Návrat márnotratného syna

 

Kedy sa človek spamätá? Čo ho privedie k zmene zmýšľania a k obráteniu, keď je na zlej ceste? Impulzy môžu byť rôzne. Niekedy dôjde k náprave v poslednej chvíli alebo v poslednej etape života, ale je jasné, že na to sa spoliehať nedá. Nikto nevie, koľko času má pred sebou, koľko možností a príležitostí ešte dostane, a či vôbec dostane.

Zákon lásky je nosným zákonom vesmíru. Bez lásky, bez vôle niečo vykonať, vytvoriť, by nebolo nič. Veď svet nemusel vzniknúť – a to, že vznikol, je prejavom lásky. Tak píše apoštol Ján: „Láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska“ (1 Jn 4, 7–8).

Láska je teda podstatou sveta. Pritom máme na mysli Lásku ako synonymum Boha – dobrotivú stvoriteľskú silu, ktorá chcela, aby bolo niečo namiesto ničoho, ktorá dáva život a udržiava ho.

Z povedaného vyplýva, že láska v hlbšom chápaní – i keď medzi ľuďmi – nie je záležitosťou pocitov, emócií, prchavých duševných stavov a hnutí, ale že tu ide o niečo omnoho pevnejšie, stálejšie a vznešenejšie. Zaľúbenosť dvoch mladých ľudí ešte nie je pravou láskou.

Ľudská láska je vzdialeným odbleskom lásky večnej. Jej podoby a prejavy bývajú rozličné. Vieme milovať živočíšne i platonicky, vášnivo i rozvážne. Lásku vo svojej nedokonalosti posudzujeme a vysvetľujeme všelijako, sme dokonca niekedy schopní týmto slovom označiť i jej opak, preto sa potrebujeme opätovne vracať k zdroju, z ktorého vychádza láska v čistej podobe.

 

Na otázku, ktoré prikázanie je najväčšie, Ježiš odpovedal jednoznačne: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci“ (Mt 22, 37–40).

Kresťanstvo nežiada od nás rovnaký vzťah ku každému, žiada diferencovaný prístup, opretý o zdravý rozumný základ, zohľadňujúci reálne okolnosti a skutočné potreby blížneho. Nedokážeme, nevieme v každom vidieť sympatického a dôveryhodného človeka, ale v každom máme vidieť Krista. Bez lásky k Bohu niet lásky k človeku.

 

Jednu z podôb kresťanskej lásky približuje Ježišovo podobenstvo o márnotratnom synovi. Toto podobenstvo je myšlienkovým i literárnym skvostom, patrí k erbovým znakom našej kultúry. A napriek svojej jasnosti a priezračnosti vyvoláva celý rad otázok, je preto častým námetom teologických, filozofických i umeleckých diel. Vyplýva to z jeho významovej plnosti. Ježiš nedával hádanky, ale nedával ani ploché, bezduché príkazy. Spájal pravdu s dobrom i krásou.

Z hľadiska prísnej spravodlivosti by nikto nemohol byť spasený, ale Božie milosrdenstvo dáva nádej aj najväčšiemu hriešnikovi. Každý sa môže zmeniť, nebeský Otec rád prijme každého kajúcnika.

K láske nevyhnutne patrí odpustenie. To otvára cestu každému márnotratnému synovi a každej márnotratnej dcére. Návrat k Otcovi je právom i povinnosťou. Povinnosťou, ktorá nebýva vždy splnená vzhľadom na slobodnú vôľu človeka. Veď aj láska – skutočná láska – je aktom vôle. Láska je rozhodnutie!

Kresťansky žiť znamená obnovovať sa v duchu a v pravde, narovnávať pokrivené, naprávať pokazené, milovať a odpúšťať. Naproti tomu hrešiť znamená mrhať darmi a talentami, silami a milosťami, ktoré sme dostali. Hriešny život nemôže trvať dlho, lebo kde chýba obnova a rast, kde chýba duchovný pokrm a ušľachtilá nádej, tam dochádza k úpadku a úbytku síl, k degenerácii a odumieraniu. Aj márnotratný syn z evanjeliového podobenstva upadal: „Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával“ (Lk 15, 14–16).

Pravdaže, nejde tu len o hmotnú núdzu a už vôbec nie o spoločenské postavenie. Ježiš vždy hovorí hlavne o Bohu a hľadaní či nachádzaní Božieho kráľovstva. Kardinál Ján Chryzostom Korec v knihe Rok nad evanjeliom na margo spomínaného príbehu dodáva: „O človekovi, ktorý sa dostal do nešťastia, povieme, že vyšiel na psí tridsiatok. Zlý život nazývame psím životom. Židia takýto život videli ako život svíň, ktoré považovali za nečisté a ktorých mäso nikdy nejedli. Podobenstvo nám týmto obrazom vlastne hovorí, že kto hreší, ocitne sa medzi sviňami. Pre Izraelitu to bolo otrasné.“

Keď sa znova pozrieme na ono podobenstvo a premietneme si ho v celosti, môžeme povedať, že jeho zaužívané pomenovanie je síce výstižné, no pre stručnosť neúplné. Ak by sme chceli byť presnejší, mohli by sme ho nazvať podobenstvom o dvoch bratoch a ich láskavom otcovi. Napokon, život človeka je vždy spätý so životom iných ľudí, či už v dobrom alebo v zlom.

„Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda“ (1 Jn 1, 8). Kto z nás môže povedať, že sa ani trochu nepodobá na márnotratného syna?! Všetci hrešíme, previňujeme sa proti Láske. Návrat domov je preto stále aktuálny. Ani človek dneška nie je imúnny a sebestačný, neraz sa dostane do víru problémov a pokušení... Otec čaká. Vrátime sa?

 

Ján Maršálek

(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)