Pokorný mučeník lásky

 

Ján Hermanovský (vľavo) s RNDr. Plškom 
(Marianka, jún 2003)

Nedávno sa veriaci vo Farnosti sv. Františka z Assisi vo Vranove nad Topľou dozvedeli radostnú zvesť, ktorú im priniesol rímskokatolícky kňaz Zbigniew Król, pôsobiaci v Rusku. Vranovskí veriaci sa prostredníctvom neho dozvedeli, že v Arcidiecéze Matky Božej v Moskve sa začala diecézna fáza procesu blahorečenia nášho rodáka, rímskokatolíckeho kňaza, misionára a mučeníka Jána Hermanovského. 

Ak by som mal čo najvýstižnejšie charakterizovať Jána Hermanovského, ktorého život vyhasili 19. 1. 2005 dvaja mladíci v ďalekej Rusi, použil by som slovné spojenie mučeník lásky. S plameňom lásky v srdci obetavo slúžil Bohu aj blížnym a za túto službu zaplatil najvyššiu cenu. Najprv rozdal všetko, čo mal, a keď už mal prázdne ruky, položil na oltár aj svoj vlastný život... Aký úžasný človek!

Aký si vlastne bol, Kristov kňaz Ján Hermanovský?

Ján Hermanovský sa narodil 6. 6. 1935 v obci Nižný Kručov, v susedstve okresného mesta Vranov nad Topľou. V tomto období rodina niekoľkokrát zmenila svoje bydlisko, takže súrodenci Jána Hermanovského majú rozdielne miesto narodenia.

Základnú školu navštevoval Ján vo Vranove nad Topľou. Jeho staršia sestra bola rehoľná sestrička a on od detstva nesmierne túžil slúžiť Bohu a ľuďom ako kňaz. Jeho otec však bránil synovi v štúdiách. Bol roľníkom a aj svojho syna chcel pripútať k práci na gazdovstve. Mladý Ján sa musel podriadiť, a tak s bolesťou v srdci odložil svoje rozhodnutie stať sa kňazom na neurčito. Napriek tomu chcel byť čo najbližšie k Bohu, a preto sa rozhodol slúžiť ako kostolník vo farskom Kostole Narodenia Panny Márie vo Vranove n/T. Cítil sa dobre tu, v blízkosti Panny Márie, ktorej oddaným ctiteľom bol po celý svoj život, no k šťastiu mu čosi chýbalo. Jeho túžba stať sa kňazom sa nezmenšovala, ale naopak, rástla. Chcel si v očiach Pána zaslúžiť túto poctu, preto sa vyzbrojil mimoriadnou skromnosťou, pokorou, trpezlivosťou, zbožnosťou a láskou k blížnym. Pamätníci hovoria, že dokázal kľačať v modlitbách celé hodiny. Často sa modlil do neskorej noci.
 

Keď som v roku 2010 pripravoval jeden zo svojich článkov o nebohom vranovskom mučeníkovi, niekoľkokrát som sa rozprával aj s jeho mladšou sestrou Veronikou Hermanovskou, ktorá medzičasom zomrela. Zapísal som si aj takúto jej spomienku:

„Môj brat obýval ako kostolník jednu izbičku na vranovskej fare. Často som ho navštevovala. Raz som prišla oblečená v nohaviciach. Keď ma brat zbadal, vyhnal ma zo svojej izby a povedal mi, že sa môžem vrátiť až vtedy, keď budem slušne oblečená. Odvtedy som si už nikdy v živote neobliekla nohavice.“

Ján bol neuveriteľný puritán, mimoriadne konzervatívne orientovaný človek. Svoje detstvo prežil v dobe, keď bolo na Slovensku nemysliteľné, aby mala žena oblečené nohavice. On sám bol presvedčený, že žena by nemala mať na verejnosti oblečené nohavice a tento svoj radikálny postoj dal pocítiť aj vlastnej sestre.

Treba však poznamenať, že Ján bol prísny nielen k iným, ale predovšetkým sám k sebe. Pamätníci hovoria, že aj v horúcom lete chodil oblečený v hrubom hubertuse.  Často sa postil a vtedy vôbec nejedol mäso. Ján to ponímal ako prejav pokory a pokánia, služby Pánu Bohu. Sám si nariaďoval skutky pokánia, aby sa tak čo najviac priblížil k Pánovi.

Vtedajší vranovský dekan vdp. František Raffáč videl jeho úprimnú túžbu stať sa kňazom, a tak ho raz oslovil: „No, Janču, ak sa chceš stať kňazom, musíš si v prvom rade urobiť maturitu.“ A tak Ján odišiel v roku 1966 do Bratislavy, kde pracoval ako skladník v Pozemných stavbách a popri zamestnaní navštevoval strednú školu.

Veronika Hermanovská mi porozprávala jednu príhodu z tohto obdobia, ktorá dokumentovala puritánstvo jej brata. Veronika navštívila Jána v Bratislave počas pracovnej nedele a aby nešla s prázdnou rukou, kúpila v jednej predajni darček pre brata. Lenže keď sa Ján dozvedel, že jeho sestra v nedeľu kúpila darček, nechcel ho prijať. Bol totiž presvedčený, že nedeľa má byť dňom pracovného pokoja a zasvätenia Bohu. Prekvapenej sestre povedal: „Tá predavačka musela pracovať, pretože je to jej povolanie. Lenže ty si nemusela ten darček kúpiť.“ Ján bol neoblomný a nechcel darček prijať, a tak si ho zahanbená sestra napokon musela zobrať domov.

V auguste 1968 využil Ján Hermanovský oteplenie politických pomerov vo svojej vlasti a rozhodol sa urobiť si púť do Lúrd. Chcel sa Panne Márii poďakovať za uzdravenie svojho otca a zároveň si vyprosiť milosť stať sa kňazom. Keďže sám žil veľmi skromne, peniaze na cestu mu dala jeho sestra Veronika.

Keď v Prahe dostal potrebné víza, chcel nastúpiť do rýchlika, ktorým by sa do Lúrd odviezol. Bol však 21. august 1968 a skôr, než Ján mohol nastúpiť cestu, obsadili našu domovinu vojská štátov Varšavskej zmluvy. Jánovi nedovolili vycestovať, a tak bol nútený odložiť svoju cestu o týždeň. Preto strávil týždeň v kňazskom domove v Prahe.

Keď sa po vynútenej pauze konečne dostal do Lúrd, nemohol si naplno vychutnávať prítomnosť na svetoznámom pútnickom mieste. Kvárili ho pochybnosti o tom, či sa po návrate domov bude môcť stať kňazom a uskutočniť tak najväčšiu túžbu svojho života. Čoraz viac sa pohrával s myšlienkou nevrátiť sa do vlasti, ale zostať v cudzine a tam naplniť svoj životný sen. Nebolo to však ľahké rozhodnutie. Ján neovládal dôkladne ani jeden svetový jazyk. Vedel čiastočne po latinsky a nemecky, ale jeho znalosti neboli dostatočné nato, aby mohol absolvovať vysokú školu, potrebnú na kňazský úrad. Keďže však kňazské povolanie bolo najvyššou prioritou jeho života, vsadil po dlhom zvažovaní všetko na jednu kartu a rozhodol sa pre ťažký údel emigranta.

Ako mi rozprávala pani Veronika Hermanovská, jej brat pri spiatočnej ceste z Lúrd vystúpil z vlaku v Nemecku a vďaka vyššiemu Božiemu riadeniu stretol kňaza, u ktorého sa informoval, kde by mohol absolvovať štúdium teológie. Ten kňaz mu zaplatil letenku do Ríma a dal mu kontakt do rímskeho Nepomucena. Stal sa tak jeden z tých malých zázrakov, ktorými Pán dokáže obdivuhodne zasahovať do nášho života.

Ján Hermanovský šťastne priletel na rímske letisko Fiumicino, ale tu sa jeho útrapy neskončili. Ján totiž neovládal taliančinu a keď ho „vzali do parády“ Taliani na letisku, jemný a citlivý muž zo Slovenska sa bezradne rozplakal. Vytrvalo pritom opakoval meno českého profesora teológie Mons. Karla Skalického. Nakoniec úrady oboch mužov skontaktovali a český profesor sa utrápeného Slováka ujal. Šťastný a vďačný Janko urobil potom všetko pre naplnenie svojho sna – stať sa pastierom Božieho stáda. Napriek tomu, že doma, vo svojej vlasti, nestihol ukončiť stredoškolské štúdium, umožnili mu Taliani absolvovať vysokoškolské štúdium. Keďže však neovládal taliančinu, bolo to veľmi sťažené.

Otec Jozef Rajčák, ktorý sa v Taliansku s Jánom Hermanovským spriatelil, píše dňa 23. 6. 2005 v liste Veronike Hermanovskej o jej bratovi Jánovi okrem iného toto: „Svojou poníženosťou a vierou mi pripomínal arského farára sv. Jána Mária Vianneya. Mal jazykové problémy a aj preto mu učenie išlo ťažko. Sledoval preto tzv. Cursus minor, ktorý viedol rektor Pápežského kolégia Nepomucenum v Ríme Mons. František Planner. V kolégiu Janko žil, modlil sa, pracoval a študoval šesť rokov, dochádzajúc aj na Pápežskú lateránsku univerzitu, na ktorej ukončil svoje štúdiá pastoračným kurzom.“

Neskôr Ján príležitostne spomínal aj známeho českého teológa Josefa kardinála Berana a Mons. Špidlíka, s ktorými prichádzal do styku. Práve českí teológovia mali veľké zásluhy na duchovnom formovaní nášho rodáka. Jána však podporovali aj slovenskí teológovia v Ríme. Jozef kardinál Tomko mu dokonca prispel aj istou finančnou sumou.

Jánova emigrácia do cudziny neostala bez následkov pre rodinu, ktorú potom navštívilo niekoľko príslušníkov ŠtB. Keď však eštebáci pochopili, že išlo o individuálny čin jedného muža, návštevy zo strany ŠtB prestali a už nikdy viac sa neopakovali.
 

Prešlo šesť rokov a Ján vďaka svojej húževnatosti zdolal všetky prekážky na ceste k naplneniu svojho životného poslania: 17. 3. 1974 ho v Nepomucene vysvätil za kňaza rímsky vikár kardinál Ugo Poletti. Spolu s ním boli vysvätení ďalší dvaja Slováci: o. Martin Lacek a o. Jozef Rajčák, ako aj Čech o. Václav Steiner.

Ako kaplán začal Ján pôsobiť v Ríme, v chudobnej farnosti sv. Lina. Po desiatich rokoch ho preložili do diecézy Florencia. Postupne vystriedal viaceré pôsobiská v tejto diecéze: Grassina, Campi Bisenzio a Cornacchia, kde bol pomerne dlho farárom. Táto etapa jeho života stojí za osobitnú zmienku. Cornacchia je talianske pomenovanie vrany. Ján občas žartom hovorieval: „Na Slovensku som žil vo Vranove a teraz tu, v Taliansku, takisto.“

Ján sa tu zaslúžil o opravu miestneho kostola a získal si úctu nielen veriacich, ale aj svojho biskupa. Jeho pôsobenie na tejto „štácii“ však nebolo posledným. Jeho ďalšími pôsobiskami boli San Pancrazio Val di Pesa a Castelfiorentino. Ján viedol v Taliansku veľmi nenáročný spôsob života. Naši krajania, ktorí ho tam navštívili, hovorili, že skromný kňaz bol ich návštevou príjemne zaskočený a nemal ich ani čím pohostiť. Ján však nemienil zostať v Taliansku natrvalo. Táto krajina bola síce jeho druhá vlasť, ale on si nosil v srdci lásku k svojej pôvodnej domovine – k Slovensku.

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v 90. rokoch minulého storočia sa vrátil do svojej vlasti. Vystriedal tu niekoľko pôsobísk – Hornú Ves, Vrícko a Veľké Leváre. V tej dobe často prispieval na výstavbu kostolov a cirkevné potreby. Takto prispel aj na výstavbu nového Kostola sv. Františka z Assisi vo Vranove nad Topľou. Na bohumilý zámer bol ochotný dať aj to posledné a on sám žil o chlebe s lekvárom, ba neraz aj o hlade.

Ani v rodnej vlasti však nenašiel trvalý pokoj. Keď sa dozvedel, že Pápežské misijné diela hľadajú dobrovoľníkov – kňazov slovanského pôvodu – na misie do Ruska, vnímal to ako volanie Božie. Toto jeho rozhodnutie nebolo vôbec náhodné. Janko už dávno predtým, ešte počas svojho pôsobenia v Taliansku, vyjadril túžbu stať sa misionárom v Rusku. O. Jozef Rajčák v liste pani Hermanovskej zo dňa 23. 6. 2005 okrem iného píše: „Občas sme sa vídali a hovorili, že by bolo veľmi krásne podľa Fatimského posolstva ísť na misie do Ruska.“

Táto túžba sa mohla naplniť po zmene politických pomerov v Rusku koncom minulého storočia, a tak Ján napokon odišiel ako misionár do Ruska v júni 1999. V Rusku vystriedal viacero pôsobísk. Naposledy pôsobil v Brjansku (380 km juhozápadne od Moskvy), kam ho 10. 1. 2002 vyslal arcibiskup Kondrusiewicz založiť novú bunku Katolíckej cirkvi.

Začiatky v Brjansku boli veľmi ťažké. Ján býval u jedného z veriacich a odtiaľto sa najprv snažil dať dokopy maličkú diaspóru katolíkov. Nepodarilo sa mu však hneď od začiatku zabezpečiť miesto, kde by sa mohli dôstojne konať bohoslužby. Keď mu po pol roku skončila platnosť víza, vrátil sa do Talianska a Taliani mu dali peniaze na zakúpenie nehnuteľnosti, ktorá by mohla slúžiť ako provizórny dom Boží.

Vďaka peniazom z Talianska sa eparchii podarilo kúpiť na okraji mesta Brjansk opustený dom (bývalú družstevnú pekáreň), ktorý nový kňaz s pomocou asi 40 veriacich katolíkov premenil na kaplnku vo veľkej prednej izbe a faru v malej zadnej izbe. Takisto z Talianska priniesol slovenský kňaz sochu Fatimskej Panny Márie.

Kaplnka spolu s farou v Brjansku

RNDr. Peter Plško, Vranovčan, ktorý už dlhé roky žije a pôsobí v Bratislave, si na toto obdobie v živote Jána Hermanovského spomína takto:

„Aby bol pri svojom pôsobení v Brjansku mobilný a nemusel stále prosiť o odvoz jedného zo svojich veriacich, rozhodol sa svoje skromné úspory investovať do kúpy auta. Vrátil sa nakrátko do Talianska, aby si kúpil jedenásťročný Fiat Uno. Keď si preň išiel, zastavil sa u mňa a povedal mi, že to auto má síce už dosť pokrkvané plechy, ale je také lacné, že si ho môže dovoliť kúpiť. Navyše – ešte je pojazdné, a to mu pre jeho potreby stačí. S týmto autom okrem pravidelných výjazdov za svojimi veriacimi do okolia Brjanska jazdil aj na Slovensko (cez Poľsko a Bielorusko), pretože si musel na Veľvyslanectve Ruskej federácie v Bratislave pravidelne vybavovať pracovné víza. Aspoň v tom mu bolo veľkou výhodou jeho dvojité občianstvo (talianske aj slovenské), pretože nemusel zakaždým cestovať z Brjanska až do Ríma. Práve počas týchto jeho pobytov v Bratislave sme sa v posledných rokoch stretávali a navštevovali rôzne miesta, pripomínajúce mu jeho mladosť... Naposledy sme sa stretli v lete roku 2004. Tentoraz nie v Bratislave, ale vo Vranove n/T. Na ulici rozdával zákusky kŕdľu rómskych detí. Práve sa totiž vracal z primícií jedného novokňaza, po ktorej ho pozvali na slávnostný obed a obdarovali ho aj škatuľou so zákuskami. Keď ma zbadal, rýchle všetko porozdával a povedal mi, že by chcel navštíviť môjho ťažko chorého otca, s ktorým ho spájalo dlhoročné priateľstvo. Nuž taký bol Ján Hermanovský – nesmierne skromný, trpezlivý a obetavý.“

Podobné svedectvá o neobyčajnej obetavosti Jána Hermanovského som mal aj od jeho nebohej sestry Veroniky, ktorá mi pri jednej príležitosti povedala: „Keď môj brat pôsobil v Rusku, prišiel raz v zime na návštevu a na nohách mal tenké letné topánky. Bolo mi ho ľúto, a tak som mu kúpila teplé topánky na zimu. Pri najbližšej návšteve doma však mal zase na nohách letné topánky. Hovorím mu: ‚Veď som ti kúpila topánky na zimu. Kde ich máš?‘ Pokrčil plecami a odvetil: ‚Neviem.‘ Ja som však vedela, aká je pravda. Nechcel sa priznať, že ich podaroval nejakému chudákovi tam, v Rusku.“

Ján Hermanovský v kruhu svojich veriacich 
(Brjansk, Vianoce 2003)

Roky ubiehali a Ján Hermanovský si poctivo plnil svoje dušpastierske povinnosti v Brjansku. Bol neuveriteľne pozorný k svojim veriacim. Zaujímal sa o ich problémy, pre každého mal milé a povzbudivé slovo a ujímal sa aj ľudí na okraji spoločnosti. Keď ho vystríhali pred kontaktmi s týmito pochybnými ľuďmi, odpovedal, že aj toto sú Božie deti, ktoré si zasluhujú jeho lásku a pozornosť. To ešte netušil, že práve takíto ľudia mu siahnu na život. V noci z 18. na 19. januára 2005 ho v jeho pôsobisku prepadli dvaja mladíci, aby mu ulúpili jeho skromný majetok. Tromi bodnými ranami vyhasili život obetavého kňaza a so skromným lupom ušli.

Slovenský misionár zomrel v deň modlitieb za zjednotenie kresťanov. Zádušnú omšu za nebohého odslúžil 24. 1. 2005 v brjanskej kaplnke generálny vikár Arcidiecézy Matky Božej v Moskve Mons. Andrzej Steckiewicz a 25. 1. 2005 sa v moskovskom katedrálnom Chráme Nepoškvrneného počatia Panny Márie rozlúčili so zosnulým moskovskí katolíci. Zádušnú omšu celebroval Mons. Tadeusz Kondrusiewicz, arcibiskup moskovskej Arcidiecézy Matky Božej, koncelebroval apoštolský nuncius arcibiskup Antonio Mennini a 35 ďalších kňazov. V stredu 26. januára prepravili rakvu s nebohým letecky z Moskvy do Bratislavy a odtiaľ potom rakvu previezli do Vranova nad Topľou.

Rozlúčka s nebohým vo vlasti sa konala 27. 1. 2005 v jeho milovanom farskom Kostole Narodenia Panny Márie vo Vranove nad Topľou. V tom, v ktorom bol kedysi kostolníkom. Zádušnú svätú omšu spojenú s pohrebnými obradmi celebroval košický pomocný biskup, Mons. Bernard Bober, koncelebrovali Mons. Tadeusz Kondrusiewicz a Mons. Andrzej Steckiewicz, ktorí pricestovali z Moskvy. Na sv. omši sa zúčastnil aj oriolský farár Zbigniew Król, mnohí naši rímskokatolícki kňazi, ale aj duchovní iných cirkví. Prítomní boli aj príbuzní nebohého, primátor mesta PhDr. Tomáš Lešo a iní hostia, ako aj početné zástupy veriacich. K dôstojnému priebehu obradu prispel svojím účinkovaním chrámový spevácky zbor Lumen.

Keď som sa rozprával s Mons. Bernardom Boberom a s Mons. Steckiewiczom z Moskvy, obaja vysoko vyzdvihovali skromnosť, obetavosť a úslužnosť Jána Hermanovského. Pre každého mal milé slovo, každého vedel potešiť, povzbudiť. Bol obdivuhodne štedrý. Rozdával hladujúcim chlieb a o všetko, čo mal, sa delil so svojimi veriacimi. A ešte jeden rozmer osobnosti Jána Hermanovského je potrebné vyzdvihnúť. Jeho sestra Veronika o ňom okrem iného povedala: „Nerád hovoril o sebe. Kým iní radi rečnili, on radšej konal.“

Teda aj taký bol kňaz Ján Hermanovský. Neveľký postavou, velikán duchom. Apoštol lásky, tichý a pokorný srdcom. Tak sa chcel pripodobniť nášmu Pánovi, večnému Veľkňazovi Novej zmluvy.

Pápež Benedikt XVI. sa pri jednej príležitosti vyjadril, že napriek pretrvávajúcim škandálom s odhaľovaním prípadov pedofílie kňazov verí v očistu Katolíckej cirkvi prostredníctvom svätých kňazov. Nepochybujem o tom, že mal pritom na mysli taký typ kňaza, akým bol Ján Hermanovský. Typ, ktorý sa približuje k ideálu svätého farára z Arsu.

 Aktualizácia – oprava (august 2024)

Po uverejnení článku sa ku mne dostali informácie, že proces blahorečenia rímskokatolíckeho kňaza, misionára a mučeníka Jána Hermanovského v Arcidiecéze Matky Božej v Moskve sa v skutočnosti nezačal. Aby som zabránil šíreniu dohadov, požiadal som arcibiskupa Pezziho, metropolitu Moskovskej arcidiecézy, o oficiálne vyjadrenie v tejto záležitosti. Dostal som odpoveď, z ktorej vyplynulo, že proces blahorečenia sa naozaj nezačal. Moskovská arcidiecéza však chcela zostaviť zoznam mučeníkov, ktorí v Rusku zomreli pre vieru, a získať o nich čo najviac informácií. Tieto informácie by mohli v budúcnosti, v prípade začatia procesu blahorečenia, veľmi dobre poslúžiť. Ján Hermanovský je v tomto zozname. A nádej, že raz bude medzi kandidátmi blahorečenia, tu v každom prípade je. Dúfajme a modlime sa za to.

Karol Dučák

Fotografie: archív autora

 
::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.