Ján Grešák |
Milan vstal zavčasu, oholil sa a cez okno
sledoval, ako ružovie obloha. Vidieť bolo husté paneláky, strechy domov, vežu
kostola s veľkými medenými hodinami, zelené stromy nablízku i vzdialený
les. Rovné linky ulíc, osobné i nákladné autá vyzerali ako vo výklade
hračkárskeho obchodu. Ulice sa začínali napĺňať ranným ruchom.
Odkedy dostal vo fabrike výpoveď,
sledoval ten ruch ráno čo ráno. Po niekoľkých dňoch pozorovania si všimol, že aj
zdanlivý chaos a náhodnosť majú svoj rytmus, ak už nie zákonitosť. Presne
v ten istý čas opúšťal nízky dom naproti útly starec so psom. Aj
mladší dospelí či deti z panelákov sa prechádzali so psami. Pravidelne tí
istí. Z iného vchodu práve vyšiel vyobliekaný mladík, mieriac
k lesklej tmavočervenej mazde. Medzitým prichádzalo k zelovocu belasé auto
a šofér so závozníkom vykladali z jeho útrob debničky
s petržlenom, mrkvou, banánmi, čerešňami, reďkovkou. Milanovi sa zdalo, že
vôňa čerešní dolieha až k nemu na šieste poschodie. Na zástavke zastal
autobus mestskej dopravy. Už piaty v poradí.
Z ich vchodu sa vynoril domovník a dlhými rozmachmi zametal chodník. Presný a pravidelný rytmus. Všetko tu má svoje miesto. Aj hukot sanitky a zavýjanie policajných áut.
Pri blízkom desaťpodlažnom paneláku sa
zväčšoval hlúčik okoloidúcich. Milan rýchlo zistil, že to nie je súčasť bežného
pravidelného rytmu. O pár minút boli všetci, čo mohli chodiť, v oblokoch
a na balkónoch. Zbehol po schodoch, pretože oba výťahy boli v nepretržitej
permanencii. Pred ním i za ním cupotali ďalší ľudia.
Na asfaltovej ploche ležal v kaluži krvi
človek. Nohy mal ohnuté, z uší a úst mu vytekala krv. „Štefan!
Preboha, veď je to Štefan! Vyskočil? Vypadol?“
So Štefanom boli kamaráti od detstva,
odborníci vo svojom fachu, v celej dielni uznávaní. Aj blízko seba bývali
na sídlisku Brezový háj. Práve ubehli tri týždne, čo i oni dvaja spolu
s mnohými vo fabrike dostali výpoveď.
„Ste mladí, šikovní, pre vás nebude ťažké
zohnať si robotu,“ námestník riaditeľa sa usmieval, akoby im odovzdával diplomy
niekdajšej brigády socialistickej práce.
Štefan si vraj otvoril okno na piatom
poschodí; mysleli si, že sa chce nadýchať sviežeho ranného chladu. Potom
už videli len trepotajúce sa nohy. A teraz ležal tu na zemi ako handrový
panák, až kým ho neprikryli bielou plachtou. Nikoho k nemu nepustili,
a nikto ani nemal chuť sa priblížiť. Obchádzali ho zďaleka, rýchlo sa
pohybovali, hmýrili sa ako mravce okolo kaluže s lepom. Obďaleč sa pristavili
autá v presnom poradí: sanitka, polícia, pohrebné vozidlo. Do posledného
napokon vložili chladné dolámané telo.
V Milanových očiach sa utúlila Štefanova tvár
s rozhodným výrazom, bez stôp bolesti. Zauvažoval, či by sa čosi podobné
mohlo stať i jemu. Stačí sa posadiť do obloka a prehodiť jednu nohu
za druhou.
Pohreb bol v nedeľu. So Štefanom sa
prišlo rozlúčiť veľa smútiacich. Tesne za rakvou podopierali jeho vyslzenú
manželku dve dospievajúce dcéry a maloletý syn. Milan bol oblečený v
tmavosivom sviatočnom obleku s čiernou kravatou, na manžetách bielej
košele sa ligotali zlaté gombíky. Slzy mu stekali tvárou ako žeravé kvapky
roztaveného kovu. Štefana si chcel uchovať v pamäti živého, pretože človek
má ostať v spomienkach živý: usmiaty, veselý, možno i nahnevaný
a zlý (taký však Štefan nikdy nebol), ale živý. Ak ktokoľvek nebol cudzí
zaživa, ani mŕtva tvár nevytrie pekné spomienky.
Napriek všetkému pre Milana zostal Štefan
dôstojným a váženým mužom, sebavedomým a samostatným človekom, ktorý
nikomu nezávidel a nikoho sa nebál. Nepoznal slobodnejšieho človeka,
tvoriaceho si vlastný svet. Podobné slová zneli aj nad hrobom. Rečník hovoril
ticho, vážne, vďačne a dôstojne.
Po obrade sa Milan vytratil. Kráčal hore
strmou úvozovou cestou, dychčal, košeľu mal celú prevlhnutú. Zastavil sa až na
samom konci úvrate, kde sa cesta skrúcala do hustej tienistej hory. Spakruky si
utrel pot, prevalil sa horeznačky do trávy a bez pohnutia sledoval, ako sa
mu nad hlavou kolíšu lúčne margaréty, nad ktorými na modrej nekonečnosti driemali
našušorené periny bielych oblakov. O chvíľu pokračoval. Úzka lesná cesta
stúpala do nebies. Slnkom vysušená košeľa opäť zvlhla.
Pred Milanom zastali rodné hory. Ich modrastá
farba splývala s nebom. Nevidel si tvár, no musela byť šťastná napriek
tomu, že neraz stvrdla v krušných chvíľach, ktoré prežíval
v ostatných dňoch, a niesol ich nielen v duši, ale aj na
pleciach, kráčajúc po rodisku, zbrázdenom zarastajúcimi chodníkmi
a drevozvážačskými cestami. Mieril k chalupám nemo čupiacim za
vysokými lipami. Drevenice sčerneli, dvory zívali prázdnotou, boli mĺkve, blato
okolo poznačené stopami divej zveri. Smeroval k svojej rodnej.
„Opravím podmurovku, strechu, pooriem opustenú
roľu, vrátim jej život. Bez roboty nezostanem! Nasťahujem sa sem a budem
pokračovať v otcových mozoľoch a jeho znoji, hoc aj celému svetu bláznom
budem...“
Zastihol ho večer. Od západu sa valilo
sladkasté červenkasté ticho, nedotknutá tráva začínala poplakávať striebornými
slzami rosy. Na rázcestí čneli dve košaté lipy a medzi nimi starý zvetraný
kríž. Kľakol si k jeho chladivému pieskovcovému podstavcu a zahľadel
sa k dedine. V oblokoch zažmurkali prvé svetielka ako trasľavé hromničné
sviečky pred búrkou. Dedina sa v pokore ukladala na spánok. Milan sa
cítil ako hriešnik, ktorý sám sebe dáva rozhrešenie.
Pobral sa. Objímalo ho hlboké ticho, iba tráva
pod nohami čosi šepotala.
Ján Grešák
::
Z tvorby autora: Umelá inteligencia verzus prirodzená hlúposť.
::
PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo,
rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.