Prispievateľ

 

Jozef Páleník

Popoludnie ovládlo deň a ten už smelo ukrajoval zo svojej druhej polovice. Začali prichádzať autobusy z mesta privážajúce spravidla robotníkov či študentov, na družstevný dvor sa náhlil aj traktor s vlečkou, ktorého šofér asi usúdil, že už „padla“, i škola začínala čoraz viac pustnúť, keďže ju už opúšťali tí, čo mali najdlhšie vyučovanie alebo nejaké krúžky. Popoludňajší vidiecky kolorit.

Zapadol som doň i ja, vystúpiac z nadžgatého autobusu, kde som sa tisol pri dverách stískajúc poloprázdnu školskú aktovku a spolu s ostatnými vystúpivšími spoluobčanmi som uľavil rôznymi výparmi presýtenému vnútru tohto hromadného dopravného prostriedku. Azda aj jeho vodičovi. Príduc domov nedbalo som položil tašku na obvyklé miesto pri kuchynskom stole, sadol si na obstarožný otcov bicykel a poďho na miestnu faru. Miestny pán farár Ján Haranta mi totiž v istú nedeľu popoludní, keď sme dopočítali zvončekovú tržbu, pri odchode z fary len tak úchytkom povedal: „Jožko, zastav sa niekedy v týždni, keď budeš môcť.“

„A čo potrebujete, pán farár?“ študentsky zvedavo som opáčil otázkou hneď zahorúca, reku ak sa dá, nech to stopíme hneď teraz.

„Môžeš prísť?“ odpovedal na moju otázku svojou. Veď i tak sa dá.

„Dobre, prídem,“ nenamietal som. „Tak teda s Pánom Bohom,“ rozlúčil som sa tak, ako sa v takomto prostredí a s takýmto človekom patrí a nenáhlivo som sa pobral dokonať onú nedeľu do chalupy, za ktorú sme platili obci každoročne domovú daň.

Prifrčal som teda ku kostolu, alebo k fare, čo je v podstate jedno, lebo obe cirkevné stavby stoja na jednom pozemku, po našom funduse. Frajersky, tak trocha hlučne som zabrzdil ešte v dostatočnej vzdialenosti, pretože som postrehol, ako sa pán farár Haranta prechádza okolo kostola. Mierne prihrbený, zadumaný, s rukami založenými za chrbtom. Nebolo etické ho vyrušovať. Rešpektoval som to. Nikto, pochopiteľne, nevidel do jeho vnútra, ale mnohí a často sme predpokladali, že spriada myšlienky, ktoré potom vo farskej pracovni položí na papier, literárne vybrúsi a ďalší básnický výtvor je na svete. Ženičky, ktoré prechádzali popred kostol, a pri každom prechode, hoc ich bolo aj viacero, sa poctivo prežehnali, tvrdili, že pánko, ako ho volali, ba aj iných kňazov, sa učí kázeň, ale to bola len ich úvaha. My, čo sme poznali schopnosti nášho správcu farnosti, sme vedeli svoje.

Duchovný otec ma zaregistroval. Pohľady sa nám stretli.

„Pochválen,“ pozdravil som tak našsky.

„Naveky amen,“ odpovedal tiež „po domácky“, čo znamenalo, že záverečné amen v podstate zaniklo. Súčasne mi rukou pokynul, aby som chvíľu počkal, a on následne ešte zopár razy prešiel okolo kostola. Zrejme potreboval dokončiť tok myšlienok. Ba čo zrejme, určite. Nič to, počkám.

„No poď,“ povedal po chvíli a nasmeroval svoje kroky k fare. Nasledoval som ho. Nič viac v tej chvíli nehovoril, akoby sa bál, aby jeho slová neodniesli molekuly vzduchu kamsi do diaľav.

„Čítal si Katolícke noviny?“ spýtal sa ma, už keď za sebou i za mnou zatvoril farské dvere zvnútra.

„Noóó ... čítal,“ zatiahol som opatrne, lebo pravdu povediac, nikdy som ich celé neprečítal a ani som nevedel, kam v tej chvíli mieri, na čo teraz naráža. Našťastie nechcel vedieť, ani ma neskúšal z ich obsahu, len smutne pokračoval:

„Nepáči sa mi, ako politizujú, ako sa vytráca duchovný obsah, ako ho odsúvajú kdesi vedľa.“

Mlčal som, lebo som si nepripadal v tejto chvíli fundovaný viesť s ním dialóg na danú tému. Potvrdiť som to nedokázal, na oponentúru som tiež nemal argumenty. Necítil som sa ako rovnocenný diskusný partner, ale odísť len tak som tiež nemohol. Minimálne sa to nepatrilo. Ale pán dekan Haranta pokračoval v rozvíjaní svojich úvah sám, bez toho, aby k tomu potreboval moje stanovisko.

„Mali by sme im napísať svoj názor,“ zakončil tematický okruh o obsahu Katolíckych novín, ktorý ho zjavne trápil.

„No, veď vy ste spisovateľ, básnik, aj ich prispievateľ či dopisovateľ, tak napíšte,“ smelšie som potvrdil jeho návrh.

„Ale ja si myslím, že by bolo lepšie, keby im to napísal niekto z bežných čitateľov.“

„Napríklad ja?“ zatváril som sa chápavo, pretože mi razom došlo, čo mal byť účel a podstata jeho pozvania.

Potvrdil moju domnienku a keďže badal u mňa prekvapenie, váhavosť a možno aj nerozhodnosť, povzbudzujúco dodal: „Ja ti s tým pomôžem.“ A hneď ma aj usadil k písaciemu stolu, položil predo mňa čistý hárok papiera i pero. Aby som si to náhodou nerozmyslel, čo som vôbec nemal v úmysle. Básnik Ján Haranta, ktorý bol súčasne mojím duchovným otcom i spovedníkom, bol príliš veľká autorita na to, aby som sa mu priečil a zdupkal.

Po chvíli rozmýšľania som teda začal písať. Pred položením každej vety na papier som mu ju najskôr povedal, v podstate som si ju nechal odobriť. Zväčša čosi na nich zmenil, tu i tam pridal svoj postreh, svoju myšlienku. Evidentne boli jednoduché, na míle vzdialené od tých, ktorými spriadal svoje verše, či prozaické texty. Ale tak to vlastne chcel. Ba v úvode ešte na moju adresu poznamenal: „A píš to roztraseným písmom, ako traktorista čo ide z poľa domov,“ pričom sa pobavene zasmial. Veľmi chcel, aby si aj jednoduchý ľud bránil duchovný obsah kresťanských novín, hoci vedel, že ak to tak aj je, málokto z nich vezme pero do rúk a napíše námietkové slová. Ak vôbec niekto. Ale to sotva.

„Ešte napíš adresu na kovertu, tá je v tiráži novín, veď vieš, a ja to zanesiem na poštu, keď ta pôjdem,“ povedal a z hlasu mu bolo cítiť tón zadosťučinenia.

Aj z pohnútky pána dekana Jána Harantu som sa v tej chvíli stal prispievateľom Katolíckych novín. Nebol to síce príspevok na uverejnenie, lebo názory čitateľov tento týždenník neuverejňoval, ani si nemyslím, že náš list s ponosami zvrátil obsah novín, ten postupne formoval vývoj dejín, ale obaja sme mali pocit, že sme sa aspoň pokúsili názorovo zachovať duchovnú a náboženskú podstatu, ktorú týždenník s kresťanským názvom mal akosi automaticky ponúknuť. Ján Haranta ako podnecovateľ, ja, vtedajší študent, ako občasný prispievateľ, ktorým sa neskôr aj naozaj stal.

 

Jozef Páleník

(Poviedka získala prvé miesto v literárnej súťaži Jurinova jeseň.)

 

::

Katolícky kňaz, básnik a literát Ján Haranta (1909–1983) napísal dvanásť básnických zbierok. Len prvé štyri z nich vyšli za jeho života knižne (Mystérium baladické, Zem požehnaná, Klienti a V najkrajšej domovine). Ostatné zostali v rukopise, pretože ich autor – ako predstaviteľ duchovne a nábožensky orientovanej poézie – bol v nemilosti vtedajších mocipánov. Až s odstupom rokov a desaťročí sa všetky tieto zbierky dostali do rúk kultúrnej verejnosti. Vyšli v jednom objemnom zväzku pod názvom Spolu v zemi požehnanej (Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006).

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.