Parlamentné voľby 2020 boli súčasťou protificovského revanšizmu

 

Karol Dučák

Rozhovor so spisovateľom a publicistom Karolom Dučákom

Ján Maršálek: Pán Dučák, vo svojich článkoch venujete pozornosť aj aktuálnemu dianiu, nenecháva vás ľahostajným. Ako by ste charakterizovali súčasnú spoločensko-politickú situáciu?

Karol Dučák: U nás alebo vo svete?

 

J. Maršálek: Navrhujem, pozrime sa najprv na naše domáce pomery, možno konkrétnejšie na nálady medzi obyvateľstvom. Parlamentné voľby v roku 2020 priniesli zmenu. Ale akú zmenu? Máme to, čo sme chceli? A čo vlastne potrebujeme, aby sme ako spoločnosť dospeli k niečomu lepšiemu?

K. Dučák: Väčšiu katastrofu, ako boli parlamentné voľby v roku 2020, si neviem ani predstaviť. Tieto voľby sprevádzalo niekoľko patologických javov, ktoré potom zdevastovali celé povolebné dianie v Slovenskej republike – od marca 2020 až dodnes. Predovšetkým to neboli voľby o úprimnej snahe zlepšiť postavenie obyvateľov Slovenska. Tieto voľby boli vyústením protificovského revanšizmu. Alebo inakšie povedané – neboli to voľby za niečo, boli to predovšetkým voľby proti niečomu. Ak to trochu zjednoduším, boli to voľby o jednom politikovi a jeho politickej strane. Záujmy obyvateľov Slovenska tu hrali podradnú rolu. O výsledku volieb rozhodovali dva dominantné tábory: jeden za Fica, druhý proti Ficovi. Vlastne nič nové pod slnkom. Už sme to na Slovensku zažili za čias Vladimíra Mečiara. Tiež tu boli sily za Mečiara a proti nemu. Napokon vtedy zvíťazili protimečiarovské sily. V roku 2020 vznikla silná politická opozícia proti Robertovi Ficovi a na tom dodnes vládnuca mocenská mašinéria zakotvila svoje politické víťazstvo. Nemožno tvrdiť, že by bol Robert Fico bezchybný. Ostatne, nepociťujem potrebu robiť mu advokáta, pretože nie som jeho prívrženec ani jeho volič. A bezchybný nie je nikto. Ani Mečiar nebol bezchybný. Lenže práve dnes vidíme, že tí, ktorí sa oháňali mantrou „lebo Fico“, sú neskutoční diletanti, ktorí v priebehu troch rokov narobili viac chýb ako Robert Fico so svojou garnitúrou za dvanásť rokov. A to už je čo povedať!

Diletantizmus súčasného mocenského aparátu v Slovenskej republike dokazuje súčasný katastrofálny stav slovenskej spoločnosti, predovšetkým devastácia slovenského priemyslu, poľnohospodárstva, školstva, kultúry, katastrofálne zhoršenie dostupnosti zdravotnej starostlivosti, inflácia, rast cien a životných nákladov obyvateľov, pokles životnej úrovne, ohrozenie národnej suverenity Slovenskej republiky, pošliapanie slobody slova, ohrozenie právneho štátu, snahy o politizáciu justície, bezbrehé liberalizačné tendencie, úpadok morálky, ignorovanie kresťanských koreňov slovenského národa, útoky na našu Katolícku cirkev, atď. Takže protificovský revanšizmus, ktorý poznačil parlamentné voľby 2020, nepriniesol obyvateľstvu Slovenska zlepšenie života. Asi najvýstižnejšie slová, ktorými by sme mohli charakterizovať nálady medzi obyvateľstvom, sú rozčarovanie, sklamanie, dezilúzia, strata dôvery v kľúčové inštitúcie štátu, zúfalstvo aj bezmocný hnev.

 

J. Maršálek: Venujme sa ešte parlamentným voľbám 2020. Hovoríte o patologických javoch, ktoré ich sprevádzali...

K. Dučák: Isteže. Bolo ich viac. Predovšetkým človek, okolo ktorého sa celý ten cirkus s parlamentnými voľbami 2020 krútil: Igor Matovič. Tomuto najväčšiemu politickému nepodarku novodobej slovenskej politiky som venoval niekoľko kritických článkov, takže to tu nechcem siahodlho rozoberať, ale musím sa o tom aspoň stručne zmieniť. Predovšetkým je isté – aj dokázateľné -, že Igor Matovič je psychicky narušený človek. Každý čitateľ si môže dohľadať verejné vyjadrenia mnohých odborníkov z oblasti psychiatrie, ktorí na základe bežne prístupných záznamov z verejného vystupovania Igora Matoviča stanovili jeho diagnózu psychicky narušeného jedinca. Aj ja som v jednom článku napísal o správe z vyšetrenia na detektore lži, ktoré Igor Matovič absolvoval v roku 2015. Šokujúca je táto pasáž dokumentu: „Na základe toho je evidentné, že Igor Matovič vie, že niekoho vedome klamal, ale on to vnútorne nepovažuje za klamstvo. Považuje to podľa seba za pozitívne klamstvo, ktorým pomáha ľuďom. Podľa odborného názoru môže Matovič javiť známky schizofrénie.“

Ostatne, Igor Matovič počas jednej zo svojich mnohých tlačoviek verejne označil sám seba za plagiátora, zlodeja a podvodníka. Ak sa hovorí, že ryba smrdí od hlavy, potom musíme konštatovať, že politický systém od roku 2020 smrdel preto, lebo smrdel človek na vrchole mocenského aparátu, ktorého sa vládnuca garnitúra dlho nedokázala zbaviť. Pritom nemala čas riešiť problémy národa, pretože bola naplno zamestnaná riešením dilemy, či Igora Matoviča úplne odstaviť alebo mu ponechať nejakú trafiku! Politici sa pred očami národa ruvali ako psy. O nejakej úrovni politickej kultúry sa nedalo ani len hovoriť.

Celý národ sa dlhé týždne bezmocne díval na toto trestuhodné divadlo a nič sa nedialo! Pritom boli postupne pozatvárané niektoré dôležité podniky na Slovensku, ako napríklad Slovalco, a. s., pýcha slovenského priemyslu! Až keď došlo k patovej situácii, pochopili aj tí najzadubenejší slovenskí politici, že takto sa ďalej vládnuť nedá a Matoviča konečne odstavili. Lenže už bolo priveľmi neskoro. Došlo k tomu v čase totálneho rozkladu, ktorý sa nedal zastaviť.

Vládnuca garnitúra v mene boja proti korupcii skompromitovala celý mocenský aparát, takže ilúzie a reči o náprave štátu, ktorými sa Matovič a jeho spolupáchatelia politickej zrady národa blysli v médiách, sa stali výsmechom do očí voličov. Postupne aj tí najzaslepenejší prívrženci súčasnej vládnucej garnitúry pochopili, že týmto politikom nejde o záujmy ľudí, ale udržanie sa pri moci za každú cenu. Rozklad štátu dosiahol neúnosné rozmery, preto nikoho neprekvapuje, že nemohúca vláda Eduarda Hegera definitívne skončila svoje pôsobenie a do predčasných volieb prevezme riadenie štátu takzvaná úradnícka vláda.

Mimochodom, ak hovoríme o plagiátorstve Igora Matoviča, musíme spomenúť ďalší patologický jav parlamentných volieb 2020: nedostatočnú kvalitu výberu kandidátov na politické funkcie v kľúčových inštitúciách štátu. Tieto voľby vyniesli do špičkových pozícií viacero pochybných indivíduí, ktoré sa po voľbách stali predmetom nechutných káuz. Neuveriteľný počet plagiátorov a iných toxických politikov. Skutočnou kuriozitou je kontroverzný politik Ján Budaj, ktorý bol v rokoch 1979 až 1981 evidovaný ako agent ŠtB pod krycím menom Domovník. Tento politik priznáva, že s ŠtB spolupracoval dobrovoľne, ale údajne len preto, aby škodil režimu. Jeho tvrdenia však boli opakovane spochybňované a je nad slnko jasné, že takýto človek by vôbec nemal vstupovať do aktívnej politiky. A pochybných indivíduí, uchádzajúcich sa o podporu voličov vo voľbách, bolo viac.

 

J. Maršálek: Ak dobre rozumiem, považujete za jeden z patologických javov slovenskej politiky nedbalý a nezodpovedný výber uchádzačov o politické funkcie v kľúčových inštitúciách štátu.

K. Dučák: Jednoznačne áno. Pozrite, ak sa chce niekto zamestnať ako vodič autobusu, musí absolvovať psychotesty, pretože má zodpovednosť za ľudské životy. Lenže psychicky narušený politik môže ohroziť existenciu ľudí v štáte omnoho drastickejším spôsobom ako vodič autobusu. Preto by malo byť zavedené povinné absolvovanie psychotestov aj pre vrcholových politikov. Nie je prípustné, aby sa v budúcnosti opakovali prípady psychicky narušených politikov v špičkových funkciách. Zoberme si len, koľko zbytočných ľudských životov stálo povinné masové testovanie na covid-19! Naozaj je nevyhnutné sprísniť výber kandidátov už pred voľbami. Ľudia ako Igor Matovič, Ján Budaj, ale aj ďalší by mali byť mementom do budúcnosti. Už pred voľbami je potrebné zabrániť vstupu do aktívnej politiky psychicky narušeným ľuďom, ale aj ľuďom politicky toxickým, ako aj ľuďom, ktorí by mohli byť po voľbách akokoľvek a kýmkoľvek vydierateľní. A treba zaviesť volebný systém, ktorý by obyvateľom Slovenska umožnil kontrolu práce politikov. Nie je predsa možné, aby nejaký slovný eskamotér ohúril masy obyvateľstva nereálnymi populistickými sľubmi, ale po čase by sa na záujmy svojich voličov vykašľal a robil politiku len pre seba a úzky okruh svojich verných. Lenže súčasný politický systém na Slovensku nedovoľuje uspokojivo riešiť zlyhania politikov a ich výmenu.

 

J. Maršálek: Podľa vás je teda celý terajší politický systém chorý?

K. Dučák: Áno. A ak chceme na Slovensku zmenu k lepšiemu, musíme najprv vyliečiť chorý politický systém, jeho zásadné predispozície. Predovšetkým musíme zabezpečiť funkčné referendum. Bez toho na Slovensku nikdy nebude lepšie. Zastupiteľská demokracia v takej podobe, aká je teraz na Slovensku, je výsmechom skutočnej demokracie. Je to de facto vláda ľudí, ktorí sa nikomu nezodpovedajú za svoje šafárenie a ktorých v praxi nemožno zastaviť, ak konajú proti záujmom ľudu, ktorý ich dostal k moci. Lenže demokracia má byť vládou pre ľud, nie zlatou baňou niekoľkých šťastlivcov, ktorí sa dostanú k moci a využívajú ju na to, aby si v kľúčových inštitúciách štátu varili svoju vlastnú polievočku.

Politik v demokracii by mal byť služobníkom ľudu, nie nejakým privilegovaným papalášom, ktorý na svojom poste ryžuje. A ak politik nemá charakter a zneužíva svoje postavenie, musí mať ľud nástroje na jeho odvolanie. Jedine priama demokracia môže zaistiť zodpovedné konanie politikov, ktorí budú aspoň do istej miery nútení konať v prospech obyvateľstva krajiny a nie v prospech nadnárodných mocenských štruktúr.

Mal som to šťastie krátku dobu žiť vo Švajčiarsku a tento pobyt ma veľmi obohatil, aj keď trval len necelý rok. Môj syn však vo Švajčiarsku žil dlhšie a dokonca tam aj podnikal, takže o tejto krajine čosi viem. Práve v tejto alpskej krajine umožňuje priama demokracia vďaka vhodnej právnej úprave a systémovému prístupu vyššiu mieru zapojenia občanov do spravovania vecí verejných, čím prispieva k posilneniu súdržnosti spoločnosti a udržaniu politickej stability. Ja teraz nechcem idealizovať situáciu vo Švajčiarsku. Aj tam majú svoje problémy a priznám sa, že aj mne samému sa niektoré veci vo Švajčiarsku nepáčili, lenže v mnohom môže byť Švajčiarsko pre nás vzorom. Aj svojou priamou demokraciou. Na Slovensku sú si politici vedomí toho, že ich možno len ťažko postihnúť a odvolať, ak konajú proti záujmom ľudu, vďaka ktorému sa dostali k moci.

Dnešné Slovensko je ukážkovým príkladom závislého štátu, ktorého prezidentka, vláda i parlament slúžia predovšetkým nadnárodným euroatlantickým štruktúram a záujmy obyvateľstva vlastného štátu sú pre nich podružné. Zoberme si jeden konkrétny príklad. Minister obrany v demisii Jaroslav Naď, ktorý už nemal plné právomoci ministra, v rozpore so zákonom daroval na Ukrajinu slovenské stíhačky. Tak si to prestavte: milióny Slovákov sa bezmocne musia prizerať tomu, ako jeden minister v rozpore so zákonom koná proti záujmom príslušníkov ľudu, ktorému by mal slúžiť! Úplne bezmocne! Je to podobné ako pri takzvaných „atómovkách“ Igora Matoviča. V zahraničí politici sami odstupujú po zlyhaniach, u nás sa zvyčajne držia válova do poslednej chvíle a arogantne ignorujú požiadavky na odstúpenie.

Som frustrovaný zo súčasného stavu slovenskej spoločnosti, ktorá sa vzdáva kresťanských koreňov a čoraz viac sa ponára do žumpy západného liberalizmu. Aj pre členstvo Slovenska v EÚ a NATO, ktoré Slovensku viac škodí ako prospieva.

 

J. Maršálek: Ďakujem za rozhovor.

::

Predchádzajúci rozhovor s Karolom Dučákom:

November 1989 – zanechal viac pozitív alebo negatív?

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa
na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.