 |
| Ján Havlík |
K stovkám mučeníkov, ktorí sa obetovali, trpeli vo väzniciach a táboroch a zomreli pre svoju vieru počas rokov komunistickej totality, patrí aj bohoslovec Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul Ján Havlík. Od mladých rokov túžil po rehoľnom a kňazskom živote, čomu podriadil všetky svoje túžby a snaženia. Hoci sa mu pre neprajné podmienky vtedajšieho spoločenského systému nepodarilo stať sa rehoľníkom ani kňazom, jeho život nebol zbytočný. O svojej viere vydal celoživotné svedectvo a 31. augusta bude v Šaštíne vyhlásený za blahoslaveného; budeme si ho uctievať a jeho hrdinský a čnostný život sa stane príkladom pre Cirkev na Slovensku.
Janko Havlík sa narodil 12. februára 1928 v
dedine Vlčkovany, ktorá je dnes súčasťou obce Dubovce pri Skalici, ako najstarší zo štyroch detí
Karola a Justíny, rodenej Polákovej. Už od detských rokov mala na neho
vplyv otcova sestra Angela, neskôr sestra Modesta, členka kongregácie Dcér
kresťanskej lásky. Už od malička, osobitne od prvého sv. prijímania, sa Janko
rád zúčastňoval sv. omší a rád miništroval. Po skončení ľudovej školy v rodnej
obci od roku 1939 pokračoval v štúdiu na meštianke v Holíči a od roku 1941 na
gymnáziu v Skalici, kam denne dochádzal na bicykli. V roku 1943 nastúpil do
misijného domu Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul – lazaristov v Banskej
Bystrici a pokračoval v štúdiu na gymnáziu až po maturitu, ktorú úspešne zložil
v máji 1949. Tu prežil sedem najšťastnejších rokov života. Do Banskej Bystrice
k lazaristom za ním prišiel v roku 1947 aj jeho mladší brat Anton.
V Banskej Bystrici ich zastihol „víťazný
február 1948“ a následné opatrenia zamerané proti Cirkvi, ako aj 4. máj 1950,
keď boli v noci mladí novici a bohoslovci tejto spoločnosti odvezení do Kostolnej pri Trenčíne a ich predstavení a
starší rehoľníci do sústreďovacieho kláštora v Podolínci. V Kostolnej pracovali na stavbe priehrady, no
aj tam vnútorne zostávali verní kresťanskému životu a rehoľným pravidlám. Zo
stavby nasledovala v auguste cesta domov do rodných Vlčkovian. Po krátkom
pobyte bolo treba hľadať uplatnenie, a tak sa bratia Havlíkovci spolu s
Vojtechom Krištínom, Bohuslavom Pikalom, Vladimírom Slávikom a Milanom Faškom
Kachlíkom ubytovali a zamestnali za pomoci sestry Modesty a ďalších sestier
kongregácie v Nitre.
Po práci pod vedením rehoľných predstavených
Štefana Krištína, Rudolfa Púchovského a Ľudovíta Orješka pokračovali v
prerušenom rehoľnom štúdiu teológie, cudzích jazykov i v rehoľnej formácii
(všetkým trom predstaveným sa podarilo ujsť zo sústreďovacieho kláštora v
Hronskom Beňadiku a skrývali sa). Takto ukončili prvý ročník filozofie a po
letných prázdninách začali druhý ročník. Ján Havlík v máji opustil zamestnanie,
aby sa naplno mohol venovať štúdiu. Bol presvedčený, že im sa nič nemôže stať,
pretože nerobia nič nezákonné. Vyjadril sa: „Prosím vás, im nejde
o štúdium, len o to, aby sme nekuli pikle proti režimu... keď to zistia,
dajú nám pokoj."
Štátna moc ich vysliedila a tvrdo potrestala:
28. októbra 1951 poobede boli Štátnou bezpečnosťou odhalení a eskortovaní do
väznice, kde boli vyšetrovaní a 5. februára 1953 v súdnom procese odsúdení za
velezradu. Janko Havlík na štrnásť rokov odňatia slobody, 10 000 korún peňažný
trest, alebo ďalšie štyri mesiace straty slobody, prepadnutie celého majetku a
stratu občianskych práv na desať rokov. Svojej matke vtedy povedal: „Chceli sme
prinášať obetu na oltári, teraz budeme dvíhať namiesto hostie svoje utrpenie a
život.“ Na dlhé roky boli odsúdení aj ostatní spolubratia v štúdiu i
prednášajúci. V roku 1953 najvyšší súd v Prahe Jankovi Havlíkovi po odvolaní
znížil trest na desať rokov.
Po odsúdení nasledoval transport do Jáchymova
a Janko sa stal väzňom bez mena, číslo A011355. Tvrdo po celé roky pracoval vo
viacerých táboroch. Najprv pracoval ako pomocník pri výdrevách šácht a pri
vŕtaní uránovej „rudenky“ v táboroch Rovnost a Nikolaj, potom v tábore Bytíz
ako baník-razič a hlbinný pumpár. Bol medzi väzňami obľúbený a vyhľadávaný pre
jeho prívetivosť a vnútornú vyrovnanosť. Ťažkú prácu v šachte dopĺňal ťažkou
prácou apoštolátu na tábore.
V roku 1955 mal úraz pravého členku a vo
väzenskej nemocnici v Prahe na Pankráci bol operovaný na slepé črevo, hlásili
sa aj ťažkosti so srdcom. Namiesto liečby ho poslali na šachtu. V roku 1958 bol
eskortovaný do väznice Praha Pankrác, znova vyšetrovaný a za apoštolát krajským súdom v Prahe 27.
februára 1959 uznaný vinným a odsúdený na jeden rok za to, že konal tajné
bohoslužby, mal prednášky o náboženstve, v ktorých „napádal skrytou formou
štátne zriadenie“ a podobne...
Bol deptaný, sám sa o tom vyjadril: „Mal som
srdce ako zvon, v živote som nepotreboval lekára, a teraz mám veľké problémy so
srdcom, puchnú mi nohy a boli ma celé telo. Mám dojem, že mi pridávali nejakú
otravu do jedla... Ale aj dlhý trest sa v každodennom ťažkom väzenskom živote
približoval ku koncu. Po ôsmich rokoch bol prepustený jeho brat Anton. V máji
1959 bol Janko premiestnený do Valdíc pri Jičíne. Jeho sa netýkala ani veľká
amnestia 9. mája 1960, keď sa väčšina politických väzňov po dlhých rokoch
ťažkého väzenia dostala konečne na slobodu.
Zdravotný stav sa mu pri ťažkej práci prudko
zhoršoval. Výsledky vyšetrení signalizovali celý rad chorôb. Ale až keď odpadol
pred očami lekára, prišlo povolenie previesť ho na ošetrovňu a až na naliehanie
ďalšieho lekára prevoz do nemocnice. Aj pri tejto príležitosti požiadal o
milosť, no komisia milosť neodporučila. V októbri 1961 bol prevezený do
nemocnice v Ilave. Po desiatich rokoch sa dostal znova na rodné Slovensko. Keď
už vôbec nevládal pracovať, bol po jedenástich rokoch dňa 29. októbra 1962 prepustený.
Len s veľkou námahou absolvoval cestu domov.
Býval u svojich starnúcich rodičov, ktorým sa usiloval ich starostlivosť o neho čo najviac uľahčovať. Ale choroby mu
napriek starostlivosti lekárov sťažovali život. Podľa toho, ako mu zdravotný
stav dovoľoval, zúčastňoval sa náboženského života v obci aj vo farskom kostole
v Radošovciach. Aj doma bol sledovaný príslušníkmi Štb aj SNB. Tak sa striedal
pobyt u rodičov s pobytom v skalickej nemocnici a pobytom u rodiny brata Antona
v Skalici. Prežili spoločne aj Vianoce v roku 1965. Na sviatok svojho patróna
sv. Jána Evanjelistu sa 27. decembra 1965 vybral do Skalice. Niesol do opravy
rádio. Cestoval autobusom. Na Sasinkovej ulici ho našli opretého
o popolnicu, ale prebrať k životu
ho už nedokázali (30. decembra 1965 bol v rodnej obci pochovaný).
Rehabilitovaný bol posmrtne súdom v Prahe v
máji 1991. Diecézny proces blahorečenia bol otvorený vo Farskom kostole sv. Michala archanjela v
Skalici 9. júna 2013 a ukončený 24. februára 2018 v Kostole sv. Vincenta de
Paul v Bratislave. Následne 14. decembra 2023 vydal pápež František dekrét o
jeho zaradení do zoznamu blahoslavených.
Janko Havlík ako jediný z nitrianskej skupiny
bohoslovcov zostal verný Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul ako
bohoslovec a kandidát kňazstva, po celý život až do smrti. Vo väzniciach prežil
takmer tretinu svojho života. Má čo povedať nám aj nasledujúcim generáciám, je
príkladom statočnosti a vernosti, lásky k Bohu i ľuďom.
Ľudovít Košík
Použitá literatúra:
Helena Sláviková: Zomrel postojačky – Život za
mrežami. VMV, Prešov, 2007.
Anton Havlík: Lásku nemožno umlčať. Oto
Németh, 2004.
Výstava: Ján Havlík, dvojnásobný odsúdenec za
vieru.
Anton Srholec: Svetlo z hlbín jáchymovských
lágrov. VMV, Prešov, 1996.
Dva osudy z brehov Moravy – zborník príspevkov
z vedeckých konferencií venovaných Jankovi Havlíkovi a Václavovi Drbolovi.
Dubovce, 2014.
::
Súvisiace príspevky:
Poézia čistého srdca (O Božom služobníkovi Jánovi Havlíkovi)
Blahoslavený Janko Havlík, oroduj za nás.
OdpovedaťOdstrániť