Ilustrácia: Andrej Mišanek |
Kardinál Robert Sarah predniesol dňa 25. mája
2019 v parížskom kostole Saint-François-Xavier mimoriadne závažnú úvahu
o stave našej civilizácie. Pripomeňme si z nej aspoň niekoľko
myšlienok.
V úvode reči kardinál vyjadril svoje dojmy z návštevy vyhorenej katedrály Notre-Dame: „Keď som vstúpil do tohto vyprataného kostola a rozjímal nad jeho zrútenými klenbami, nemohol som si pomôcť, ale videl som v ňom symbol stavu západnej civilizácie a Cirkvi v Európe.“ Naozaj, dnešný svet je akoby v plameňoch, ničený pustošivým požiarom, ktorého dôsledkom je hodnotový zmätok a doslova duchovný kolaps – kríza identity, kríza viery, kríza zmyslu ľudského života. Západ sa odvracia od Boha, preto sa rúca, prechádza smrteľnou krízou: „Západná civilizácia je v hlbokom rozklade a skaze, napriek fantastickým vedeckým a technickým úspechom a zdanlivému blahobytu.“
Vzbura proti Bohu
Kardinál Sarah hovorí, že duchovná kríza
súčasnosti sa týka celého sveta, jej zdroj je však v Európe: „Odmietnutie
Boha sa zrodilo v západnom vedomí.“ Pritom popieraním vlastných dejín,
viery a odkazu predkov, odmietaním kresťanských koreňov sa sami
odsudzujeme na opovrhnutie a smrť.
Prispôsobujeme sa „novej globálnej etike“, ktorá narúša ľudskú dôstojnosť. Aj
Cirkev chceme prispôsobiť akýmsi požiadavkám doby, chceme z nej spraviť
čisto ľudskú, horizontálne orientovanú organizáciu. Ale, zdôrazňuje kardinál,
takúto Cirkev nikto nepotrebuje.
Žiaľ, aj v radoch kňazov
a cirkevných hodnostárov sú bezbožníci: „Ak sa katedrála rúca, je to
preto, že sa najprv zrútila kňazská identita.“ Existencia zla a hriechu by
nás však nemala prekvapovať. A čo je dôležité, „kňazi, biskupi
a kardináli bez morálky nijako nepoškvrnia žiarivé svedectvo viac ako
štyristo tisíc kňazov na celom svete, ktorí každý deň verne, sväto a radostne
slúžia Pánovi“. Cirkev je vo svojej podstate svätá a ak sa takou navonok
nejaví, na vine sú naše hriechy a svetské záujmy.
Ocitli sme sa v bludnom kruhu. Kríza
identity prerástla do celospoločenskej krízy, a tá spätne poznamenáva
človeka ako jedinca. Z pútnika, ktorý pozná cieľ a ide za ním, sa
stal „kočovný barbar“, nomád bez domova, izolovaný a dezorientovaný:
„Osamelý, blúdiaci v poli ruín, takým sa stal moderný človek...“
Buďme staviteľmi katedrál
Stredoveké katedrály sú symbolmi veľkej viery
a veľkej pokory, „sú ako pieseň radosti, hymnus na Božiu slávu, vytesaný
do kameňa“, v nich všetko poukazuje na nebo. Našou úlohou je obnoviť
katedrálu, obnoviť stavbu viery a cirkevného spoločenstva. Mali by sme sa
stať staviteľmi opravdivého kresťanského života a strážcami posvätnosti.
Mali by sme hovoriť o Bohu, „nie aby sme ho vnucovali, ale aby sme ho
zjavili a navrhli“ ľuďom okolo nás.
Dôležité je, pripomína kardinál, obnovovať,
posilňovať a brániť vieru, veď naša viera určuje našu lásku k Bohu.
Nemôžeme sa nazývať veriacimi, ak v praxi žijeme ako ateisti. Dôležitý je
i návrat k modlitbe, k adorácii: „Chcete pozdvihnúť Cirkev?
Potom si kľaknite na kolená!“
V závere prednášky kardinál Robert Sarah
nabáda všetkých kresťanov katolíkov, aby v dnešnom svete, ktorý je púšťou
bez Boha, vytvárali oázy čnosti, pravdy a lásky, ožiarené svetlom pravej
viery, svetlom porážajúcim noc: „To je naša nádej. To je naša katedrála.“
Ján Maršálek
Poznámka: S plným znením prednášky sa môžete oboznámiť na stránke o.
Ľubomíra Urbančoka, ktorý ju preložil do slovenčiny: Buďme staviteľmi katedrál.
::
Súvisiaci článok: Sme
povolaní k neochvejnosti.
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej
edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
Vďaka za múdre a pravdivé slová. Niekedy sa mi zdá že v nečase, ktorý si sami vytvárame svojou pýchou a egoizmom živorilo všetko pozitívne a dobré, akoby ani nemalo šancu vyrásť. Som užasnutý z toho, čo naši predkovia vybudovali po celom kultúrnom svete v stredoveku, ktorý sa niektorí odvažujú nazývať temným. Čo zostane po nás? Len ruiny a marazmus? Len dobro má zmysel a budúcnosť. Všetky lživé projekty, na ktorých sa mocní usilujú budovať súčasnosť sa zrútia. A tak sa modlím s autorom ž 92 1Žalm. Pieseň na Pánov deň. 2Dobre je oslavovať Pána a ospevovať meno tvoje, Najvyšší; 3za rána zvestovať tvoju dobrotu a tvoju vernosť celú noc 4na desaťstrunovej harfe a na lutne, spevom a citarou. 5Lebo tvoje počínanie, Pane, ma napĺňa radosťou a plesám nad dielami tvojich rúk. 6Aké veľkolepé sú tvoje diela, Pane, a aké hlboké tvoje myšlienky! 7Nerozumný človek to nevie a blázon to nechápe. 8Hoci hriešnici rastú ako tráva a kadejakí zločinci prekvitajú, večná záhuba ich predsa neminie; 9no ty, Pane, si najvyšší naveky. 10Veď to, Pane, tvoji protivníci, veď to tvoji protivníci zahynú a rozprášení budú všetci zločinci. 11Mne však dávaš silu, akú má byvol s rohami, mažeš ma žírnym olejom. 12Moje oko hľadí zvrchu na nepriateľov, moje ucho počúva o osude tých, čo zlomyseľne povstali proti mne. 13Spravodlivý sťa palma zakvitne a vyrastie sťa céder z Libanonu. 14Tí, čo vyrastajú v dome Pánovom, v nádvoriach nášho Boha budú prekvitať. 15Ešte aj v starobe budú prinášať ovocie, úrodní budú a plní sviežosti; 16a tak zvestujú, že Pán, moje útočište, je spravodlivý a neprávosti v ňom niet.
OdpovedaťOdstrániť„Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov, ani nevysedáva v kruhu rúhačov, ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou. Je ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas, a jeho lístie nikdy nevädne; darí sa mu všetko, čo podniká. No nie tak bezbožní, veru nie; tí sú ako plevy, čo vietor ženie pred sebou. Preto bezbožní neobstoja na súde, ani hriešnici v zhromaždení spravodlivých. Nad cestou spravodlivých bedlí Pán, ale cesta bezbožných vedie do záhuby.“
OdpovedaťOdstrániť(Ž 1, 1–6)