Ústredný bod vesmíru a človečenstva

 

Priveľmi skoro vo svojom živote som sa dostal, navigovaný – ak to tak môžem povedať – pedagogicky, zo strany dospelých, ktorí mali starosť o môj duševný rast, ku knihe Edmonda de Amicis Srdce. Vo svojom školáckom období som knižku po prečítaní (tak!, po prečítaní, lebo ja som v tom čase, keď som sa sotva naučil čítať, knihy priam hltal), nadobro bez akéhokoľvek vnútorného úžitku odložil a nikdy viac som sa k nej nevrátil. Nezaujala ma. Nechytila ma za srdce. Nezarezonovala s mojím mentálnym naladením. A to som nebol nijaký vybíjaný šarvanec, ale skôr pokojné, uvážlivé dieťa. Navyše som jej obsah vygumoval zo svojho vedomia, takže si vôbec nespomínam, o čom to bolo. Tí, čo to klasické talianske literárne dielo poznajú a vyznávajú jeho pedagogické hodnoty, sú možno zhrození mojím konštatovaním, no – vis maior!

Podobnú skúsenosť, ibaže v „opačnom garde“, mám z pôsobenia nepochybne kvalitných kníh francúzskeho autora Michela Quista na môjho staršieho syna v čase jeho mladíckeho vnútorného dozrievania. Kresťanskí psychológovia mi ich odporučili a pre syna požičali so zámerom nenásilne (pozri, skús si prečítať) podporiť uňho rast v dobrom. Michel Quoist ostal po prečítaní niekoľkých stránok ďalej nedotknutý, nevzbudil u dorastajúceho čitateľskú zvedavosť. Pripomenulo mi to moju vlastnú skúsenosť s Edmondom de Amicis.

Darmo je, srdcu nemožno diktovať. Každé srdce je iné a každé má svoj vlastný spôsob komunikácie. Mňa v spomenutej „kritickej“ etape života namiesto Edmonda de Amicis uchvátil, a našťastie pre (!) celý život, Karl May. A o niekoľko rokov neskôr, keď už som sa cítil povolaný zvládať ťažšie otázky, dobre mi prehovoril do duše František Saleský svojou Filoteou. Po tom dielku som siahol sám, z vlastného záujmu. A tu išlo potom naozaj o vnútorný zápas so sebou samým.

Až vtedy (lepšie povedané už vtedy) sa mi začalo mariť čosi o pravej láske. No už – akoby odjakživa, veď som vyrastal v zdravej katolíckej rodine – som ju zreteľne odlišoval od živočíšnej ľúbostnej vášne. Keď sa starší (skúsenejší!) kolega na pracovisku pokúšal upútavať na seba pozornosť neskoropubertálnymi rečami a obscénnymi historkami, rezolútne som vystúpil – zápalistý mladík – proti jeho chápaniu lásky. Nezožal som v kolektíve potlesk, ale rešpekt nepochybne.

Nuž teda srdce. Niečo, čo sa ťažko definuje. Je to fyzický sval tela, ktorý podstatne udržiava človeka pri živote? Alebo centrum citov a duševných hnutí osoby? Pravda spočíva niekde v tajomnej psychicko-somatickej jednote človeka ako Božieho tvora a v jej schopnosti gravitovať k božskému centru lásky, v schopnosti danej samým stvorením človeka na Boží obraz a podobu.

Srdce a láska. Srdce a príťažlivosť. To skrátka bezprostredne súvisí. Anatómia univerza a jej gravitačná previazanosť. Fenomén základných, určujúcich vzťahov v každej jednej oblasti sveta a života – vzťahov fyzických i duševných, materiálnych i duchovných, fyzikálnych i biologických („chémia“!), kozmických i humánnych, historických i aktuálne spoločenských (hoci „politika“). Polia siločiar, ktoré majú svoje silové, a nielen silové, lež energetické centrum. Základné pojmy prírodovedy ako sila, energia, potenciál, napätie, práca, výkon, príťažlivosť (gravitácia), odpor (rezistencia) etc. sú napospol antropomorfné, sú volené intuitívne a spájajú sa s predstavami pôsobenia silových (energetických) centier v prostredí, ktoré má pred vnútorným zrakom podobu poľa, čohosi takisto primárne poznaného z jednoduchého človečenského života a a priori nevyhnutného pre život človeka (aj s ohľadom na kultiváciu). A sama predstava poľa sa už natoľko zakorenila v ľudských mysliach, že pojem poľa sám sa stal určujúcim (ako „pole pôsobnosti“) prakticky vo všetkých oblastiach našej existencie.

A tu sa dostávam k jadru svojej úvahy. Keď som svojho času v deväťdesiatych rokoch počul o debatách týkajúcich sa názvu jezuitského mesačníka Posol Božského Srdca Ježišovho, zaujalo ma konštatovanie pátra Milana Hromníka (s ktorým starší spolupátri nesúhlasili), že by časopisu stačilo pomenovanie Posol, veď jestvujúce pomenovanie je barokové. V prvej chvíli som Hromníkovo konštatovanie barokovosti vzťahoval (mylne) na sám prívlastok, no potom som si uvedomil, že mal na mysli iba dĺžku názvu (dnešná žurnalistika dlhé názvy neznáša). Sprítomnil som si totiž, že výpovednou podstatou posolstva časopisu je práve Božské Srdce. A to s ohľadom na celkový historický zástoj jezuitov v šírení úcty k Božskému Srdcu Ježišovmu.

Nebudem sa tu zahlbovať do histórie tejto úcty, nie je to teraz predmetom môjho rozvažovania, pozornosť chcem upriamiť na skutočnosť, že táto úcta nadobudla svoje pevné miesto v živote Cirkvi, v praktizovaní viery mnohých katolíkov. Stačí tu pripomenúť inštitút prvopiatkových svätých spovedí a prisľúbení Božského Srdca sv. Margite Márii Alacoquovej. V deviatke po sebe nasledujúcich spovedí a v uvedených prisľúbeniach je „zosietený“ duchovný rast kresťana okolo Kristovho Srdca. Utvára sa tu konzistentná konštrukcia duchovného poľa sústredeného okolo tohto Srdca, so siločiarami vychádzajúcimi z neho a smerujúcimi k nemu. Kristovo Srdce je v tomto poli gravitačným centrom, centrom priťahujúcej a odpúšťajúcej lásky, „prameňom života a svätosti“, „kráľom a strediskom všetkých sŕdc“.

V kontexte predstáv o univerze a o jeho „dejoch“ v rámci kozmogónií aj v teologických súvislostiach naskytuje sa mi tu bezprostredne vízia teilhardovského vesmíru. S jeho bodom Omega, s kozmickým Kristom. Ak vyznávam o Kristovi, o Božom Synovi, že „skrze neho bolo všetko stvorené“ (Nicejsko-konštantínopolské vierovyznanie), nie je takáto predstava vôbec od veci. K nemu, ku kozmickému Kristovi, smeruje koniec koncov to všetko stvorené ako k svojmu dovŕšeniu. Už bez ohľadu na to, či si to predstavujeme ako „sprostredkúvané“ človekom, v ktorom noosféra dosiahla (podľa Chardina) svoj najvyšší vývojový stupeň, či jednoducho v sile prirodzených gravitačných náklonností na ktoromkoľvek kozmickom štebli. Skrátka, na počiatku i na konci (Alfa a Omega), totiž tam, kde materialista sa domnieva vidieť iba záhadnú, nevysvetliteľnú singularitu nejakej príslovečnej čiernej diery, zvestuje sa a rozkrýva sa láska a nádej tohto sveta v kozmickom Kristovi.

Gravitačné pole, ktorého ústredným bodom je Omega, kozmický Kristus, je pole kozmickej, Kristovej lásky. Môžeme vlastne, vychádzajúc z jednoty osôb v Bohu, povedať so sv. Pavlom: „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme.“ A ukazuje sa takto, že stvorený svet má svoje centrum v Božskom Srdci, z ktorého všetko žije, rastie, raduje sa a zveľaďuje sa.

Veľkolepý výjav. Božské Srdce Ježišovo ako ústredný bod celého vesmíru a celého človečenstva. S vystreľujúcimi radiálami zasahujúcimi každé srdce a každú stvorenú dušu, ako aj každé, čo i prašné bytie univerza. Sám život a sama láska. Sama energia a sama gravitácia. Všetko, čo svet i človek potrebuje, aby sa mohol vrátiť po dovŕšení svojho poslania do svojej kolísky.

Ale je pravda, že iba jedno srdce je dokonalé. To Božské. To má dosť sily, energie a lásky. A je schopné všetky ťarchy kladené naň zvládnuť. Lebo je večné, od večnosti a do večnosti. Tie ľudské sú iba (v predpoklade) na ceste k nemu. Nie sú utkané na jeden lad. Každé z nich je iné. Niektoré dozrieva skôr, iné neskôr. Hrá v tom rolu aj mentálne uspôsobenie, ktoré sa nedá zaškatuľkovávať. Každý človek je predsa osoba, a to od ranej mladosti, ale v každom je potenciál rozvinu a napredovania od srdca k Srdcu.

Každé ľudské srdce v silovom a životne energetickom poli Kristovom je nesené na vlnách Lásky – Lásky s veľkým L – a udržiava sa na nich gravitačným pôsobením Božského Srdca Ježišovho. Nie každé – a nie v každom momente – je však náležito citlivé na prejavy a výzvy tohto pôsobenia. Niekedy vníma vlny svojho života skreslene, s nedostatočnou intenzitou, prípadne aj spoliehajúce sa iba na seba nevníma. Nie je však vylúčené z Božej lásky. Taká je skutočnosť, ktorú nám Stvoriteľ a Vykupiteľ zaručuje, veď hľadá a chce zachrániť aj srdcia stratené a strácajúce sa vo víroch vlnobitia. Preto je namieste úprimná modlitba ľudského srdca ku kozmickému Kristovi:

Božské Srdce Ježišovo, prosím ťa, usporaduj moje myšlienky a city.
Božské Srdce Ježišovo, prosím ťa, usmerňuj moje slová.
Božské Srdce Ježišovo, prosím ťa, spravuj moje skutky.
Božské Srdce Ježišovo, prosím ťa, veď moje kroky.
Božské Srdce Ježišovo, prosím ťa, priťahuj k sebe všetky srdcia, lebo všetky ťa potrebujú.

 

Teofil Klas

::

Z tvorby autora:

Zažíhanie poézie

Keď deň prekrýva deň

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.