 |
| Ilustračná snímka: Ján Grešák |
Dodnes stojí pod vrcholcom hôr zhrbená pod ťarchou prežitých čias. Je jednou z posledných dožívajúcich dreveníc. Tichý svieži vetrík šuští medzi haluzami ihličiny, ktorej je navôkol hojne. Lahodné šumenie lesa dodáva pôsobivé podfarbenie všetkému na okolí. Rád obdivujem tieto prastaré skvosty mozoľnatých ľudských rúk, unášam sa originalitou architektúry, dýcham vôňu storočných šindľov a trámov. Pokúšam sa ponoriť do jej vnútra, zamyslieť sa nad tým, čo sa odohralo v jej útrobách počas tých nekonečných dní. Určite museli byť jej malé izbietky so sliepňavými oblôčikmi plné ozajstnej ľudskej lásky a porozumenia, pretože inak by nedokázala poskytnúť príbytok toľkým generáciám. Koľko novorodeniatok zaplakalo pod jej strechou, koľko duší opustilo telá, koľko modlitieb zaznelo večer čo večer, ráno čo ráno ako ťažkých vzdychov do nastávajúcich dní. A koľko detvákov vyfrnklo z tohto hniezdočka ďaleko do sveta!
V starodávnom kozube znova počujem
praskotať bukové drevo, ktoré ohrieva a osvecuje skromnú izbicu
a stavia ma k malému oblôčiku, cez ktorý takto na diaľku
odhaľujem lásku ľudských sŕdc. Z úst starých otcov zaznieva dojímavé
spomínanie na detstvo a mladosť, pestré životné skúsenosti, veselé
i vážne zážitky, preplnené nadmierou životnej múdrosti. Ich vychovával
život, živila tvrdá robota, zoceľovala húževnatá borba s biedou,
posilňujúca nádej v lepšiu budúcnosť vnukov a pravnukov.
V lete za tmy vstával gazda, kosu na
plece a hybaj kosiť. A nad ránom sa ešte vrátiť po uzlík s chlebom
a škvarkou slaniny a poďho driemkajúc po ceste do druhej šichty – na
štreku podvaly podbíjať či do mesta do fabriky ku stroju, lebo na osmoro, a nezriedka
i viac detí bolo treba vo dne aj v noci robiť, aj to bolo málo,
pretože korunky boli veľmi malé a okrúhle. Ani vidieť ich takmer nebolo,
a tak sa kotúľali, že i keby dušu bol človek vytriasol, nedohonil by
ich.
Gazda sa nemusel ani veľmi rozbehnúť
a bol by svoju chudorľavú roličku, ktorá tu už dávno zarástla horou
a krovím, preskočil. A gazdiná v niekoľkých batohoch na svojom
boľavom chrbte celú úrodu do chalupy zniesla. Ale v zime nebolo veru do
skoku, keď už na Obrátenie Pavla posledné zvyšky trasľavou rukou zmetali.
Gazdiná by na svoje ešte od leta polámané kríže i plný kravský voz
naložila, keby ho Pán Boh nejakým zázrakom na roličku postavil. A ako celý
boží rok bol dlhý, masla do úst nevzala, pretože ich kravka dojila len pre
pánov a paničky v meste.
A kdeže lekára! To už musela človeka
roztriasť smrteľná zimnica, keď ho naložili do rebriniaku a pustili sa
s ním do doliny k doktorovi. Áno, aj bolesti, utrpenia a sĺz bolo pod
starou šindľovou strechou neúrekom, ale Pán Boh ťarchu zakaždým zažehnal, veď
koho miloval, toho krížom navštevoval.
Najhoršie bolo, keď snehu napadlo. Tu sneh
nepadal, ale kydal sa. Povyše hlavy ho bývalo, až oči človeka boleli od toľkej
bieloby. Deťom kúpili rodičia jeden pár topánok, ktoré si navzájom vymieňali,
a počas zimy striedavo chodili školy – raz jedno, raz druhé.
V lete len naboso. Po školopovinnej zime prišla pracovná jar. Pásli kravy,
husi a ovce. Aj hladu si užili, neraz len štiavom, ktorého na lúkach bola
hojnosť, sa strábili. V lete lozili po lese, zbierali huby, ktoré si potom
na vatričke alebo doma na piecke upiekli. A ako oblažila sviežosťou voňavá
zrelá jahoda, malina či čučoriedka! Po stráňach bývali sladšie ako med.
Ale bývali aj nezabudnuteľné zážitky. Pri
zvážaní sena rebriniak plný detí, zvonce na pariacej sa konskej hrive cengali
aj v nočnom spánku. Napriek všetkému z útrob starej drevenice vzišiel
svedomitý a statočný človek, zvyknutý od malička od svitu do mrku drieť na
kúsku kamenistého políčka...
Ktovie, kto posledný zatvoril dubové dvere
drevenice a či tí, ktorých odchovala pod svojimi krídlami, majú na mieste
posledného odpočinku aspoň krížik s nápisom „Tu odpočíva starostlivý otec,
milovaná matka...“
Veľa času ubehlo odvtedy, čo sa z komína
naposledy plazil belasý dym. Šindľová strecha obrastená machom spľasla, udupaná
zem na starom dvore zarástla bodliakmi, stvrdla a človek pomaly zabudol na
svoju ľudskosť. Tesné začali byť začadené izbietky, primalé oblôčiky
neposkytovali dostatočný pohľad na svet. Mália sa aj honosné paláce
a vily, vybudované rukami druhých. Nezaškodilo by trochu spokornieť,
precitnúť a v istom zmysle vrátiť sa späť.
Opustená drevenica pochovala v sebe kus
života a s ním i to jedinečné, ľudské.
Ján Grešák
::
Z tvorby autora:
Čítanie, ktoré pohládza dušu. Ďakujem.
OdpovedaťOdstrániť