Môže Boh zomrieť?

 

„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Tieto slová vyriekol Ježiš krátko predtým, než vydýchol dušu (porov. Mt 27, 46–50). Je to vyjadrenie hlbokej skľúčenosti, veľkej bolesti a úzkosti umierajúceho. Lepšie ho budeme chápať, keď si uvedomíme, že ide o slová starozákonného žalmu. Ježiš sa teda modlil, použijúc prastarý biblický text, ktorý sa začína volaním trpiaceho k Bohu a končí sa hymnusom chvály a vďaky. Mesiáš umiera na kríži, ale má istotu, že záchrana je blízko (porov. Ž 22).

V momente Ježišovej smrti sa roztrhla opona v chráme, zem sa zatriasla a skaly pukali. Starý svet sa začal rúcať a novému sa otvoril priestor. Niečo musí odumrieť, aby sa niečo iné mohlo narodiť.

Vzkriesenie patrí k tajomstvám viery. Presahuje hranice ľudského rozumu, ale neprotirečí mu. Z kresťanskej náuky si nemožno vybrať len niečo, čo sa nám páči, čo chceme, čo nám vyhovuje, ako v samoobsluhe. Pravda zjavená Ježišom Kristom dáva zmysel len v celosti, rozkúskovaná prestáva byť pravdou a stáva sa polopravdou, ktorá je spravidla horšia ako lož.

Veľkonočné tajomstvo zmŕtvychvstania je dobrou zvesťou, nádejou a radosťou: „Ak naozaj ten Človek zvíťazil nad smrťou, neurobil to pre seba, ale pre nás. Stalo sa tak preto, aby nám všetkým otvoril cestu k šťastnej večnosti“ (Vittorio Messori: Naozaj vstal z mŕtvych?). Evanjelium hovorí jednoznačne: Ježiš Kristus zvíťazil, bol oslávený. Táto správa napĺňala silou, odvahou a chuťou žiť i bojovať celé generácie veriacich, našich predkov. Kristus naozaj vstal z mŕtvych! Aleluja!

 

Benedikt XVI. sa v trojzväzkovom diele „o tajomstvách Ježišovho života“ nevyhýba ani otázke, či je vôbec zmŕtvychvstanie možné. Môžeme my, ľudia moderného veku, pokladať svedectvá evanjelistov za dôveryhodné? A na danú otázku odpovedá vyslovením osobného presvedčenia, že kresťanská viera nie je v rozpore s vedeckými danosťami, svedectvá o zmŕtvychvstaní nespochybňujú to, čo jestvuje a je dokázané, hovoria o inej dimenzii skutočnosti, ktorú ľudstvo predtým nepoznalo. Boh – stvoriteľ všetkého – predsa dokáže stvoriť niečo nové, iné, nečakané, neobyčajné. A skutočnosť, že zmŕtvychvstanie bolo zjavené len pomerne malej skupine ľudí, toto prevrátenie proporcií, patrí k Božím tajomstvám: „To, čo je veľké a mocné, je v konečnom dôsledku malé. A naopak, maličké semienko je v skutočnosti čímsi obrovským“ (Ježiš Nazaretský).

Doplňme to myšlienkou z ďalšej pozoruhodnej knihy: „Bytie je mysleným bytím jedného stvoriteľského vedomia, stvoriteľskej slobody, a toto stvoriteľské vedomie, ktoré nesie všetky veci, udelilo myslenému vlastnú slobodu, samostatné bytie“ (Benedikt XVI.: Úvod do kresťanstva). Stvorenie je teda prejavom Rozumu, nemá sa chápať zmechanizovane. Boh pôsobí a jeho pôsobenie prekonáva obmedzenosť našich kalkulácií a výpočtov, prekonáva našu zmyslovú skúsenosť.

 

Nepriatelia obžalovali prvých kresťanov z toho, že si Ježišovo zmŕtvychvstanie vymysleli. Ich nasledovníci činia podobne – hádžu na kresťanstvo všetku špinu. Ale viera vyznávačov, sila mučeníkov a životné príbehy očitých svedkov sú silnejšie ako všetky pokusy zničiť Kristovo dielo. Nijaké obvinenia, útoky, nástrahy či zákazy nemôžu pravoverným vyrvať zo srdca istotu, ktorú prijali s tým, že niet na svete inej pravdy a inej cesty k spáse.

Boh je mŕtvy, vykrikujú revolucionári mamony a propagátori pozemského neba. To ich nebo však býva plné nenávisti a násilia. Vo svojom fanatizme odmietajú Božiu lásku a milosrdenstvo. Človek sa vie odsúdiť aj sám – taká je moc slobodnej vôle.

Nežijeme vo vzduchoprázdne ani v uzavretej ulite, ktorá by nás chránila pred vonkajšími vplyvmi. Človek sa ani nechce, nemôže úplne oddeliť od ostatných. Treba sa preto opýtať: Naozaj je Boh mŕtvy? Majú pravdu tí, čo hovoria, že sa akosi vytratil zo sveta?

Falošné, vymyslené božstvo môže upadnúť do zabudnutia, do zabudnutia môže odísť boh, ktorý je projekciou ľudskej mysle, v človeku samom, v jeho vedomí a svedomí, môže umrieť viera a zmysel pre posvätno, ale to čo je večné, večným zostáva. Treba rozlišovať!

Vedomie smrteľnosti, paradoxne, pomáha človeku lepšie žiť. Pripravenosť na smrť umožňuje žiť naplno! Na to sa dnes nemyslí, nedbá sa na staré pravidlo: Memento mori (pamätaj na smrť).

Vieme, k akému koncu speje naša pozemská existencia. Pravdaže, to je forma, rámec – fakt smrti ako taký nehovorí nič o tom, čo človeka čaká na druhom brehu. O tom vieme z Božieho zjavenia.

Aj Ježiš – ako človek – umrel, ale Ježiš – ako Kristus – žije a tvorí chrbticu dejín. Žije nielen v srdciach miliónov a stámiliónov ľudí, ale žije ako Pravda. Boh, Stvoriteľ a Hýbateľ, prvotný Rozum, z ktorého vzišiel svet, umrieť nemôže.

Tí, čo si robia posmech z Kristovho zmŕtvychvstania, robia si posmech z vlastnej umŕtvenej duchovnosti. Tie „malé dušičky, ktoré nechcú veriť v jeho prvý život, v jeho druhý život, v jeho večný život, samy sa vylučujú z pravého života, zo života, ktorý je úprimným prilipnutím, odovzdaním sa láske s nádejou“ (Giovanni Papini: Život Krista).

Vždy boli a budú medzi nami bludári a posmešníci, rozsievači kúkoľa. Kresťan musí rátať s odporom sveta. Ak by sa stretal len so súhlasom, musel by skúmať, či naozaj vyznáva a hlása celé evanjelium.

 

Ján Maršálek

(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)