Kedy sa už zbavíme toho typického slovenského sebabičovania?

 

Karol Dučák

Pre Slovensko je už priam charakteristický sebatrýznivý postoj k minulosti vlastného národa, predovšetkým vo vzťahu k histórii Slovenskej republiky 1939–1945 (od 14. marca do 21. júla 1939 Slovenského štátu). My Slováci sami seba bičujeme, presnejšie povedané, isté politické kruhy na Slovensku chcú neustále bičovať národ za to, že Slovenský štát vznikol 14. marca 1939 ako satelit nacistického Nemecka.

Stále tá istá archaická línia, relikt slovenskej komunistickej historiografie totalitného režimu od roku 1948 do roku 1989, v ktorom tak smutne dominoval PhDr. Ivan Kamenec CSc.! Presne ten istý triviálny štýl výkladu dejín Slovenského štátu, respektíve Slovenskej republiky 1939–1945, aký do omrzenia verklíkovali nomenklatúrne komunistické kádre pred Novembrom 1989! Znovu to tvrdohlavé, zanovité odmietanie pochopenia dejinných súvislosti s nezvratnými politickými dôsledkami.

Stále tie isté recyklované urážky na adresu jediného prezidenta prvej Slovenskej republiky a prvého prezidenta Slovákov v histórii vôbec Dr. Jozefa Tisa, neprávom obviňovaného zo sympatií k nemeckému nacizmu a predovšetkým zo spoluúčasti na likvidácii Židov.

Je príznačné, že kým v minulosti znevažovali vojnový štát Slovákov a jeho prezidenta, katolíckeho kňaza Dr. Jozefa Tisa v prvom rade boľševici a ateisti rôzneho razenia, dnes sa k týmto tradičným nepriateľom pridávajú neomarxisti, ktorých predĺženou rukou je slovenský „mainstream“, reprezentovaný takými servilnými plátkami, ako sú Denník N, SME, či niektorými súkromnými komerčnými televíziami. 

Nádejou je nová generácia slovenských historikov, nezaťažená predchádzajúcim režimom, ktorá už dávno vyvrátila politicky zmanipulované hodnotenie histórie slovenského národa v rokoch 1939 až 1945 a morálne rehabilitovala Dr. Tisa. Za všetky uveďme jedno vyjadrenie historika Ústavu pamäti národa Petra Jašeka z roku 2015, podľa ktorého bol vznik Slovenského štátu 14. marca 1939 „v daný historický moment najlepšie možné riešenie“ (sita.sk).

Priam sa natíska otázka, prečo práve my Slováci by sme si mali sypať popol na hlavu, keď aj omnoho silnejšie národy, ako napríklad Francúzi, kolaborovali s Nemcami. Dokonca slávny maršal Henri Philippe Pétain, hrdina prvej svetovej vojny, bol po druhej svetovej vojne pre kolaboráciu s nemeckými nacistami odsúdený na smrť za vlastizradu a pred potupnou popravou ho zachránil len generál Charles de Gaulle, ktorý jeho trest zmiernil na doživotie. A takých politikov bola v Európe tej doby celá plejáda. Medzi najznámejších patria Arthur Seyss-Inquart, Vidkun Quisling, ale aj viacerí ďalší politici po celej Európe, ktorí slúžili Adolfovi Hitlerovi.

Príslušníci národov, z ktorých pochádzali títo politici, však necítia potrebu prejavovať sebatrýznivý postoj k minulosti vlastného národa. Dokonca ani Židia vôbec nepociťujú potrebu vykonávať orgie sebabičovania za to, že 150 000 vojakov židovského pôvodu bojovalo v armáde Adolfa Hitlera! Niektorí z donútenia, ale mnohí iní oddane a z presvedčenia. Ako uvádza americký historik Bryan Mark Rigg, ktorý túto problematiku dlhé roky skúmal, 150 000 vojakov židovského pôvodu bojovalo v radoch nemeckej armády počas druhej svetovej vojny.

Pritom „títo ľudia sa cítili Nemcami a boli presvedčení, že slúžiť v armáde ich vlasti nie je len povinnosťou, ale aj dôvodom na hrdosť. Chceli bojovať s nepriateľmi Nemecka, hovorí americký historik Bryan Mark Rigg. Väčšina vojakov Wehrmachtu židovského pôvodu o holokauste nevedela, avšak boli aj dôstojníci ako poľný maršal Erhard Milch – fanatický národný socialista, ktorý o vyvražďovaní Židov vedel a schvaľoval ho“ (cz24.news).

Tieto skutočnosti boli šokom pre celý svet, ale aj pre samotných Židov, z ktorých mnohí trpeli v nacistických koncentračných táboroch. Kto boli títo židovskí vojaci, ktorí verne slúžili režimu Adolfa Hitlera?

Ak použijeme nemeckú terminológiu, išlo o 60 tisíc polovičných Židov, 90 tisíc štvrtinových Židov a ďalších 5 až 10 tisíc plných Židov, teda takých, ktorých obaja rodičia boli Židia. Mnohí z nich pochádzali z rodín s dlhou vojenskou tradíciou. Už ich pradedovia, dedovia a otcovia bojovali za svoju vlasť v rôznych konfliktoch – od napoleonských vojen, cez prusko-francúzsku vojnu, až po 1. svetovú vojnu. Mnohí z nich dosiahli vysoké vojenské hodnosti a mali Železné kríže.

Židia v nemeckej armáde počas druhej svetovej vojny boli považovaní za dobrých a statočných vojakov, ktorí hrdinsky bojovali na frontoch a mnohí z nich položili aj svoj život za nacistické Nemecko. Bolo medzi nimi prinajmenšom 21 generálov, sedem admirálov a jeden poľný maršal. Židia však slúžili Hitlerovi nielen v nemeckej armáde, ale napríklad aj v jednotkách SS a polície. Mnohí z nich odišli po druhej svetovej vojne do Izraela, kde od roku 1948 bojovali v armáde židovského štátu. Skúsenosti, získané v nemeckom Wehrmachte, využili pri masakrovaní Arabov.

Motivácia vojakov so židovskými koreňmi v nemeckej armáde počas druhej svetovej vojny bola rôzna. Mnohí z nich boli presvedčení, že jedine v armáde sa môžu cítiť bezpečne. Bolo aj nemálo takých, ktorí sa chceli vyznamenať v službe Nemecku, ktoré vnímali ako svoju vlasť a preto chceli bojovať proti nepriateľom Nemecka. Nemilovali Hitlera, ale svoju nemeckú vlasť. Rozhodná väčšina z nich sa síce voči národnosocialistickému režimu stavala s odporom, ale armádu vnímali ako apolitickú. Statočnou službou v nemeckej armáde chceli dokázať nenávideným hitlerovcom, že Židia sú rovnako dobrí ako ostatní Nemci a zaslúžia si byť považovaní za skutočných Nemcov.

Iní verili, že svojou obetavou vojenskou službou ochránia svojich rodinných príslušníkov, ktorých v Nemecku diskriminovali, ponižovali, nútili ich nosiť Dávidovu hviezdu a nakoniec ich deportovali do pracovných táborov. Židovskí vojaci vo Wehrmachte sa snažili svojich rodinných príslušníkov chrániť obetavou službou za Nemecko.

Mnohých z nich nedokázali nijaké ťažkosti odradiť od ich odhodlania vyznamenať sa v službe nacistickému Nemecku. Keď na Hitlerov rozkaz začali v roku 1940 sliediť v nemeckej armáde po Židoch, došlo k mnohým komplikáciám. Problémom sa stali židovskí vojaci, ktorí sa stali hrdinami v poľských a francúzskych kampaniach Wehrmachtu. Mnohí boli vážne zranení a za preukázanú statočnosť dostali vysoké vyznamenania. Sám Adolf Hitler uznal, že vyhodiť týchto hrdinov z nemeckej armády pre ich židovský pôvod by bola veľká nevďačnosť. Preto boli prijaté nové opatrenia, ktoré zmiernili krivdu páchanú na týchto vojakoch. Nový špeciálny postup umožňoval židovským vojakom požiadať o podmienečné povolenie zotrvať v nemeckej armáde (Genehmigung). A vo výnimočných prípadoch mohli vojaci so židovskými koreňmi získať dokonca certifikát nemeckej krvi (Deutschblütigkeitserklärung). Všetky žiadosti však osobne posudzoval sám Hitler, ktorý udelil niekoľko tisíc takýchto povolení.

Mnohým židovským vojakom sa podarilo zatajiť svoj pôvod, ale predsa sa stávali zriedkavé prípady odhalenia takýchto vojakov, ktorí boli následne vyhodení z armády. Pre niektorých z nich to bola ťažká rana, avšak iní, predovšetkým poloviční Židia, sa z toho tešili.

Mnohí nemeckí vojaci so židovskými koreňmi túžili dostať sa z frontu a prežiť, ale „boli aj takí, ktorí chceli bojovať až do poslednej kvapky krvi. Napríklad dôstojník námorného delostrelectva Paul Ascher, ktorý bol zajatý po potopení lode ‚Admiral Graf Spee‘. Ušiel spoza drôtov, dostal sa do Nemecka a vrátil sa do Kriegsmarine, kde natrafil na slávny ‚Bismarck‘. Iný príklad – plukovník Ernst Bloch. Za židovský pôvod ho vyhodili z armády, no na konci vojny vstúpil do Volkssturmu a v roku 1945 pri Berlíne bojoval s boľševikmi. Aj mnohí ďalší židovskí vojaci po odstránení z radov armády robili všetko preto, aby sa do nej opäť vrátili. Jeden z nich sa o to pokúšal rok. Konečne dostal povolenie... v júni 1941. Padol v prvých dňoch operácie Barbarossa“ (cz24.news).  

Čo je však pre nás najdôležitejšie, výskumy amerického historika spochybňujú nepravdivé argumenty, ktoré slovenskí neomarxisti a všetky protislovenské živly používali a dodnes používajú na útoky proti slovenským politickým osobnostiam toho obdobia. Ide o nepravdivé obvinenia, že Dr. Jozef Tiso, Alexander Mach či iní predstavitelia Slovenskej republiky v rokoch 1939–1945 majú priamy podiel na likvidácii Židov v nacistických vyhladzovacích táboroch. 

Americký historik Bryan Mark Rigg na základe dlhoročných výskumov medzi židovskými veteránmi, bojujúcimi v nemeckom Wehrmachte, tvrdí, že ani Židia nevedeli o holokauste. Doslova uvádza: „Keď som začínal, bol som presvedčený, že všetci Nemci presne vedeli, čo sa deje vo vyhladzovacích táboroch. Ukázalo sa však, že to tak nebolo. Podarilo sa mi osloviť asi sto veteránov. Každý z nich prišiel počas holokaustu v priemere o sedem-osem príbuzných. A predsa nemali potuchy, čo sa deje. Pamätajte, prosím, na to, že ani Židia, ktorí stáli v rade do plynových komôr v Osvienčime-Birkenau, nemali potuchy, čo ich čaká“ (cz24.news).

Natíska sa logická otázka: ako mohol Dr. Jozef Tiso, alebo Alexander Mach, či iní predstavitelia Slovenskej republiky v rokoch 1939–1945 vedieť o holokauste, keď o ňom nevedeli ani Židia, ktorí už „stáli v rade do plynových komôr v Osvienčime-Birkenau“?

To, že slovenskí politici nemali ani len tušenia o masovom zabíjaní Židov v nacistických vyhladzovacích táboroch, dokazujú aj iné argumenty. Napríklad aj Národný súd uznal, že nikto zo slovenských predstaviteľov nemohol vedieť o masovom zabíjaní Židov v nacistických vyhladzovacích táboroch. Píše o tom aj Alexander Mach, jeden z najvýznamnejších slovenských politikov počas druhej svetovej vojny, vo svojej knihe, v ktorej okrem iného uvádza: „Pre súd ste mali dôkazy i svedkov, nóty a zmluvy, z ktorých vychádzalo, že sme súhlasili iba s vysídľovaním, že sme ešte i trovy usídlenia zaplatili, že nám ani na um nemohlo prísť, čo sa potom stalo, čo už dnes vieme...“ (Mach, A.: Z ďalekých ciest. Druhé upravené vydanie. Martin: Matica slovenská, 2009. ISBN 978-80-7090-915-7, s. 194).

Slovensko zaplatilo Nemecku trovy usídlenia Židov v Poľsku. Prečo by to slovenskí predstavitelia robili, keby vedeli, že Židia sa nejdú do Poľska usídliť a slobodne tam žiť, ale že idú na smrť?! Veď v takom prípade by nemalo zmysel platiť Nemecku trovy usídlenia Židov v Poľsku. Aj Alexander Mach vždy otvorene písal, že mu išlo o vysídlenie, ale nie o genocídu Židov. Potvrdzujú to aj tieto dôrazné vety z jeho knihy: „Išlo o vysídlenie! A nie o vyvraždenie!“ (Mach, A.: Z ďalekých ciest. Druhé upravené vydanie. Martin: Matica slovenská, 2009. ISBN 978-80-7090-915-7, s. 206).

V zmysle všetkých uvedených faktov je potrebné pranierovať pred svedomím národa protislovenské živly, ktoré sa po roku 1989 pretransformovali do štruktúr novodobej slovenskej politiky. Cieľom týchto štruktúr je za každú cenu zdiskreditovať národné a kresťanské korene slovenského národa, aby ho ľahšie mohli zomlieť v mlynčeku EÚ a pretransformovať tak Slovákov na Európanov, ktorí by sa k slovenskému národu stavali s dešpektom.

 

Karol Dučák

::

Súvisiace články:

Zdá sa, že Slováci sa renegátov nikdy nezbavia

Zdá sa, že Slováci sa renegátov nikdy nezbavia (2)

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa
na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.