 |
| Leonard Lasota (vľavo) a Piotr Lasota |
Rozhovor s otcami pallotínmi Piotrom a Leonardom Lasotovcami, pôsobiacimi v Michalovciach
Karol Dučák: Drahí otcovia, začnime s istou
dávkou humoru, pretože s humorom sa ľahšie žije. Ste dvaja bratia –
dvojičky. Tiež mám brata a v detstve sme sa neraz pobili. Vy ste sa
ako bratia v detstve nebili?
Keď máte brata, potom viete, ako to bolo. Ale
môžeme povedať, že aj keď boli nejaké roztržky medzi nami, nikdy to nebolo
vážne. Keď už, skôr sme si vedeli pomôcť, zastať sa jeden druhého.
A teraz vážne.
Ste Poliaci, ktorí nie tak dávno vykonávali sv. misie v našej farnosti
Narodenia Panny Márie vo Vranove nad Topľou, a musím konštatovať, že
rozprávate celkom dobre po slovensky. Môžete sa našim čitateľom predstaviť a povedať
o sebe aspoň základné údaje?
Pochádzame z malej dedinky Kielanówka pri Rzeszowe, ktorá je v súčasnosti takmer perifériou mesta. Časť dediny už patrí mestu. Sme štyria súrodenci. Máme staršiu sestru a mladšieho brata, ktorí majú svoje rodinky. Narodili sme sa v tom roku, v ktorom vojaci Varšavskej zmluvy vkročili na územie Československa, teda v roku 1968. My dvaja sme spoločne pracovali pred seminárom, spolu sme vstúpili do seminára a tiež spolu sme boli vysvätení za kňazov. Jeden z nás, Piotr, prišiel na Slovensko v roku 1996, druhý, Leonard, v roku 2001. Mali sme veľmi dobrých rodičov, ktorí nás viedli k Pánu Bohu. Bolí prísni, ale milujúci. Hovorili nám o Pánu Bohu slovom, spoločnou modlitbou, ale aj životom.
Ako ste prišli k rozhodnutiu stať sa rehoľníkmi Spoločnosti
katolíckeho apoštolátu – SAC?
K tomu sa ani nebolo treba rozhodovať. To
bolo v nás. Odkedy si pamätáme, vždy sme chceli byť kňazmi. Pallotínov sme
nepoznali. Dostal sa nám však do rúk časopis, ktorý vydávali pallotíni, tak sme
im napísali a oni nás prijali. Môžeme teda konštatovať, že to bolo Božie
riadenie.
Prečo Slovensko? Je tu málo pallotínov?
Lebo Pán tak chcel. My sme chceli ísť na misie
do Afriky, do Rwandy. Ale vtedy tam bola občianska vojna a tak nám provinciál
povedal, aby sme šli na dva, možno tri roky na Slovensko, a keď sa v
Rwande situácia upokojí, potom tam pôjdeme. Ale z dvoch rokov je už rokov
omnoho viac. A pallotínov tu vtedy bolo málo, boli len piati. Teraz je nás
viac, ale aj tak je nás málo.
Veľkým poslaním i zásluhou pallotínov je povolávanie laikov
k misijnej činnosti. Vychádza to z intencií zakladateľa rehole sv.
Vincenta Pallottiho, ktorý rozpracoval myšlienku všeobecného apoštolátu: všetci
sme apoštolmi, krst nás zaväzuje ohlasovať Evanjelium v rámci našich
možností tam, kde pôsobíme. Je to naše kresťanské povolanie. Na jeho odkaz
nadviazal pápež sv. Pius X., ktorý si uvedomoval, že na obnovu Katolíckej cirkvi
sú potrební nielen vzdelaní a oduševnení duchovní, ale aj laici. V jednom
rozhovore s kardinálmi sa dokonca vyjadril, že to najdôležitejšie pre spásu
spoločnosti nie je stavba škôl alebo kostolov, ale „každá farnosť musí
disponovať skupinou osvietených, bezúhonných, rozhodných a skutočne
apoštolských laikov“. Medzníkom vo vývoji rehole sa stal Druhý vatikánsky
koncil, ktorý do dôsledkov rozpracoval učenie o apoštoláte laikov
v Katolíckej cirkvi. Máte pocit, že sa myšlienky sv. Vincenta Pallottiho
dočkali plnej realizácie v praxi? Kde všade vo svete rehoľa pôsobí
a čo všetko robí?
Áno, myšlienky sv. Vincenta Pallottiho sa
realizujú v mnohých oblastiach života. My pallotíni sa snažíme odpovedať
na znamenia čias. Vnímame potreby sveta, v ktorom žijeme, a tam sa
snažíme konať. Vychádzame v ústrety potrebám, ktoré vnímame. Pracujeme
v krajinách celého sveta. Sme prítomní na všetkých svetadieloch. Poľskí
pallotíni pôsobia v nasledovných krajinách: Slovensko, Česko, Nemecko, Rakúsko,
Taliansko, Portugalsko, Švajčiarsko, Bosna a Hercegovina (Medžugorie),
Ukrajina, Bielorusko, Kazachstan, Anglicko, Škótsko, Francúzsko, Rwanda, Kongo,
Burkina Faso, Pobrežie Slonoviny, Kuba, Vietnam, Kolumbia, Venezuela, Mexiko,
Brazília, Spojené štáty, Kanada, Barbados, Južná Kórea. Pallotíni iných
národností sú tiež v Indii, Austrálii, Kamerune, Chorvátsku, Španielsku,
Uruguaji.
Čo sa týka našej náplne, opäť to bude dlhý
zoznam a určite nie všetko vymenujeme, lebo nie všetko vieme. Naše
pôsobiská: armáda, väznice, nemocnice, vlastníme hospice, školy, vydavateľstvá,
televízne a rozhlasové stanice. Vedieme rozličné hnutia, farnosti,
pracujeme s mládežou, deťmi, formujeme manželov. Vedieme duchovné cvičenia
a misie. Šírime úctu Božieho milosrdenstva, Fatimskej Panny Márie
a mnoho iných vecí podľa potreby súčasného sveta.
Bratia pallotíni pôsobia medzi ľuďmi
Ako sa Vám pôsobí na Slovensku? Páči sa Vám v Michalovciach?
Nám sa pôsobí všade dobre. Z nášho
pohľadu nie je podstatné miesto, ale nám zverení ľudia a naplň, ktorú
vykonávame. Všade, kde sme pôsobili (Piotr pôsobí od vysviacky na Slovensku,
Leonard najskôr pracoval v Poľsku, tri roky na Ukrajine a pol roka
v Spojených štátoch v Kalifornii), snažili sme sa pracovať naplno,
a to nám vždy dávalo dobrý pocit, lebo sme sa cítili potrební.
S akými problémami najviac zápasíte? Čo Vás najviac trápi?
Najčastejším problémom je ľahostajnosť tých,
ku ktorým ideme, a tu na Zemplíne poverčivosť väčšia ako inde. Tiež často
cítime a vnímame to, že mnohí by len brali, teda konzumný spôsob života aj
v duchovnej oblasti. Mnohým chýba zmysel pre obetu.
Vaša rehoľa má veľké charizmy, napríklad večné omše. Môžete bližšie
ozrejmiť slovenským katolíkom, v čom im môžete najviac pomôcť na ceste
k spáse duše?
V prvom rade je potrebná väčšia
angažovanosť, a to tak v duchovnej, ako aj v charitatívnej oblasti –
teda viac nezištnosti v pomoci iným. Organizujeme veľa podujatí, bohoslužieb,
v každom prípade je veľmi málo tých, ktorí niečo pridajú. Mnohí by len
brali, veľa vecí ohundrú, ale skoro nič sami od seba nedajú. Ale my sa tým nedáme
odradiť a ideme dopredu. V tom, aby sme ľuďom vyšli v ústrety, nám
okrem iného pomáhajú večné sv. omše, ktoré spomínate v otázke. Je to
výsada, ktorú naša rehoľa dostala od pápeža Jána XXIII. na
základe požiadavky nášho generálneho predstaveného, ktorým vtedy bol
Poliak otec Wojciech Turowski. Iný názov týchto omší je „Dielo kňazských
povolaní“. Tento názov je odvodený od toho, že tí, ktorí zapisujú úmysly do
spomínanej knihy a prispievajú nejakým milodarom, tak ten milodar putuje
na vzdelávanie nových kňazov v našej reholi. Naša rehoľa má teda účasť na
materiálnych dobrách darcov a darcovia majú podiel na duchovných dobrách
našej rehole. Mnohí si uvedomujú, že sa môže stať, že po ich smrti sa za nich
nikto nebude modliť, ale keď zapíšu seba alebo iné osoby do „Diela
kňazských povolaní“, vtedy sa za nich budú modliť pallotíni.
Leonard a Piotr Lasotovci
Máte okrem duchovných aj nejaké svetské záľuby, napríklad hudbu
a podobne?
Samozrejme, že máme aj svetské záľuby. Je to síce
spojené so zdravím tela, ale predsa je to záľuba. V minulosti sme hrávali futbal,
volejbal, k tomu lyžovanie, bežky. Radi si zakorčuľujeme aj na ľade, aj na
kolieskových korčuliach, ale to, čo nás najviac teší a dáva nám veľa
radosti, je cyklistika. Veľa voľného času trávime na bicykloch.
Chceli by ste našim čitateľom ešte niečo odkázať?
Je veľa vecí, ktoré by sme chceli odkázať
čitateľom. Nezabúdajte, že po tomto živote nasleduje krajší a večný život.
Žite teda tak, aby ste ten večný život mali na dosah ruky. Milujte sa navzájom,
milujte Pána Boha, pomáhajte si, koľko len vládzete. Škoda je každej chvíle
života na zbytočnosti, hádky, hnevy, na pomstu a podobne... A na
koniec ešte jedna myšlienka. Pamätajte,
že všetci sme na ceste, ktorá vedie k svätosti. Nikto z nás nie je
dokonalý, lebo Cirkev putujúcu (to sme my) tvoria ľudia krehkí, slabí, hriešni,
ktorí sa usilujú o svätosť. Preto Vás prosíme, milí čitatelia, myslite na
nás kňazov v dobrom, modlite sa za nás. Keď chcete, aby sme Vám pomohli
kráčať cestou svätosti, pomôžte nám, aby sme mali silu odolávať pokušeniam, aby
sme boli dobrými kňazmi. Niektorí totiž namiesto toho, aby nám pomohli, vo
všetkom nájdu dôvod na neprimeranú kritiku, čím mnohým kňazom podlamujú krídla.
Nesieme mnoho na svojich pleciach, a verte, nie je to ľahké.
Nech Vás všetkých žehná Pán a nech Vám dá
čo najviac síl na prekonávanie životných ťažkostí. Kráčajte cestou svätosti...
Za rozhovor ďakuje: Karol Dučák.
::
Odporúčané:
Rozhovor
so sr. Alenou Hutňanovou OSsR
Rozhovor
s diakonom Manuelom Sattelbergerom
::
PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo,
rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.
Ďakujem za zaujímavý, obohacujúci rozhovor.
OdpovedaťOdstrániť