Rozhodnutie

 

Ján Grešák

Milan vstal zavčasu, oholil sa a cez okno sledoval, ako ružovie obloha. Vidieť bolo husté paneláky, strechy domov, vežu kostola s veľkými medenými hodinami, zelené stromy nablízku i vzdialený les. Rovné linky ulíc, osobné i nákladné autá vyzerali ako vo výklade hračkárskeho obchodu. Ulice sa začínali napĺňať ranným ruchom.

Odkedy dostal vo fabrike výpoveď, sledoval ten ruch ráno čo ráno. Po niekoľkých dňoch pozorovania si všimol, že aj zdanlivý chaos a náhodnosť majú svoj rytmus, ak už nie zákonitosť. Presne v ten istý čas opúšťal nízky dom naproti útly starec so psom. Aj mladší dospelí či deti z panelákov sa prechádzali so psami. Pravidelne tí istí. Z iného vchodu práve vyšiel vyobliekaný mladík, mieriac k lesklej tmavočervenej mazde. Medzitým prichádzalo k zelovocu belasé auto a šofér so závozníkom vykladali z jeho útrob debničky s petržlenom, mrkvou, banánmi, čerešňami, reďkovkou. Milanovi sa zdalo, že vôňa čerešní dolieha až k nemu na šieste poschodie. Na zástavke zastal autobus mestskej dopravy. Už piaty v poradí.

Z ich vchodu sa vynoril domovník a dlhými rozmachmi zametal chodník. Presný a pravidelný rytmus. Všetko tu má svoje miesto. Aj hukot sanitky a zavýjanie policajných áut.

Pri blízkom desaťpodlažnom paneláku sa zväčšoval hlúčik okoloidúcich. Milan rýchlo zistil, že to nie je súčasť bežného pravidelného rytmu. O pár minút boli všetci, čo mohli chodiť, v oblokoch a na balkónoch. Zbehol po schodoch, pretože oba výťahy boli v nepretržitej permanencii. Pred ním i za ním cupotali ďalší ľudia.

Na asfaltovej ploche ležal v kaluži krvi človek. Nohy mal ohnuté, z uší a úst mu vytekala krv. „Štefan! Preboha, veď je to Štefan! Vyskočil? Vypadol?“

So Štefanom boli kamaráti od detstva, odborníci vo svojom fachu, v celej dielni uznávaní. Aj blízko seba bývali na sídlisku Brezový háj. Práve ubehli tri týždne, čo i oni dvaja spolu s mnohými vo fabrike dostali výpoveď.

„Ste mladí, šikovní, pre vás nebude ťažké zohnať si robotu,“ námestník riaditeľa sa usmieval, akoby im odovzdával diplomy niekdajšej brigády socialistickej práce.

Štefan si vraj otvoril okno na piatom poschodí; mysleli si, že sa chce nadýchať sviežeho ranného chladu. Potom už videli len trepotajúce sa nohy. A teraz ležal tu na zemi ako handrový panák, až kým ho neprikryli bielou plachtou. Nikoho k nemu nepustili, a nikto ani nemal chuť sa priblížiť. Obchádzali ho zďaleka, rýchlo sa pohybovali, hmýrili sa ako mravce okolo kaluže s lepom. Obďaleč sa pristavili autá v presnom poradí: sanitka, polícia, pohrebné vozidlo. Do posledného napokon vložili chladné dolámané telo.

V Milanových očiach sa utúlila Štefanova tvár s rozhodným výrazom, bez stôp bolesti. Zauvažoval, či by sa čosi podobné mohlo stať i jemu. Stačí sa posadiť do obloka a prehodiť jednu nohu za druhou.  

Pohreb bol v nedeľu. So Štefanom sa prišlo rozlúčiť veľa smútiacich. Tesne za rakvou podopierali jeho vyslzenú manželku dve dospievajúce dcéry a maloletý syn. Milan bol oblečený v tmavosivom sviatočnom obleku s čiernou kravatou, na manžetách bielej košele sa ligotali zlaté gombíky. Slzy mu stekali tvárou ako žeravé kvapky roztaveného kovu. Štefana si chcel uchovať v pamäti živého, pretože človek má ostať v spomienkach živý: usmiaty, veselý, možno i nahnevaný a zlý (taký však Štefan nikdy nebol), ale živý. Ak ktokoľvek nebol cudzí zaživa, ani mŕtva tvár nevytrie pekné spomienky.

Napriek všetkému pre Milana zostal Štefan dôstojným a váženým mužom, sebavedomým a samostatným človekom, ktorý nikomu nezávidel a nikoho sa nebál. Nepoznal slobodnejšieho človeka, tvoriaceho si vlastný svet. Podobné slová zneli aj nad hrobom. Rečník hovoril ticho, vážne, vďačne a dôstojne.

Po obrade sa Milan vytratil. Kráčal hore strmou úvozovou cestou, dychčal, košeľu mal celú prevlhnutú. Zastavil sa až na samom konci úvrate, kde sa cesta skrúcala do hustej tienistej hory. Spakruky si utrel pot, prevalil sa horeznačky do trávy a bez pohnutia sledoval, ako sa mu nad hlavou kolíšu lúčne margaréty, nad ktorými na modrej nekonečnosti driemali našušorené periny bielych oblakov. O chvíľu pokračoval. Úzka lesná cesta stúpala do nebies. Slnkom vysušená košeľa opäť zvlhla.

Pred Milanom zastali rodné hory. Ich modrastá farba splývala s nebom. Nevidel si tvár, no musela byť šťastná napriek tomu, že neraz stvrdla v krušných chvíľach, ktoré prežíval v ostatných dňoch, a niesol ich nielen v duši, ale aj na pleciach, kráčajúc po rodisku, zbrázdenom zarastajúcimi chodníkmi a drevozvážačskými cestami. Mieril k chalupám nemo čupiacim za vysokými lipami. Drevenice sčerneli, dvory zívali prázdnotou, boli mĺkve, blato okolo poznačené stopami divej zveri. Smeroval k svojej rodnej.

„Opravím podmurovku, strechu, pooriem opustenú roľu, vrátim jej život. Bez roboty nezostanem! Nasťahujem sa sem a budem pokračovať v otcových mozoľoch a jeho znoji, hoc aj celému svetu bláznom budem...“

Zastihol ho večer. Od západu sa valilo sladkasté červenkasté ticho, nedotknutá tráva začínala poplakávať striebornými slzami rosy. Na rázcestí čneli dve košaté lipy a medzi nimi starý zvetraný kríž. Kľakol si k jeho chladivému pieskovcovému podstavcu a zahľadel sa k dedine. V oblokoch zažmurkali prvé svetielka ako trasľavé hromničné sviečky pred búrkou. Dedina sa v pokore ukladala na spánok. Milan sa cítil ako hriešnik, ktorý sám sebe dáva rozhrešenie.

Pobral sa. Objímalo ho hlboké ticho, iba tráva pod nohami čosi šepotala.

 

Ján Grešák

::

Z tvorby autora: Umelá inteligencia verzus prirodzená hlúposť.

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.