Nešťastie

 

Ján Grešák

Matej si kúpil lístok, posadil sa na lavičku a premýšľal. Stanica bola tichá a prázdna, iba občas niekto vošiel do čakárne, pozrel na tabuľu s príchodmi a odchodmi vlakov a odišiel. Matejov vlak mal príchod o necelú polhodinu. Vracal sa sám. Jeho syn Peter sľúbil, že príde za ním do dediny ku starej mame popoludní na bicykli. Neprišiel. Čosi mu muselo vojsť do cesty, dumal Matej, veď doteraz zakaždým prišiel, keď sa dohodli.

O niekoľko minút sa začala čakáreň húfne zapĺňať ľuďmi. Prichádzali jednotlivo i v skupinkách a živo diskutovali.

„Ahoj, Matej, kam cestuješ?“ prihovoril sa mu znenazdajky ženský hlas. Matej sa prebral zo zamyslenia, zodvihol hlavu a zazrel vedľa seba bývalú kolegyňu z práce.

„Domov. Bol som u mamy na dedine,“ odvetil prekvapene a posunul sa na lavičke, aby jej uvoľnil miesto. Prisadla si.

„A ty sa tu skadiaľ berieš?“ opýtal sa zvedavo. Na tejto stanici ju ešte nestretol, hoci už roky cestuje odtiaľto vlakom, a to aj trikrát do mesiaca.

„Cestujem do Ostravy, chcela som ísť k našim, no vlak, ktorým som šla, na priecestí necelý kilometer odtiaľto zrazil a usmrtil dvadsaťročného cyklistu. Zrážku vyšetrujú, vraj bude dlho trvať, kým sa vlak pohne ďalej, nuž som vystúpila a spolu s ostatnými pešo došla sem. Počkám radšej na autobus. Ide asi o tridsať minút.“

Mateja zachvelo, akoby ho zasiahol elektrický prúd. Dvadsaťročný cyklista... Jeho Petrovi nedávno minulo dvadsať! Preboha, hádam len...

Vtom sa z reproduktora ozval hlas, oznamujúci, že vlak do Žiliny vchádza na tretiu koľaj. Matej ho vnímal len napoly. Vstal, sotva sa rozlúčil s niekdajšou kolegyňou a roztraseným krokom vydal sa na nástupište. Zhlboka dýchajúc a chvejúc sa ako osika nastúpi do vlaku. Nemyslí na nič, len na mŕtveho mladého cyklistu. Čo ak Peter vyrazil do dediny neskôr, mysliac si, že Matej sa u matky zdrží dlhšie. Ísť sa presvedčiť na miesto nešťastia, nie, na to nemal odvahu. Na čelo mu vyrážajú kropaje potu. Len nech je už čím skôr doma. Cesta však trvá nekonečne. Nemo hľadí do okna a vôbec nevníma rozmazaný obrys krajiny, mihajúcej sa v neprítomných očiach.

Zotrvačnosťou nasadá na autobus mestskej dopravy, ktorý sa práve objavuje pred výstupnou stanicou. Nekonečná cesta domov pokračuje. Bez dychu odomyká hlavný vchod a privoláva výťah. Pred vchodom do bytu zazrie Petrov bicykel. Ďakujem ti, Bože, vzdychne zhlboka.

A razom akoby z neho spadla celá ťarcha tohto sveta. Otvára dvere bytu. Peter sedí v kresle a hryzie veľké jablko.

„Oco, dnes som nemohol za tebou prísť, pretože prišiel za mnou spolužiak a prosil ma, aby som mu vysvetlil učivo z matematiky. Pozajtra má skúšku,“ oznamuje iskriac trnkovými očami.

Matej ho pohladil po ostrihanej hlave a rozochveným hlasom riekol: „Ale veď to vôbec nevadí, som rád, že si tak urobil...“

Smrť mladého cyklistu však neprestávala narúšať pokoj v jeho duši.

 

Ján Grešák

::

Autor odporúča: Nestratiť rozum.