Circulus vitiosus v krosnách (triptych)

 

Teofil Klas

Teofil Klas

Alchymistický princíp

Motto:
Rusko? Och, nerozumieš mu,
nezhrsťuješ ho vôbec úzko:
lež neprihrávaj sa k druhému –
tu môžeš iba veriť v Rusko.
(Fiodor Ivanovič Ťutčev)

 

Úľava a úhaľ

A zasa. Úbeľ. Úľava. A úhaľ.
A krása. Ktorá nebom zatriasa.
Ktože by
do chmár edenských sa rúhal?
Keď všetky
nad horizont paria sa?

V opare stratosféry
hynú slová.
A pritom slovo stále víťazí.
Veď spevavce a spevci
vinu lovia.
Na zázrak hľadajú si výrazy.

Čelenku
sivá hlava neodmieta.
No vlastne sa jej ani nežiada.
Vrava
je dávno odomletá.
Vynovuje sa stroho nerada.

 

Vďačne váhavé

Keď obracia sa
ako mlynské koleso,
je slovo vlastne neoveriteľné.
Neubráni sa pred snom
ani noblesou.
A ani zvaním
spoza zemskej dielne.

Pritom
je jedno slovo vďačne váhavé.
To, ktoré nemá ústa ani uši.
To, ktoré rozplýva sa
v mlyne na splave.
Čo v šumení vĺn
iba hladne čuší.

Varuj ma
pred váhavo nepovedaným.
Azda
sa všetko zvrtne na začiatok.
Bár by to nečakané
prešlo bez daní.
Bár by to vzišlo bez pozlátok.

 

Ohŕdavé

Ach, zlato na olove.
Alchymistický princíp.
Šľahence na nákove.
Z januárových výzib*.

Ani to žiara z chrbta.
Už vôbec znenazdania.
Pozornosť predsa púta
akoby hviezdna brána.

Mrzne, a pritom chráni
v podstate neúnosné.
Bolo tak už i vlani,
a nebolo to pôstne.

Nateraz je to dravé
a ohŕdavé vskutku.
Kto nemá mieru v práve,
priťahuje snu skrutku.

(*  Výziba = vyziabnutie)

 

Podpichy

Nezdá sa,
že sa príbeh rozpletá.
Vlastne sa väčšmi zamotáva.
A jeho uzol, to je kométa,
ktorej sa zakrútila hlava.

Ale viem,
celkom blízko pri slnku
sa z trate chaos povytratí.
Dostanú cudzie vlaky výluku.
Zavládne zhoda. Oheň zlatý.

Až potom
bude vlastne najave,
čomu sa bolo vyhnúť asi.
Podpichy, akokoľvek páravé,
si zrejme budú trhať vlasy.

 

Nad predstavu pravé

Chytáš sa
rukou za opačné ucho.
Môže aj tak byť. Ale načo to?
Prvotný prievan
tak či tak už zdúchol.
Zátvora sluchu dýcha čarnotou.

Ešteže
stále je tu prvodané.
Ináč by sa svet krútil opačne.
Darmo,
už v hrsti neprevrátiš zvanie.
Nad ponímaním sa aj oblačnie.

Ktovie,
čo je tu nad predstavu pravé.
Čo neznie, nie je ešte pravdivé.
Ešte i sám vnem
v neuznaní kľavie.
Má vôbec ešte šancu na nive?

 

Podstatné v priemete

Priemetňa svetočiar
je dobrožičná.
Úvravy čarovratné v úzkych.
Ibaže
sen je stále zmotaný.

Na hviezdosklon
tu upiera sa pričňa.
Lež hrdovládne sú už kĺzky
chválospevov a žalmov
hodlaných.

Ktože vie,
koľko je tu v pravde práva.
Odozrieva sa v suchej scéne.
Na púšti.
V celkom plodnej aréne.

A pritom
v piesku spoza sna sa pláva.

Jedno už, aké je tu chcenie.
Podstatné v priemete
je znamenie.

 

Veterná nepohoda

Aj slabý závan vetra
hnáty podkáša.
Sily sú celkom vážne podobraté.
Nepoddávajú sa však
runy z rováša.

Lenže sú vari blokované trate.
Podchvíľou do briežka
a potom šústavo.
Nešťastno
hrnúť vlny na prívrate.

Pevnosť
je daná leda kostnou sústavou.
Na rumpli nebodaj
sa nedodrúzgaš.
Nezídeš ani kĺzavicou stŕpavou.

To nemusíš byť
od remesla grznáš.
V koži sa uragány rozplašia.
Totiž
aj nepohody bolo už-až.

 

Úmera

Z uzlíkov privráva sa staré.
To dané za poživeň na cestu.
Vystačiť malo za chotáre,
lež málo je i nadnes tu.

I striedka skraja ochorieva.
Vláknité je už, aha, stvrdnuté.
Čo nestvrdlo, je s trochou pleva.
Navodzuje sa úmrtie.

Ažeby ešte popodrástlo,
na živú vodu dlaň sa upiera.
Dáva sa šanca pózou vlastnou.
Dávna je to však úmera.

 

A znova nad účarím
(14. marca 2022)

Nie som ten,
čo by mal dávať ponaučenia.
Nie som z tých,
čo sú si istí v žehnávaní.

Môže tu byť jedna sféra mozgu
mučená,
pričom druhej
príde snovať voľné plány?

Nedarmo
to strážna úsiľ vážne vetuje.
Ešteže je stopa
za skrývavým krovím.

Čaro nad účarím zvčera?
Ale veď tu je!
Žehnávaniu z márna
sa už nepokorím.

 

Svet v hartuseniach

Rána sú chladné. Ale už sa jarí.
Na brehu vykúkajú fialky.
Kto zapriahne sa
do najbližšej káry?
Úsmev sa pridá.
Lenže z prihrávky.

Na cudzie sny
si nenachystám pascu.
Veď nebudú mi vari priezračné.
No ak, ak treba,
nech si tak chcú.
Ani bez nich sa vesmír nezačne.

Lenže
je všetkého to zrejme málo.
Načim
sa vložiť do rúk pravedných.
Nebo si hartusenia neprevzalo.
Svet, náš to svet,
sa dusí práve v nich.

 

Stŕhať, čo je hore?

Zmáhavé
reflektory čiernoty a tmy.
A rekognoskácia
na Kosovskom poli.
Zakosíli sa
pohľad, aha, privátny.
No dlho,
ešte dlho veru neprebolí.

Proroctvá
s varovaním pred nadbiehaním.
Komu to Fatima
a komu Medžugorie.
Pravda a nádej
žičia najmä bezbranným.
Opováži sa niekto stŕhať,
čo je hore?

Uzreli
tejto zeme márne končiny,
čo všetko
sa tu v pekelníckom kotle varí?
Prisahať zlu
už nie je tribút z poviny.
Aj najhoršie
nech strhne masku na chotári.

 

Pieseň a placebo

Pieseň je, aká je.

Radostná.
Tichá.
Páči sa.
Ľakavie.
Dvíha.
I zdychá.

Skacká si po lúke.
V motýľoch plesá.
Vzdoruje ponuke
gnóma i besa.

Ale keď posmutnie, zaplače nebo.

Zvykneš si potupne i na placebo.

(Február – marec 2023)

 

 

Nezábudkovanie

(V kontinuite na margo vojnového denníka)

 

Paleta stále plná

Embryo univerza.
V pôrodných kŕčoch zdychá stvorenie
a neprestajne vajatá.

Brezy sa v kráse brezia.
Vzdorujú spod pokory morene,
zelenia nádej zajatia.

Či všetko bolo tuná?
Vôbec nie. Ach jaj, ani náhodou.
Útvarov v tvorbe na výber.

Paleta stále plná.
Pred vodou ako, tak i za vodou.
Zakaždým nový kaliber.

 

Návin do svetla

Nezábudková rieka
nad briežkom.
Vietor jej ďah aj odval volí.
Vzpiera sa
novoročným zábleskom
na slávnostnom i krážnom poli.

Ide len o to,
kto si spomenie.
Kto neodvráti oči od sna.
Kto skríži vzťahy nepomodlené
a skrátka
namotá ich v krosná.

Rieka
je tuhý návin do svetla.
Na pravdu Božiu člnkovaný.
V prituhom čase
neobsolétna
nesie sa v nezábudkovaní.

 

Zboka

Čiernozem
prebránená pásmi tankov.
Na Kryme čemerice, snežienky.
Nový rok
ani čo by býval hriankou.
Animozitný signál preveľký.

Jednako sú tu súrodenské kváry.
Odjakživa
a odábelova.
Rozvaha
nemá prívrženstvo v tvári.
Navyše nie je vôľa mierová.

Komu sa čarí,
komu nedovráva.
Čudesný výhľad na povolanie.
Ak nemáš jari,
nemáš ani práva?
A či už nejde ani o dlane?

Ľahké sú hry a ratovania zboka.
Ledaže
ťažko dýcha zdesenie.
Úľava hlboká i nehlboká.
Mohli by prospieť výzvy
z hĺbky kriesené?

  

Circulus vitiosus v krosnách

Pletence. Ovíjanie lianami.
Človek je,
darmo, v mnohom zákerný.
Ľuľkovými
sa spíja snami.
A hrá sa
na kostlivca za dvermi.

Ani len
prímerie sa nedodrží.
Načo sú komu aké dohody?
Deň skvitá
v krvácavej ruži,
ktorou
sa proti pravde dôvodí.

Circulus vitiosus
je tu v krosnách.
Zarazenosť vždy už len užasne.
A chýba
prebudenie zo sna.
I slovo
čo len hláskou súhlasné.

 

Vyhnanie z chrámu

Už skrižujú sa nielen meče,
ale i kríže navzájom.
Na výber, čo by bolo lepšie?
Mlčať?
Či zakuvikať nadránom?

Otázok viac než odpovedí.
A veru viac než predvčerom.
Z predmetu viery,
nieto vedy.
Nevydvihneš sa z toho heverom.

Stretávame sa v kúte cely.
Rosia sa múry kláštorné.
Rozkol
však len tak nezacelí
interdikt vôle čajsi zátvornej.

 

Nepokoj z podvodní

Sú dni a noci nepokoja.
Sú noci plné pokoja.
Vnemy
sa do reťazí spoja.
A potom sa i rozpoja.

Neustrežieš si reťazenie.
A ani vzťahy sťažené.
Kým
slnko chmáry nezaženie,
nenaladí sa nadšenie.

Nepokoj?
Nech je. Ale plodný.
Na zavrátenie podvodní.
Nech je to o noci aj o dni.
Čas najlepšie sa zdôvodní.

 

Satanský filigrán

Niekedy
vypadnutie z rytmu
nad všetky mená zaváži.
Až nezábudku megalitnú
nájdeš si čupieť v zápraží.

Odvtedy
je to také trápne,
čo Kain zabil Ábela.
A čo i na kríži ťa napne,
pomsta je vždy už zbabelá.

Pomstiteľ
s menom Monte Crista
je výplod romantických drám.
No čo sa v zákulisí chystá,
je satanský, ach, filigrán.

 

Prýšť

Nezanevriem,
lež dám si pozor.
Na Pavla Straussa ozriem sa.
Na jeho slová z noci do zôr.
Kým delá ťažko doremzia.

Embryonálne
je tu sväté.
Vo vajatavom napätí.
Jednako zabára sa v Léthé.
V blatách si šliape na päty.

Koincidenčné putovanie
má jedno žriedlo,
jeden prýšť.
Vygúgli sa hnis v krutej rane?
A či sa máme biedne zhrýzť?

(Január 2023)

 

 

Šklby v tvári

 

Sonet o hríboch

Na pacifizmus nemáš alibi.
No na tvrdenie mieru áno.
Predstava nečiní sa plano.
Sny vari vnesú jasno? Mali by.

Z bez-odpovednej vratkej galiby
s egidou vážne ustaranou
(darmo tu navrávať si „nano-“),
kde upomína pamäť na hríby,
nadobúdaš už dojem konečna,
definítívy.
Punktum.
Basta.

Keď politici skazu dorečnia
a vykreslia ju ako zámer
i scizelujú dobledasta,
ubzikne očiam výhľad na mier.

 

Hladný pokoj

Stáva sa.
Búrka v poli zaskočí,
hoci je slnovratné leto.
Rozohráva sa v nahom nákončí
a nemá chladných interpretov.

No že je spara,
raz-dva pominie.
Čochvíľa vytratia sa mraky.
Prinavráti sa pokoj občine.
Hladný. Nie taký ledajaký.

Ale
až tvrdá zima nastane,
dajžeby nebolo tu búrok.
Všetko je, verím, dobre zrátané.
A mnohé na nemalý úrok.

 

Suverénne šklby

Sú nesúvislé sivé súvahy.
Je veľa vajataní vcelku.
Podvečer je ti dávno súvlahý.
A nemá mieru.
Ani mierku.

Veľa
je biedna v bázni bezdomia.
No o to väčšmi v tŕňobunkri.
Keď brány obrany sa prelomia,
odbaráži sa rubno vnútri.

Čokoľvek,
iba zakríknutosť nie,
habkanie ako pri bezradne.
Že myseľ šklby ľútostné
priveľmi suverénne zvládne?

 

Barikády tmy

V hmle a potme nerozpoznáš
tváre.
V hmle a potme
ako v jase dňa.
Kto sa to tu do výrazu starie?
Komu
slúži maska vražedná?

Nevyjavíš,
kto má v tvári šklby.
Kto má iba črty úprimné.
Herectvo
je profil vážne hlúpy.
Vystupuje
zvyčaj úhybne.

Súdiť
sa raz bude za pretvárku.
Padnú
zlostné barikády tmy.
Pokorní
sa nájdu v rajskom parku,
nezvládavým sčernie na prítmí.

 

Bio a ťažká artiléria

Ľubovník pri frontovom radare.
Ťarchavá horčica pri tanku.
Či vari rozjarený kabaret,
priladený na vyčítanku?

Ekológia ako vyšitá.
Blažených bláznov nie je málo.
No ani toho, čo tak ničí ťa,
arogancie s húžvou svalov.

Bio a ťažká artiléria.
Dozreté dočervena dyne.
Žeravé slnko vražby prekrýva.
Ľubov? Ach, už je na záhyne.

 

Popevok o Rohatom

Rohatý chodí po kvešte.
Všade sa trpne tvári.
Potešteže ma, potešte!
Pomnožte svoje dary.

Tu vyškiera sa komika.
Navyše v zármutohre.
Rohatý šaľbu podniká,
a pritom stále žobre.

Dávno už prehral istinu,
spreneveril sa pojmu.
Veď zaklial pravdu príčinnú
a vyhlásil jej vojnu.

 

Nasmrť spotená

Opakom navrch prevrátená
maska
je nasmrť spotená.
Nevynára sa radosť z tieňa
a ani prieduch z ostenia.

Všetko je ináč ako v práve.
Už iba plavé boľavie.
Rozhoduje sa na páľave.
A nie je to len
o sláve.

Svereposť
lásku nevyznáva.
A ohŕdza sa trýzňava.
Smrť bagandža je omínavá,
prsť sihlavá a slizňavá.

 

Sonet bez podvihu

Horúce dni peklom zmätené.
Predstavy, ach, roztopené v pále.
Nič tu nie je isté, tuhé, stále.
Priadza na chorľavom vretene.

Hanba nemá zmysel pre tiene.
Myšlienky sa pražia v alobale,
rozum pritom bez pamäti šalie –
zabudol, že prijal svätenie.

Bez podvihu sonet iba trpí
ako ten deň na zlo najatý.
Vyčesáva zo psej deky chlpy.

Tu už nie sme jedno ja a ty.
Rozčesol nás egoizmus hlúpy.
Zahliveli v srdci karáty.

 

Pri dorantaných nohách

Brezy, oj, brezy!
K zemi nakloňte
tie svoje načúvavé listy.
Veľa je práve krstov na fronte,
v zákopoch nie sú ateisti.

Čo toto mezzoforte vyhláša,
je skončivší sa jamščik v stepi.
Nádej a viera
– naša, prinaša –
pri dorantaných nohách drepí.

Buďteže, brezy, slncu
svedkami
blaženej nabudúcej jari.
Trest rána, kolocierom pretkaný,
už, dúfam, ranám nepočarí.

 

Svojhlavý šarkan

Ak tu kto zrádza, je len svoj
a zrádza vrchovato seba.
Nezaštíti sa pre predvoj
a ani pre chvost zrebia.

Lavrové zvony žalostia,
cézaropapisti, báč!, vrčia.
Obviňovania nadostač,
lačná je svorka vlčia.

Či sa kto zrade postaví
a dá sa kameňovať luze?
Kríza je šarkan svojhlavý,
škrtený na motúze.

 

Jedna je láska nedozretá

Správy z boja sú hodny Jóba.
Či prehráva sa,
či – ach! – víťazí.
Smrť v duši
na márny prach drobia
a križujú sa nad ním v tri razy.

Jedna
je láska nedozretá,
dvoje
sú na ňu sčista pohľady.
Keď život so smrťou sa stretá,
neočakáva ľútosť od zrady.

Váži sa na visutom lane.
Bungee jump
tuhej ľahkovážnosti.
Och, nevedia, čo činia, Pane.
A priepasť v duši skryto žalostí.

(Júl 2023)

::

Básnická tvorba Teofila Klasa (*12. novembra 1940 v Trnave) tvorí už niekoľko desaťročí pevnú a významnú súčasť našej literatúry. Jeho básne, básnické cykly a skladby sa vyznačujú osobitým, vyzretým autorským štýlom – možno povedať nezameniteľným –, v ktorom sa prejavuje umná práca s jazykom, formou i obsahom. Typickým znakom Klasovej poézie je viacvrstvovosť. Prvou vrstvou je slovotvorba, bohatosť poetizmov a novotvarov, ale i takrečeno nepoetických slov, napríklad z oblasti fyziky. V druhej vrstve rozpoznávame pocity, impresie a ich zvučnosť, respektíve zvukomalebnosť. Tretia vrstva je nositeľkou významu, odkazu či posolstva, spravidla zašifrovaného cez básnický obraz. Pravdaže, všetky vrstvy vzájomne súvisia, prelínajú sa, vytvárajúc jeden celok, literárny útvar, v ktorom plne platia pravidlá básnictva.