Nedeľné slovo (279)

 

Ježišovo slovo

„Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili. On im povedal: "Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte." Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty. Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam.“ (Mk 6, 30–34)

Ježiš učil ako ten, kto má moc. Dával najavo, že on je zdrojom duchovného života. Ľudia žasli nad jeho učením (porov. Mt 7, 29). Slová z jeho úst dostávali krídla, mali silu a údernosť, triafali do živého. Úžas, ohromenie, údiv, zdesenie – reakcie boli rôzne. Nebolo však možné prehliadnuť, nevšimnúť si, nebrať na vedomie jeho výzvy.

Evanjelista zaznamenal slová chrámových zriadencov, ktorí mali Ježiša zatknúť. Na otázku predstavených, prečo ho nepriviedli, odpovedali, že ešte nikdy nikto nehovoril tak ako on (porov. Jn 7, 31–46).

Slová nezostali osamotené, sprevádzali ich skutky, aj zázračné, ako prejavy božskej autority. V súvise s tým si treba všimnúť, že Ježiš vždy spája pomoc človeku s podmienkou viery. Dá sa dokonca povedať, že nemôže zasiahnuť tam, kde viera chýba (porov. Mk 6, 1–6). Teda iba tým, čo sa na neho obracajú s vierou, dáva to, o čo prosia.

 

Ján Maršálek

::

Predchádzajúce: Nedeľné slovo (278).