Žiadosť

 

Jozef Páleník

Nedeľné litánie sa chýlili k záveru, zostávalo už len záverečné požehnanie Sviatosťou Oltárnou. Naučeným pohybom som v sakristii schmatol prenosné schodíky, ktoré pozostávali z dvoch stupienkov, svižne som vybehol hore pár schodkami oltára a priložil ich k oltárnemu stolu naproti bohostánku. Nad ním totiž bola vystavená Sviatosť a keď ju chcel kňaz vyložiť či potom odtiaľ zložiť, bolo treba použiť prenosné schodíky. Tak to v našom farskom kostole fungovalo.

Kňaz Ján Haranta smelo vystúpal po schodíkoch, spoliehajúc sa, že ich bezpečne pridŕžam, dôstojne premiestnil Sviatosť na oltár a okamih počkal, kým schodíky odnesiem. Potom zišiel dolu a dal si na plecia položiť pluviál, ktorý som medzitým stihol priniesť zo sakristie. Opäť vyšiel k oltáru, vzal Sviatosť Oltárnu, obrátil sa k veriacim a požehnal ich. Službukonajúci miništrant do toho tri razy zazvonil. Znova sa obrátil k oltáru, schoval Sviatosť do bohostánku a tým sa litánie skončili. Každú nedeľu. I teraz.

S oltárnym súputnikom Karolom sme sa krátko pomodlili a vyšli pred kostol, kde sme počkali na nášho duchovného otca Jána Harantu, ktorý sa trošku dlhšie modlil. Veď je kňaz a tí majú iné modlitby. Alebo tie isté čo my, ale modlia sa ich skrúšenejšie. I tak môže byť.

Čakali sme ho preto, lebo vždy v nedeľu po litániách sme spracúvali peniaze zo zvončeka z predpoludňajších svätých omší. My sme peniaze, zväčša mince, triedili, ukladali do kôpok a pán dekan Haranta ich balil do papiera do valčekov a písal na ne, koľko čoho je tam. Potom v priebehu týždňa peniaze zaniesol na poštu, kde mu ich zmenili za väčšie, spravidla papierové. Podľa množstva. Pošta takéto služby bežne neposkytovala, pretože pracovníčky tvrdili, že nie sú zmenáreň, s čím bolo zahodno súhlasiť, lebo vskutku taká bola pravda, ale predsa existujú aj výnimky. A farár, to je autorita. Ján Haranta bol ešte väčšia. Tak prečo neprižmúriť oko. Aj obe.

Pri počítaní mincí sme sa o kadečom zhovárali, zväčša o menej závažných veciach, takpovediac aby reč nestála. V tú nedeľu však vyzeral pán dekan Haranta akoby ho čosi trápilo. Tušili sme to, ale nechceli sme vyzvedať. Nepatrí sa kňaza spovedať. Čakali sme, až sám vyjaví.

„Všeličo sa deje vo svete v týchto časoch,“ začal a my sme šípili, že začína odkrývať svoje vnútro. „Bolo by dobré mať väčší prehľad o udalostiach,“ pokračoval.

„V správach hovoria,“ vstúpil som krátko do jeho rozprávania. „V televízii alebo v rádiu,“ doplnil som samozrejmosť.

„Jožko, veď vieš, že nemám televízor, všeličo tam ukazujú, my kňazi by sme to nemali vidieť,“ konštatoval, akoby ospravedlňoval danú skutočnosť.

„A rádio? Kúpime vám,“ vyhŕklo zo mňa náhlivo.

Pobavene sa zasmial. „To si môžem aj sám. Len neviem, či smiem. Musím sa spýtať pána biskupa.“

Zostali sme zaskočení týmto jeho názorom a vyjadrením.

„Prečo? Veď to je samozrejmosť, pán farár,“ vstúpil do debaty s prekvapujúcim tónom znejúcou vetou spolužiak Karol. Pán dekan sa opäť usmial a pokojným hlasom pokračoval:

„Pre vás áno, ale my kňazi by sme mali žiť nielen vo viere, ale aj v pokore a skromnosti. Tak nám naše poslanie káže.

„A keď chcete mať prehľad o tom, čo sa deje?“

„V novinách si prečítam. Tam pozriem, čo potrebujem. V televízii a v rádiu podsunú aj všeličo iné, nie vždy dobré a totožné s kresťanskou morálkou. Rehoľní bratia majú na viazačke rúcha tri uzly symbolizujúce čistotu, chudobu a poslušnosť. Aj my katolícki kňazi musíme byť takí a žiť takým životom.“

Chvíľu ešte pokračoval na túto tému a my sme premýšľali, či to je naozaj celkom tak. Veď aj kňazi sú ľudia, aj oni môžu používať výdobytky vedy a techniky. Básnik Ján Haranta však bol trošku iný. Duchom veľký a zároveň skromný. Oddaný Pánu Bohu, oddaný viere, oddaný svojmu poslaniu. Bol obdarený niečím iným. Duchovným bohatstvom, to hmotné nepotreboval. Hoci to neraz ani nebolo bohatstvo, ale pre nás samozrejmosť. Pre neho čosi výnimočné, o čo treba požiadať nadriadeného. Pána biskupa. Či to napokon urobil a či rádio vôbec niekedy mal, sme už nezisťovali. Načo aj. Ján Haranta ponúkal väčšie hodnoty.

 

Jozef Páleník

(Poviedka získala prvé miesto v literárnej súťaži Jurinova jeseň.)

::

Súvisiaci príbeh: Prispievateľ.

::

Katolícky kňaz, básnik a literát Ján Haranta (1909–1983) napísal dvanásť básnických zbierok. Len prvé štyri z nich vyšli za jeho života knižne (Mystérium baladické, Zem požehnaná, Klienti a V najkrajšej domovine). Ostatné zostali v rukopise, pretože ich autor – ako predstaviteľ duchovne a nábožensky orientovanej poézie – bol v nemilosti vtedajších mocipánov. Až s odstupom rokov a desaťročí sa všetky tieto zbierky dostali do rúk kultúrnej verejnosti. Vyšli v jednom objemnom zväzku pod názvom Spolu v zemi požehnanej (Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006).