Moslimský kat Berlabei – jeden z otrantských mučeníkov

 

Karol Dučák

Katolícka cirkev učí, že spasení môžu byť len pokrstení ľudia. Krst je teda podmienkou spásy. Ježiš Kristus ustanovil sviatosť krstu slovami, ktoré povedal apoštolom: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého...“ (Mt 28, 19).

Lenže nekresťania, ktorí nie vlastnou vinou neboli pokrstení klasickým krstom, by mohli byť týmto ukrivdení. Na to Katolícka cirkev pamätá a cirkevná tradícia vždy uznávala aj krst krvi a krst túžby. Kristus môže aj moslimov a všetkých inovercov, ale aj bezvercov, ktorí nemohli byť pokrstení, prijať do nebeskej blaženosti prostredníctvom krstu krvi a krstu túžby.

Nikto nemôže byť spasený bez Krista a sám Kristus rozhoduje o každom jednom človeku, či ho spasí, alebo nie. Nekatolíci, ktorí nemali možnosť spoznať katolícke učenie, budú súdení podľa svedomia. Ak počas umierania prejavia minimálne implicitné votum patriť ku Kristovej oslávenej Cirkvi, môže ich Kristus spasiť. Jedine Kristus, a nikto iný, rozhoduje o spáse každého človeka: katolíka či nekatolíka. Jedine v Ježišovi Kristovi je spása (porov. Sk 4, 12).

O krste krvi hovoríme, keď človek, ktorý nebol pokrstený, podstúpi mučenícku smrť pre Krista. A presne k tomu došlo aj u moslimského kata Berlabeiho. Lenže v prípade Berlabeiho môžeme hovoriť aj o krste túžby. O krste túžby hovoríme v prípade nepokrsteného človeka, ktorý si v smrteľnom nebezpečenstve vzbudí dokonalú lásku k Bohu, oľutuje svoje hriechy a túži urobiť všetko, čo žiada Kristus, ale nie je mu umožnené prijať krst vodou a on zomrie.

A to platí aj o osmanskom mučeníkovi Kristovej cirkvi menom Berlabei, ktorý nikdy v živote nedostal možnosť stať sa katolíkom. Lenže tento moslim sa tvárou v tvár smrti verejne zriekol islamu, pričom vyznal, že katolícka viera je pravá a on sám túži stať sa kresťanom, hoci vedel, že za to zaplatí vlastným životom. Rozhodol sa radšej byť mučeníkom, ako sa zriecť pravej viery, ktorú našiel na konci života. A ako sa to stalo?

Dňa 28. júla 1480 osmanské loďstvo pristálo neďaleko Aliminských jazier, niekoľko kilometrov severozápadne od mesta Otranta, pod velením veľkovezíra Gedika Ahmeda pašu. Cieľom vojenskej výpravy sa stal prístav Otranto v najvýchodnejšej oblasti Apeninského polostrova, v jeho južnej časti.

Osmanskí bojovníci dorazili k mestským hradbám Otranta v ten istý deň. Obyvatelia mesta, ktorých bolo asi šesť tisíc, boli vyzvaní na dobrovoľnú kapituláciu, avšak túto výzvu kategoricky odmietli. Pritom mesto bránilo len 400 vojakov, ktorým velil neapolský gróf Francesco Zurlo, a spolu s ním druhý kapitán Giovanni Antonio Delli Falconi, takže osmanská armáda bola vo výraznej prevahe.

Moslimom výrazne pomohla nejednotnosť kresťanov, ktorá spečatila tragický koniec Otranta. Mocenské spory medzi Neapolským kráľovstvom a Benátskou republikou spôsobili, že neapolský kráľ Ferdinand I. v tom čase nemohol mestu pomôcť, pretože jeho vojská bojovali v Toskánsku, a Benátky sa nechceli v konflikte angažovať, pretože krátko predtým uzavreli s Osmanskou ríšou mierovú zmluvu. Navyše Benátčania vo svojej krátkozrakosti kalkulovali s oslabením Neapolského kráľovstva, ktoré bolo ich rivalom, takže útok moslimov sa im hodil.

Od 28. júla 1480 Osmani obliehali Otranto a popritom plienili okolie, z ktorého získali mnoho otrokov. V noci 10. augusta tamojší arcibiskup Stefano Pendinelli vyzval obyvateľov Otranta na hrdinský boj, v ktorom majú len dve možnosti: buď sa ubránia, alebo zahynú hrdinskou smrťou pri obrane kresťanstva. Ľudia potom hromadne pristupovali k Najsvätejšej oltárnej sviatosti, aby sa nasýtili Kristovým telom a krvou a takto posilnení mohli ísť s odvahou na smrť.

V piatok 11. augusta 1480 osmanskí bojovníci mesto dobyli a vtedy sa začal masaker, o ktorom sa všetci kronikári vyjadrovali s veľkým zdesením. Arcibiskupa Pendinelliho si smrť našla v katedrále. Mnohí obyvatelia mesta zahynuli rukami dobyvateľov, medzi nimi aj Francesco Zurlo. Mužov Osmani vraždili, ženy znásilňovali a potom niektoré z nich rozsekali, kým iné spolu s deťmi odvliekli do otroctva. Časť zotročených žien a detí sa neskôr oslobodila, vrátila sa domov a vydala svedectvo o masakri, vďaka čomu mohli kronikári pomerne presne zrekonštruovať priebeh tragických udalostí.

Lenže Gedik Ahmed paša chcel zažiť triumf islamu. Dal zhromaždiť 800 mužov (podľa niektorých prameňov ich bolo 813, podľa ďalších až tisíc aj viac) z tých, ktorí prežili, a dal im na výber: buď sa stanú moslimami, alebo budú popravení. Toto však zajatci jednoznačne odmietli. V ich mene prehovoril krajčír Antonio Pezzulla, zvaný Primaldo. Svedectvo o tom neskôr priniesol kronikár Giovanni Michele Laggetto na základe rozprávania svojho vlastného otca, očitého svedka udalosti, ktorý ako šestnásťročný chlapec nebol popravený, ale odvlečený do otroctva, avšak neskôr sa mu podarilo oslobodiť sa a vrátiť sa domov, kde vydal svedectvo o udalostiach v Otrante.

Lagetto píše, že Primaldo najprv v mene všetkých spoluobčanov prehovoril k trýzniteľom, ktorí ich chceli prinútiť k zrade katolíckej viery: „Veríme v Ježiša Krista, Božieho Syna, a pre Ježiša Krista sme pripravení zomrieť“ (madonnadelpino.altervista.org). A kronikár zachytáva aj príhovor Primalda k svojim rodákom: „Bratia moji, až do dnešného dňa sme bojovali za obranu vlasti a záchranu životov, a za našich pozemských pánov; teraz je čas, aby sme bojovali za záchranu našich duší, za nášho Pána, ktorý za nás zomrel na kríži. Patrí sa nám umrieť preňho, stáť pevne a neochvejne vo viere...“ (madonnadelpino.altervista.org).

Na tieto slová začali muži s veľkým zanietením kričať, že radšej sa stanú mučeníkmi, ako by mali zaprieť Krista. Nato rozzúrený paša dal na Vrchu Minervy nad mestom popraviť všetkých zajatcov, ktorí odmietli stať sa moslimami. Primaldo bol prvý. A v tomto momente prichádza na scénu osmanský kat Berlabei, ktorý vykonal prvú popravu a potom pokračoval v katovskom remesle.

Hneď pri prvej poprave došlo k zázraku, ktorý šokoval Osmanov a dodal odvahu odsúdencom čakajúcim na popravu. Keď Berlabei úderom šable sťal krajčíra Primalda, jeho hlava sa skotúľala na zem a vyriekla slová: „Santa Fede“ (Svätá viera). Vzápätí sa bezhlavé telo popraveného muža vzpriamilo a ostalo stáť pevné ako stĺp. Keď to kat videl, strčil do tohto tela, no bezvýsledne. Telo ostalo pevne stáť napriek tomu, že sa ďalší dvaja Osmani pokúšali zraziť bezhlavú mŕtvolu na zem. Berlabei pokračoval v práci kata, avšak z času na čas obrátil svoj pohľad na Primaldovo vzpriamené telo, ktoré sa nikomu nepodarilo zraziť na zem.

Keď bol sťatý posledný z otranských kresťanov, vtedy užasnutý Berlabei i ostatní prítomní videli, ako Antonio Primaldo sám spadol na zem a naposledy prehovoril, že zomrel poznajúc Krista a pravdivú vieru v Boha. Potom nastal definitívny koniec.

Tento zázrak sa dotkol srdca osmanského kata, ktorý napriek smrteľnému nebezpečenstvu vyznal, že katolícka viera je jediná pravá a on sám túži stať sa kresťanom. Nakoniec sa sám stal mučeníkom, keď ho Gedik Ahmed paša dal naraziť na kôl.

Zázračné udalosti potvrdil aj jeden z očitých svedkov, ktorí vypovedali pri vyšetrovaní prípadu v roku 1539. Francesco Cerra, ktorý mal v roku 1480 trinásť rokov, okrem iného povedal: „Antonio Primaldo bol zabitý ako prvý a bez hlavy zostal vzpriamene stáť na nohách, ani ho nemohlo zraziť akékoľvek úsilie nepriateľa, kým všetci neboli zabití. Kat, ohromený zázrakom, vyznal, že katolícka viera je tá pravá, a trval na tom, že sa stane kresťanom; preto ho paša odsúdil na smrť nabodnutím na kôl“ (chiesa.espresso.repubblica.it).

Tým sa však séria zázrakov v Otrante neskončila. Keď v nasledujúcom roku spojené neapolsko-španielsko-uhorské vojsko oslobodilo Otranto, našli na Vrchu Minervy, neskôr premenovanom na Vrch mučeníkov, úplne neporušené telesné pozostatky kresťanských mučeníkov. Všetky tie stovky tiel boli také ako v momente skončenia popravy. Pritom ležali dlhé mesiace pod holým nebom, takže ich neporušenosť sa dala vysvetliť jedine zázrakom. Na mieste martýria statočných kresťanov z Otranta bola čoskoro postavená kaplnka, ktorú začiatkom 17. storočia nahradil kostol sv. Františka Paulanského (neskôr Panny Márie od Mučeníkov).

Telesné pozostatky otrantských mučeníkov už v roku 1481 preniesli do miestnej katedrály, v ktorej sú od roku 1711 uložené sčasti pod oltárom, avšak poväčšine vo veľkých zasklených skriniach na stenách Kaplnky mučeníkov. Napokon istú časť z nich rozdali ako relikvie iným chrámom v Taliansku a Španielsku. V roku 1711 pápež Klement XI. beatifikoval otrantských mučeníkov ako vôbec najpočetnejšiu skupinu blahorečených martýrov. Svätorečil ich pápež František v nedeľu 12. mája 2013.

Stovkám martýrov otvorila mučenícka smrť cestu do raja. Medzi tými šťastnými bol aj osmanský kat Berlabei. Stal sa mučeníkom Katolíckej cirkvi a získal tak v poslednej chvíli spásu svojej duše. Dnes je vzorom a inšpiráciou pre mnohých moslimov, masovo sa zriekajúcich islamu a prijímajúcich katolícku vieru.

 

Karol Dučák