Ladislav I. Lajčiak: Diárium
Bratislava, Post Scriptum, 2024
Slovo diárium znamená v latinčine denník. V básnickom slovníku Ladislava Lajčiaka, autora básnickej zbierky nazvanej DIÁRIUM s podnázvom MODLITBA OHROZENIA má toto slovo aj užší význam a predstavuje záznamy o vlastných živých snoch autora a ich básnické tlmočenie do podoby veršov. Neveľká knižka v rozsahu, na aký si čitateľ zvykol pri vydaniach slovenskej lyrickej poézie (64 strán), prináša množstvo zaujímavých a väčšinou silne originálnych veršov naplnených veľkou poznávacou aj skladobnou hodnotou. Tá tkvie predovšetkým v originálnom prepojení dvoch človeku blízkych, ale málokedy tak hlboko precítených a kauzálne konfrontovaných foriem ľudského vedomia a ľudskej predstavivosti, z ktorých jedna sa odohráva v spánku, teda mimo aktívneho uplatňovania ľudskej vôle, a človek si ju nazval pomocne „živý sen“. Živý nielen preto, lebo má pohyblivý dej, ale ten dej má aj tendenciu opakovať sa, či dokonca pokračovať pri plnom vedomí snívajúceho.
Originalita Lajčiakovej zbierky spočíva
v jednoznačnom presvedčení snívajúceho subjektu, že obidve formy
prežívania snovej reality – totiž tá mimovoľne prisnená aj tá vedome
interpretovaná – sú rovnako prirodzené
a pravdivé, rovnako účinkujú na človeka a na ľudí, a majú rovnakú
poznávaciu a citovú hodnotu. Literárna a mytologická hodnota takejto
konfrontácie sna a reality je v Lajčiakovej zbierke esteticky
mimoriadne cenná, lebo okrem iného potvrdzuje pozitívny mýtus o posmrtnom
živote milujúcich sa bytostí, totiž milujúcich sa až za hrob.
Toto hodnotenie sa v plnej miere týka
prvej tematickej zložky Lajčiakovej zbierky nazvanej KLAUZÚRA TAJOMNA,
avšak iba čiastočne sa týka troch ďalších kapitol (II. ZHON NÁŠ KAŽDODENNÝ,
III. NÁŠ ČLOVEK a IV. PRAMENE A ÚLOMKY), ktoré sa
tvarom a obsahom prudko odpútavajú od intímnej lyriky, ktorú Lajčiak
majstrovsky prezentuje, smerom k spoločensko-kritickým útvarom a k
spoločensko-politickej satire. Tá, ako všetko spoločensko-kritické, môže
vyvolávať v literárnom kritikovi, pravdaže, viac otáznikov ako
výkričníkov.
*
Lajčiakov živý sen má svoje, anjelom strážnym
strážené, hranice, ktoré smie prekročiť okrem básnikovho otca a mamy,
dcéry a manželky naozaj málokto, iba ak ujček Peter Debnár, Adela Frólová,
Zuzana Matajová a Jakub Lacko, ktorí sa vznášajú ľahko nad zemou pätnásť
metrov pred farou a desať metrov za kostolom v Starej Černovej, putujúc s
istotou do nebeskej vlasti. Výnimku spomedzi ostatných blížnych má len nemenovaná
Ujčiná a priateľ Ján, ktorý na svadbách a na pohreboch stále „len hral
a hral“ a pritom z plna srdca sa modlil, aby sa mu aj deti
venovali hudbe, čo sa mu aj splnilo, takže krátko po smrti mohol odletieť
priamo do neba! Podmienkou vstupu do takto definovaného živého sna je,
prirodzene, pravdivosť životného príbehu zosnulých, a to pravdivosť až na
kosť! Myslí sa tým presné zrkadlenie života a pravdivý opis živých
ľudských typov z daného prostredia. Mieru tejto pravdivosti určujú detaily
rodinnej alebo občianskej a susedskej blízkosti, detaily sociálneho
a mravného profilu postáv zahrnutých do veršov.
Téma živých snov odohrávajúcich sa
v hĺbkových štruktúrach nášho vedomého tela nie je v tejto zbierke,
pravdaže, jediná a nie je izolovaná od realistického opisu účastníkov
a svedkov iných lyricko-epických udalostí, z ktorých básnik prichádza
v ústrety čitateľovi v ostatných „nie snových“ básňach a ku
ktorým smeruje pointou jednotlivých básní.
Všetko je v tejto zbierke pravdivé,
a čo sa týka živých snov, aj krásne! Krásny a presvedčivý je aj Košický
maratón z roku 1986 a zázračne presný výsledný čas lyrického
subjektu 3,33,333 v cieli! Ozaj, ako vedel Všemohúci, ktorý určuje hodnotu
matematických symbolov, že je to on, autor a neopakovateľný lyrický
subjekt z Černovej?
*
Všetko je v tejto klauzúre tajomna
zaujímavé, vnímavé i dojímavé! Ale sú v nej aj verše imagináciou až
márnotratne nabité..., keď autor ako lyrický subjekt prekračuje obyčaje
lyrickej poézie a hranice návykov a noriem pod hlavičkou intímnej
lyriky:
V POKUŠENÍ
Nedotknem sa ťa,
báseň moja,
nepokúšaj, dneska nie.
Len bolesť a sklamanie
vplietol som ti do závoja,
čo ti málo pristane.
Pribehni ľahká, zavčas rána,
vo vlasoch púčik biely,
Potom sa usmej,
požehnaná,
keď doplačem sa celý.
Krása týchto veršov vynikne ešte viac, ak sú,
ako celá zbierka, vysádzané technikou „na stred riadka“.
Hoci voľný verš uvoľňuje evidentne všetky
básnikove tvorivé dispozície, zrazu, akoby z ničoho nič, sa vynorí
rýmovaný viazaný verš vo všetkej dokonalosti. Je to kvalita prvého rangu, tobôž
ak voľný verš prechádza očistným plameňom rýmu bez poškodenia normálnej vetnej
dikcie:
SPOR
Mnoho úsilí už obletelo zem.
Homér, Dante, Beethoven...
Do jedného odovzdaní dielu rúk,
El Greco, Dostojevskij, Glück.
Do jedného žili, údel človečí,
nikto z nich nemohol byť najväčší...
Ak od nich samých čakali by sme skôr,
že rozriešia tento starodávny spor,
ich odpoveď by bola stroho krátka:
„Najdrahšou bola, je a bude moja matka...“
Matka, mama, matička ako večný a hlavný symbol
ľudskej lásky a istoty! Ale ani otec nie je v tomto poetickom
spravodajstve zanedbateľný, ani menej frekventovaný a menej dôležitý. V
Lajčiakovej básnickej vízii stojí otec vždy na konci zobrazovacieho zorného
poľa, uzatvára panorámu detstva, aj mladosti, aj dospievania. Postava otca je
všade pevne rozkročená nad básňou, ktorá je však v pointe vždy tragická,
ako sa na chlapov patrí! Práve na to upozorňuje táto skvelá lyrika, že na
druhom konci poľa, v zornom poli otca, na konci osudu, stojí postava
v čiernej šatke s kosou!
Tematický minimalizmus? Skôr úspora času
a priestoru potrebného na inú báseň! Ešte aj Nebytie je v Lajčiakovom
podaní skutočnosťou, ktorá naše Bytie potvrdzuje a prehlbuje. A čas,
ktorý všetko pozemské rámcuje? Stojí v zápase o Večnosť vôbec za
zmienku? Čas akoby na tomto dejisku neexistoval, nie je ničím! „Sme predsa
určení žiť večne!“ ako pred Lajčiakom rezolútne povedal spisovateľ Julien Green
po odchode jedného zo svojich hrdinov na večnosť. Matka a otec – hlavní
aktéri básnikovej životnej drámy aj životných drám každého z nás. Znamená
toto sústredenie na obrazy matky a otca „tematický minimalizmus“?
*
A potom sú tu tie krásne krátke básničky
o Viktuške a Emilkovi, jedny z najkrajších lyricko-epických
výpovedí našej literatúry o chudobných ľuďoch z predmestia, ktorí
okrem vzájomnej lásky nemajú nijakú reálnu majetnosť, nijaké imanie, ba ani
zvyčajnú formálnu občiansku dôstojnosť. Obaja dnes žijú ľahučko, snovo
a snivo v inej, nadzemnej dimenzii, ďaleko od ružomberského času
a priestoru.
Čarovná dvojica nádherne vykreslených
zamilovaných bedárov z predmestia. Dvojica takých krásnych vo svojej
jednoduchosti, až sa básnikovi začne krútiť hlava s myšlienkou
o sprostredkovaní cirkevného sobáša Viktórie a Emila. Ona
v závode snovala nite a on haspry – kliešte – drôty večne šróboval.
Zobrali sa až v štyridsiatke a zostali bezdetní. Ale, môj ty Bože,
akí boli šťastní! Emilko sem – Emilko tam, Emilko toto – Emilko tamto... Viktuška
každé ráno alebo večer, podľa týždenného rozpisu omší, uchýlila sa do chrámu
Pána, aj vlastné básne zložila, piesne – kuplety vo fabrike prednášala,
v záhrade kvasila pôdu, obrábala zem, a predovšetkým obrovské jahody
a veľké polky-egreše zavárala a rozdávala robotníčkam. Keď sa
Viktuška a Emilko stali manželkou a manželom, boli ako zázrak Boží!
Emilko mal aj zajace, krásne belgické angoráky...
VIKTUŠKA A EMILKO
...
Už dávno
Viktuška a Emilko umreli,
nech im je zem ľahká...
Najprv ona pochovala manžela
a uctil som ju po pohrebe
úprimnou sústrasťou.
A zrazu Viktuška
povedala pamätné slová:
„Do chrámu Pána nechodieval,
prosím ťa pekne,
aspoň vo sne sa zaňho prihovor!
Toto sa naozaj nedá vymyslieť. Takéto verše
presahujú všetky medze našej básnickej invencie i konvencie a vznikajú
iba v úzkej medzierke medzi čerstvým hrobom a Večnosťou!
Blažej Belák
::
PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo,
rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.
Vynikajúca recenzia: predstavenie aj zhodnotenie básnickej knižky – s ponorom do hĺbky, s presahom za hranice verša, do života, do večnosti.
OdpovedaťOdstrániť