Na margo života
a diela Borisa Pasternaka
Boris Leonidovič Pasternak (1890–1960) vyrastal v umeleckej rodine – otec bol maliarom a matka klaviristkou. Sprvu sa chcel stať hudobným skladateľom. Po niekoľko rokov bola hudba jeho hlavným záujmom a predmetom štúdia. V životopisnej eseji Glejt (z roku 1931) spomína: „Nadovšetko na svete som mal rád hudbu a v nej najväčšmi Skriabina. Hudobne džavotať som začal krátko pred tým, ako som sa s ním zoznámil. Keď sa vrátil z cudziny, bol som žiakom jedného z dosiaľ žijúcich skladateľov. Mal som ešte absolvovať inštrumentáciu. Hovorilo sa všeličo, inak dôležité je iba to, že keby sa hovoril aj opak, aj tak som si nevedel predstaviť život bez hudby.“ Napriek tomu, i napriek faktu, že Skriabin pochválil jeho prvé skladby, hudobnú cestu zanechal. S odstupom času o tom napísal: „Hudbu, milovaný svet šesťročnej námahy, nádejí a úzkosti som vydrapil zo seba“ (citát pochádza z autobiografickej prózy Ľudia a situácie, ktorú Pasternak napísal krátko pred svojou smrťou).
Ďalšia životná etapa ruského velikána je
spojená s pobytom v Nemecku a so štúdiom filozofie na univerzite
v Marburgu, kde ho zaujala tamojšia filozofická škola. Vysokoškolské
štúdiá potom dokončil na Moskovskej univerzite, no nestal sa z neho
profesionálny filozof, vedec či pedagóg, rozhodol sa uprednostniť literatúru,
osobitne poéziu. Získalo si ho umenie, možnosť vytvárania čohosi nového na
starom osvedčenom základe, ako zdôrazňoval, teda nenásilné pretváranie sveta
jazykom krásy, jazykom básne: „Písať verše, prečiarkovať v nich
a prečiarknuté vracať späť bolo pre mňa hlbokou potrebou a prinášalo
mi jedinečné, až k slzám privádzajúce potešenie“ (Ľudia
a situácie).
Pasternak začal pôsobiť v skupine
futuristov, prvé verše publikoval v almanachu Lirika (1913).
Nasledovali ďalšie verše, básne a básnické zbierky, ktorými zaujal
milovníkov pekného slova, ako aj preklady poézie (do ruštiny preložil napríklad
Goetheho Fausta). Zoznámil sa s Majakovským a viacerými inými
tvorcami, bol aktívnym účastníkom umeleckého diania, ale viac ho priťahoval
život v ústraní, zameraný na tvorivú prácu: „Mám rád svoj život
a som s ním spokojný. Nepotrebujem, aby sa doplnil nejakou pozlátkou.
Neviem si predstaviť život mimo tajomstva a nenápadnosti, život
v zrkadlovom jagote výstavnej vitríny“ (Ľudia a situácie).
Tak či onak, stal sa známym a uznávaným básnikom, avšak paradoxne väčšmi
ho preslávilo prozaické dielo – román Doktor Živago.
Dva spomenuté autobiografické texty B.
Pasternaka, ktoré vyšli v slovenčine spolu pod názvom Môj život
(Bratislava, Smena, 1990), zachytávajú – s výnimkou niekoľkých
presahov – iba obdobie do roku 1917, nehovoria teda o revolučných
a porevolučných časoch. Je to pochopiteľné, veď v podmienkach
Sovietskeho zväzu (poznamenajme, že spisovateľ zostal žiť v domovskej
krajine, hoci jeho rodičia a sestry v roku 1921 emigrovali) sa nedalo
o novom režime písať otvorene a pravdivo, tak „aby zamieralo srdce
a vlasy vstávali dupkom“ (Ľudia a situácie) – to by bolo veľmi
riskantné. Zrejme i preto dozrela myšlienka románového spracovania tejto
problematiky, cez prizmu umeleckého slova, alegórie a podobenstva.
Román o doktorovi Živagovi obsahuje
viacero autobiografických prvkov, viacero podobností so životom autora. Je to
vynikajúce dielo, bohato štruktúrovaný literárny obraz človeka s dušou
umelca, ktorý sa chtiac-nechtiac dostáva do víru udalostí, aby bola vyskúšaná
jeho ľudskosť, mravnosť a zásadovosť, pevnosť jeho charakteru,
a takisto obraz doby, spoločenských pomerov, mechanizmu totalitnej moci,
usilujúcej sa o ovládnutie každého jedinca.
Jurij Živago vyrastal ako sirota. Stal sa
lekárom, založil si rodinu, no potom do jeho života vtrhla prvá svetová vojna
a následne revolúcia, vyvolaná v mene slobody, na obranu slabých,
v skutočnosti „z vojny zrodená, krvavá, bezohľadná revolúcia vojakov,
organizovaná znalcami tohto živlu, boľševikmi“ (citujeme zo slovenského
vydania románu: Bratislava, Ikar, 2003). Revolucionári chceli rozvrátiť
staré poriadky a vystavať svet na celkom iných základoch. Doktor si
o tom myslel svoje, pokladal seba a ľudí svojej spoločenskej vrstvy
za odsúdených, obával sa najhoršieho: „Bol by sa zbláznil, nebyť
každodenných drobností, práce a starostí. Žena, dieťa, nevyhnutnosť zarábať
peniaze boli jeho záchranou – každodennosť, pokora, všedný kolobeh,
zamestnanie, návštevy pacientov.“ Ale i tento kolobeh sa narušil, bolo
nevyhnutné hľadať záchranu, nejaký spôsob prežitia zoči-voči hroziacemu
násiliu, hladu a chorobám.
Na ruskú zem doľahla lož, pretvárka bola
povýšená priam na systém: „Hlavným nešťastím, koreňom budúceho zla bolo, že
ľudia prestali veriť v cenu vlastného názoru. Vzali si do hlavy, že
pominuli časy, keď sa spravovali mravným cítením, že teraz treba spievať
spoločným hlasom a žiť podľa cudzích, všetkým nanútených predstáv.“
Uniknúť tomuto molochu bolo nemožné. Hlavný hrdina sa usiloval
o zachovanie si vlastnej tváre, integrity a aspoň vnútornej slobody.
Nie vždy úspešne, ale v hĺbke vlastného ja neprestal cítiť mravný zákon: „Moje
činy, aj keď som ich vykonal z donútenia, ma zaväzujú.“
V ťažkých časoch si človek jasnejšie
uvedomí hierarchiu hodnôt a cenu života: „Život ako jav... to je predsa
strhujúco vážne!“ A pritom táto vážnosť pozostáva z jednoduchých
vecí, skladá sa z drobností, z dobrého prežívania každého dňa: „Aké
je to šťastie, pracovať pre seba aj pre rodinu od svitu do mrku, budovať si
príbytok, obrábať zem a získavať obživu, vytvárať si vlastný svet...!“
K tomu sa pripája túžba tvoriť, vytvárať niečo pekné. Doktor Živago vo
vzácnych chvíľach, keď mal možnosť utiahnuť sa do tichého kúta, písal – písal
si „denník alebo protokol tých dní, skladajúci sa z prózy,
z veršov a zo všeličoho, k čomu dospel poznaním, že polovica
ľudí prestala byť sama sebou a vystupuje v rozličných rolách“.
Román Doktor Živago predstavuje jedno
z vrcholných diel svetovej literatúry 20. storočia. Vyznačuje sa pútavým
dejom, osobitou kompozíciou a pozoruhodnou myšlienkovou hĺbkou. Dalo by sa
z neho mnoho a mnoho citovať. Neprekvapuje preto, že autorovi zaň
udelili Nobelovu cenu, čo však vo vtedajšom Sovietskom zväze vyvolalo vlnu
ostrej kritiky – Boris Pasternak bol vylúčený zo zväzu spisovateľov
a prinútili ho ceny sa vzdať. Román je popri nespornej umeleckej hodnote
aj mementom, varovaním pred „revolučnou pomätenosťou“, vedúcou ľudí do
neslobody a nenávisti. A v neposlednom rade ide o hold
životu ako daru, ktorý treba za každých okolností rozvíjať: „Žiť, to predsa
vždy znamená usilovať sa ísť ďalej, dopredu a hore, k vyššej
dokonalosti.“
Ján Maršálek
::
Recenzujeme hodnotné knihy:
Konstantin Paustovskij: Zlatá ruža
Jozef Cíger Hronský: Pohár z brúseného skla
::
PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo,
rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.