonoch používať štólu, najmä pri rozdávaní Eucharistie“ (Zedníček M.: Jáhenky v církvi. In: Salve č. 1/2005, roč. 15, s. 111; porov. Caban, P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu..., s. 67).

Čiže summa summarum: ženy aj pred Druhým vatikánskym koncilom boli čiastočne účastné na liturgickom živote Katolíckej cirkvi. Diakonky mohli dokonca v rehoľných spoločenstvách rozdávať sväté prijímanie, čítať epištolu pri konventuálnej omši, atď. Lenže diakonky „nikdy nezastávali služby obsahovo totožné so službami svätených diakonov podľa tridentského chápania, ich služba nemala nikdy sakramentálny charakter, ako je to u mužskej služby diakona“ (Caban, P.: Dejiny kresťanskej liturgie v staroveku..., s. 111; Caban, P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu..., s. 66). Pred Druhým vatikánskym koncilom bola účasť žien v liturgickom živote Katolíckej cirkvi obmedzená na minimum. Nikdy neboli postavené na roveň mužom a nikdy nemali nahrádzať mužov v službe pri oltári.

Po Druhom vatikánskom koncile sa však začala situácia meniť a došlo k rozsiahlej feminizácii liturgického života Cirkvi. Laičky začali postupne nahrádzať mužov aj v službe pri oltári, a to je absolútne nevyhovujúci liturgický vývoj, ktorý škodí Katolíckej cirkvi.

Najhoršia situácia je na Západe. Kým pred Druhým vatikánskym koncilom bolo miništrovanie žien povolené len vo výnimočných prípadoch (ak nebol k dispozícii žiaden muž, ktorý by mohol miništrovať) a lektorát a akolytát žien bol vyhradený v presne špecifikovaných prípadoch len pre rehoľnice v rádovom odeve, dnes je situácia diametrálne odlišná a zvlášť v západných krajinách často vidíme napríklad nezasvätené ženy v civilnom odeve rozdávať sväté prijímanie. Stáva sa dokonca, že laické ženy bez liturgického odevu pristupujú k svätostánku a prinášajú Eucharistiu z neho na oltár, zatiaľ čo celebrant stojí pri oltári. Toto je absolútne neprijateľné a je to dokonca v priamom rozpore aj so Všeobecnými smernicami Rímskeho misála.

Dalo by sa ešte veľa napísať o liturgických nešvároch, ktoré sa vo veľkej miere rozšírili v našich kostoloch i cirkevných spoločenstvách. Nesmieme sa vyhýbať ich otvorenej kritike. Po Druhom vatikánskom koncile zaznamenala naša Cirkev pozoruhodný liturgický vývoj. Lenže nie všetko, čo je v liturgickom živote Cirkvi nové, je aj dobré a prospešné. Možno je načase spomaliť liturgický vývoj v Katolíckej cirkvi. Možno je čas začať robiť jeden krok vpred a dva kroky vzad. Ponechať to dobré, čo sa po koncile podarilo uviesť do života, ale v niečom sa vrátiť pred Druhý vatikánsky koncil. A to sa týka aj účasti žien na liturgickom živote Katolíckej cirkvi. Násilná feminizácia liturgického života Katolíckej cirkvi škodí.

 

Karol Dučák

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa
na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.