Cesty

 

Robert Hakala

Všetky cesty vedú do Ríma. Toto porekadlo sa hojne spomínalo v minulosti, teraz ho počuť pomenej... Moje cesty najprv neviedli do Ríma, ale na čo čakáme, to sa niekedy splní.

Mal som iné cesty. Prvá ma viedla do zamestnania a potom domov, druhá do kostola a na púte. Tretia do knižnice a kníhkupectiev. Pre tú, ktorá vedie do Ríma, akoby nebolo miesta. Až raz, bol som v kostole, kňaz oznámil, že miestne cirkevné gymnázium organizuje púť do Vatikánu, do Ríma, a niekoľko miest je ešte voľných. Záujemcovia nech sa prihlásia. Viacej mi nebolo treba. O niekoľko dní sme s manželkou sedeli v autobuse, ktorý nás spolu so školákmi viezol do Vatikánu. Tešil som sa – uvidím Vatikán, Svätého Otca, katedrály a mesto Rím. Vedúcim zájazdu bol mladý kňaz, ktorý v škole aj učil a ktorý svojho času študoval v Ríme, a tak prostredie dobre poznal.

Cesta ubiehala bez problémov. Vedúci zájazdu pustil v autobuse film o svätej Faustíne. Keď sa film skončil, opýtal sa: „Čo mám teraz pustiť?“ A žiaci, poväčšine chlapci, zborovo odpovedali: „Svätý Rambo!“ Vedúci prekrútil očami a sadol si. Časť školákov sa zasmiala. Cesta pokračovala, žiaci spievali, jeden cez druhého sa prekrikovali. S pribúdajúcim časom bolo tichšie.

Bolo ráno. Autobus si to šinul po talianskej diaľnici a vedúci všetkým oznámil, že sa blížime k mestečku Assisi; vieme, že odtiaľ pochádzal svätý František, učili sme sa o ňom...

Pravdaže, o svätom Františkovi som vedel pomerne dosť z kníh a internetu. Vidieť však jeho mesto vlastnými očami, to je niečo iné, vynikajúce. Assisi je mestečko, ktoré už má niekoľko storočí. Starodávne, ale upravené uličky lákali bohatou ponukou. Nás však zaujímali hlavne kostoly, najmä Bazilika svätého Františka s kláštorom. Nachádza sa v nej aj tzv. Porciunkula, teda miesto, kde sa František stretával so svojimi spolubratmi. Porciunkula je vlastne kaplnka vo vnútri chrámu. Skutočne, je to veľmi zaujímavé. V Bazilike je pochovaný svätý František i svätá Klára. Po prehliadke mestečka sme nasadli do autobusu a išli smerom na Rím, vzdialený od Assisi približne 190 km.

Vieme, že Rím je hlavným mestom Talianska. Ubytovali sme sa v kempe na okraji mesta, výhodou bolo neďaleké metro, jeho zástavka. Na okraji kempu bol supermarket, kde sme si po celý čas pobytu kupovali potraviny. V každom kempovom domčeku boli dve izby, kuchynka a sociálne zariadenie.

V Ríme je veľké množstvo kostolov a pamätihodností, ktoré sa všetky hádam ani nedajú navštíviť. Prezreli sme si viaceré. Najsilnejšie dojmy sme mali z vatikánskeho Námestia svätého Petra a z účasti na stretnutí s pápežom, keď potom pápež na svojom „papamobile“ išiel po vyznačených trasách medzi množstvom veriacich. Nás vedúci zájazdu postavil na miesto, odkiaľ bol dobrý výhľad na veľkoplošné obrazovky, a tak nám nič neuniklo. Keď Svätý Otec prechádzal popri nás, auto zastavilo, pápež z neho vystúpil a išiel pobozkať malé dieťa, asi trojročné. Svätý Otec bol odo mňa asi dva metre...

Navštívili sme aj Baziliku sv. Petra. Najprv sme si postáli v rade, pretože záujemcov bolo veľa. Keď sme sa už blížili k policajtom, ktorí robili prehliadky, jeden z našich študentov podišiel k nášmu vedúcemu a povedal mu, že má nôž. Poriadny nôž na mäso. Vedúceho chytali mrákoty: „Čo som vám povedal,“ hovoril študentovi, „že si nemôžete zobrať nič ostré, ani malé nožničky...“ Nakoniec vedúci zobral nôž a išiel s ním k policajtovi. Rozprávali sa, nôž si potom policajt zobral, keď pôjdeme von, tak si ho máme u neho vyzdvihnúť.

Mimochodom, spomenutý študent bol dosť čudný, pri prehliadke Baziliky sv. Pavla za hradbami sa utiahol v kúte a začal jesť, čo bolo zakázané. Prišiel k nemu civilista a povedal mu, aby tu nejedol. Študent poslúchol, aspoň sme si mysleli, no odišiel do iného kúta a tam pokračoval v jedení. Prišiel k nemu dozorca, chytil ho ruku a vyviedol von.

Podobný „zážitok“ sme mali v Sixtínskej kaplnke. Upozornili nás, že nesmieme fotiť ani sa dotýkať stien. Videl som, ako nejaký cudzinec fotí, zrazu prišiel k nemu zamestnanec a vybral mu z fotoaparátu kartu. Zobral si ju, asi vybielil a potom mu ju vrátil... Zato rád spomínam na stretnutie s kardinálom Jozefom Tomkom a kňazom Cyrilom Vasiľom (neskôr bol vymenovaný za košického gréckokatolíckeho arcibiskupa).

Ani sme sa nenazdali a bol koniec krásnej púte. Domov sme prišli v sobotu. Na druhý deň sme išli s manželkou do kostola. Kňaz vtedy spomenul skutočnú príhodu. Raz sa vybral za svojím kamarátom, spolu študovali v seminári. Keď prišiel do obce, kde kňaz býval, nevedel, ako sa dostať do kostola. Opýtal sa pána, ktorý šiel okolo, a ten mu povedal: „U nás všetky cesty vedú do kostola...“

Na záver mi dovoľte opýtať sa: Kam vedú vaše cesty?

 

Robert Hakala

::

Rozhovor s autorom: Ísť svojou cestou...