Som šťastný, že môžem byť kňazom

 

Manuel Sattelberger

Rozhovor s vdp. Manuelom Sattelbergerom po jeho kňazskej vysviacke

 

Karol Dučák: Milý Manuel, s potešením oznamujem čitateľom, že si bol vysvätený za kňaza Katolíckej cirkvi. Počas nášho predchádzajúceho rozhovoru v roku 2016 si ešte nebol kňazom. Bol si vtedy trvalým diakonom. Keď som sa Ťa vtedy, pred ôsmimi rokmi, pýtal, či by si sa mohol stať kňazom, nevylučoval si túto možnosť, ale upozornil si na to, že nemáš úplné akademické vzdelanie, ktoré je na to potrebné. Opakovane si zdôrazňoval, že sa cítiš byť naplnený ako diakon, ale že možnosť stať sa kňazom v prípade, že Ťa „Cirkev“, teda biskup, povolá, a aj s Tvojou neúplnou akademickou prípravou Ťa uzná a prijme ako vhodného kandidáta na kňazstvo, si neodmietal. Ako si vtedy sám poznamenal, je to možné s dišpenzom kánonického práva a takéto prípady sa už vyskytli. Keď som v marci 2020 končil svoju prácu v Rakúsku, dozvedel som sa od Teba, že Cirkev má záujem, aby si sa stal kňazom a v tomto smere už boli podniknuté isté kroky. Preto som bol veľmi rád, keď som sa pred dvoma rokmi dozvedel, že si bol vysvätený za kňaza. Aká bola Tvoja cesta od diakona ku kňazstvu? Môžeš to aspoň stručne opísať?

Manuel Sattelberger: Milý Karol! Za kňaza som bol vysvätený na slávnosť sv. Petra a Pavla, 29. júna 2022, v Katedrále St. Pölten. Tejto vysviacke predchádzalo dvojročné obdobie štúdia a seminára. Bolo mi umožnené urobiť si teologické nadstavbové štúdium na Katolíckej univerzite diecézy Linz a navštevovať kňazský seminár vo Viedni, ktorý združuje kňazské semináre diecéz St. Pölten, Viedeň a Eisenstadt. Na mojej ceste ku kňazstvu ma celkom výnimočným spôsobom sprevádzal pomocný biskup Dr. Anton Leichtfried, svätiaci biskup diecézy St. Pölten. Diecézny biskup Dr. Alois Schwarz udelil svoje požehnanie mojej ceste ku kňazstvu. Popri štúdiu, ktoré padlo do obdobia „Corony“, som zostal aktívny ako dušpastier vo farskom združení Enns-Donau-Winkel. To, ako som za ten čas všetko zvládol, je pre mňa stále zázrak!

 

K. Dučák: Veľmi sa teším z Tvojho kňazstva. Neviem prečo, ale od začiatku našej známosti v roku 2014 som si želal, aby si sa stal kňazom, pretože som vždy obdivoval tvoju pokornú, trpezlivú, láskavú a horlivú oddanosť službe Bohu. Srdečne Ti blahoželám k Tvojej kňazskej vysviacke. Nech Ti Pán dá milosť verne vytrvať v jeho službe a mať otvorené srdce pre všetkých ľudí. Nech je Tvoj pastoračný život veľkou oslavou Boha a službou lásky k blížnym.

M. Sattelberger: Aj ja som šťastný, že môžem byť kňazom PRE Boha a ľudí! Som veľmi rád kňazom a dúfam, že sa svojím spôsobom môžem dotknúť mnohých ľudí vo vedomí, že je to vždy sám Boh, kto sa dotýka ľudských sŕdc. S veľkým zaujatím som bol pastoračným asistentom a učiteľom náboženstva a od roku 2013 rovnako zanieteným diakonom. Teraz smiem pôsobiť ako kňaz vo Waldvierteli, vo farnostiach Zwettl-Stadt, Friedersbach a Großglobnitz.

 

K. Dučák: Dlhoročná diakonská služba Ti určite pomohla na začiatku Tvojej kňazskej služby. Veď si často asistoval na svätých omšiach, kázal, vysluhoval niektoré sviatosti a tiež sväteniny (napríklad pohreby), učil si náboženstvo atď. Obohatili Ťa tieto roky diakonskej služby?

M. Sattelberger: V každom prípade! Aj ako kňaz stále zostávate diakonom. Kňazská vysviacka „nezmazáva“ diakonskú službu, ale stavia ju na zvlášť výnimočnú, kňazskú úroveň! Som veľmi vďačný za mojich deväť rokov diakonátu. V týchto časoch ma veľa naučil emeritný farár Mons. Johann Zarl, môj duchovný vzor. Veľmi ma povzbudil. Bez neho by som dnes nebol kňazom!

 

K. Dučák: Priznám sa, že som obdivoval niektoré Tvoje aktivity, keď si bol diakonom. Napríklad bábkové divadlo. Najprv som bol skeptický. Pomyslel som si: bábkové divadlo v treťom tisícročí, keď deti majú k dispozícii mobilné telefóny, počítače, televízory a všetky výdobytky techniky? Ale potom som ťa raz videl v akcii a bol som prekvapený nadšením detí počas Tvojho vystúpenia. Bol som vlastne šťastný, pretože sám sa hnevám, keď deti dnes trávia veľa hodín pred mobilmi, počítačmi a televízormi, a klasická kultúra upadá. Budeš pokračovať v bábkovom divadle aj ako kňaz?

M. Sattelberger: Ručne vedené bábky deti fascinujú! Aj v dobe moderných médií je interakcia medzi bábkami a deťmi nenahraditeľná. Žiaden počítač, žiadna umelá inteligencia to nedokáže. Bábky – maňušky využívam dodnes, najmä v katechéze pre malé deti. Teraz mám dokonca „biblické“ postavy.

 

K. Dučák: Aké sú Tvoje dojmy a skúsenosti v novej pozícii? Cítiš sa ako kňaz šťastný?

M. Sattelberger: Často som si predstavoval, aké dobré by bolo byť kňazom. Dlho som si myslel, že táto služba je pre mňa „príliš veľká“. Ale človek rastie v úlohách a službách. Netreba podceňovať ani milosť zasvätenia. Cítim, že Ježiš je konateľ a že ma používa ako nástroj. Áno, som šťastný dušpastier a kňaz!

 

K. Dučák: Pokiaľ viem, nebol si jediným trvalým diakonom, ktorý bol neskôr vysvätený za kňaza. Koľko vás bolo?

M. Sattelberger: V roku mojej vysviacky sme boli dvaja stáli diakoni, ktorí boli neskôr vysvätení za kňazov. Môj spolubrat Peter Neugschwandtner pôsobil ako diakon ešte dlhšie ako ja. Celkovo sme boli piati kandidáti pre diecézu St. Pölten. Rozmanitá skupina s rôznym zázemím, vzdelaním a životnými skúsenosťami.

 

K. Dučák: Pretrváva nedostatok rakúskych kňazov dodnes alebo sa situácia aspoň čiastočne zlepšila?

M. Sattelberger: Nerád hovorím v „nedostatkovom jazyku“. Kňazov je, žiaľ, menej, v Cirkvi a spoločnosti sa toho mnoho zmenilo. Rád by som cez svoje nadšenie byť kňazom motivoval iných ľudí, aby sa stali kresťanmi, a tiež aj kňazmi. Nemôžeme „robiť“ povolania, našou úlohou je modliť sa za kňazov, diakonov a dobré rodiny. Je pre mňa veľmi dôležité, aby sa cirkevné a duchovné povolania nerozdeľovali, ale je vždy lepšie spolupracovať a spolupôsobiť na výške očí a sŕdc pre dobro ľudí, pre budovanie Cirkvi!

 

K. Dučák: Čo Ťa čaká v najbližšej budúcnosti?

M. Sattelberger: Od 1. septembra 2023 som kaplánom vo Waldvierteli. Prvý rok ako kňaz som mohol stráviť v mojej „starej“ farnosti, aby som mohol všetko dobre odovzdať. V lete 2023 som si zbalil kufre a presťahoval sa z Mostviertelu do Waldviertelu. Rozlúčka so St. Valentínom a okolím mne aj ľuďom padla veľmi zaťažko. Vlastne je to jasné, ak tam žijete a pracujete 19 rokov. Mnohých „zarazilo“ moje preloženie – prečo meniť dobrý tím, najmä vo fáze budovania farského združenia? Dokázal som sa dobre rozlúčiť, ale pretieklo veľa sĺz. S otvorenými rukami, srdcom a veľkou dôverou som bol prijatý do farnosti Waldviertel.

 

K. Dučák: Aké je Tvoje najväčšie osobné želanie do budúcnosti?

M. Sattelberger: Nemám žiadne veľké želania. Želám si, aby sa nám bez ohľadu na to, kde nám dovolia pôsobiť, podarilo žiť a kráčať v Ježišových stopách, pozerať sa na jeho ruky a potom cítiť, kde sú potrebné naše pomocné ruky a naše modlitby.

 

K. Dučák: Chcel by si niečo odkázať čitateľom na Slovensku, ale aj v Tvojej vlasti, Rakúsku?

M. Sattelberger: Prajem všetkým čitateľkám a čitateľom hojné Božie požehnanie a veľa nádeje, že Cirkev má budúcnosť, pretože nám ju Ježiš prisľúbil! Prosím, modlite sa za nás, kňazov! Prosím, modlite sa za živé farnosti! Pomôžte vy sami a angažujte sa podľa vašich možností, aby sa mohla zveľaďovať Cirkev v Rakúsku, na Slovensku, na celom svete! Boh Vám žehnaj!

 

K. Dučák: Ďakujem za rozhovor.

 

::

Staršie rozhovory s M. Sattelbergerom:

Cirkev v Rakúsku dnes a zajtra

Dôverujem Svätému Duchu v Cirkvi

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).