Karol Dučák |
Redakcia Christianitas uverejnila počas svojho pôsobenia mnoho kvalitných článkov a za to jej patrí úcta a vďaka každého pravoverného katolíka. Je však veľká škoda, že sama redakcia toto ušľachtilé ovocie čoraz častejšie ničí uverejňovaním poloprávd i vyslovených klamstiev v niektorých svojich článkoch. Jedným z nich je aj článok „Zrušená konštitúcia o Panne Márii – Nepoužitý návrh konštitúcie z prípravy II. vatikánskeho koncilu“, ktorého autor nie je uvedený, ale na konci článku je uvedené meno prekladateľa návrhu konštitúcie o Panne Márii, ktorá bola pripravená pred Druhým vatikánskym koncilom, ale napokon nebola prijatá. Tým prekladateľom je Jozef Duháček.
Na začiatok chcem uviesť, že dokumenty Druhého
vatikánskeho koncilu nie sú ideálne a majú svoje nedostatky, takže kritika
týchto dokumentov je legitímna. Mali by ju však robiť odborníci, a to
pracovníci redakcie Christianitas evidentne nie sú. Svedčí o tom aj
nasledujúci nezmysel v uvedenom článku: „Zdá sa, že svätá Panna, ktorá je
premožiteľkou všetkých bludov, už vtedy progresívnym tvorcom novej teológie
prekážala a konštitúcia, ktorá má štyri strany textu a pätnásť strán
poznámkového aparátu, dokazujúc nesmierne dôležité miesto a postavenie
Bohorodičky v hierarchii spásy, bola s pôžitkom hodená do koša a Panne Márii sa
ušla len krátka zmienka v závere Lumen gentium“ (christianitas.sk).
Pravda je totiž taká, že oná „krátka zmienka v
závere Lumen gentium“ je v skutočnosti celá ôsma kapitola pod názvom
„Blahoslavená Bohorodička Panna Mária v tajomstve Krista a Cirkvi“,
ktorá má aj s odkazmi pod čiarou vyše 3 400 slov a viac ako
18 000 znakov bez medzier! Keďže v slovenčine jedna normostrana
zodpovedá približne 250 slovám, celá kapitola pod názvom „Blahoslavená
Bohorodička Panna Mária v tajomstve Krista a Cirkvi“
v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium má viac ako trinásť normostrán textu!
Ak je toto „krátka zmienka“, potom silne
pochybujem o erudícii redakcie Christianitas. Preto by som si dovolil
jedno malé odporúčanie: Vážená redakcia, ak budete chcieť v budúcnosti
uverejňovať články o Druhom vatikánskom koncile, odporúčam autorom, aby si
v prvom rade precízne naštudovali jeho dokumenty. Ja som tak vždy robil
a vyplatilo sa mi to.
V každom prípade považujem za potrebné
uchrániť čitateľov pred omylmi, do ktorých ich redakcia Christianitas uvádza,
preto uverejňujem v plnom rozsahu spomínanú ôsmu kapitolu dogmatickej
konštitúcie Lumen gentium:
BLAHOSLAVENÁ BOHORODIČKA PANNA MÁRIA V TAJOMSTVE KRISTA A CIRKVI
I. Úvod
Panna Mária v dejinách spásy
52. Zvrchovane dobrotivý a múdry Boh chcel
vykúpiť svet. „Keď prišla plnosť času, poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…,
aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4, 4–5). „On pre nás ľudí a pre našu
spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny.“ (172)
Toto božské tajomstvo spásy sa nám zjavuje a pokračuje v Cirkvi, ktorú Pán
ustanovil ako svoje telo. V nej veriaci spojení s Kristom ako hlavou a v
spoločenstve so všetkými jeho svätými majú si uctievať aj pamiatku
„predovšetkým slávnej Márie, vždy Panny, rodičky Boha a nášho Pána, Ježiša
Krista“. (173)
Panna Mária a Cirkev
53. Veď Panna Mária, ktorá pri anjelovom
zvestovaní prijala Božie Slovo do srdca i lona a priniesla na svet Život, je
uznávaná a uctievaná ako pravá matka Boha a Vykupiteľa. Vzhľadom na zásluhy
svojho Syna bola vykúpená vznešenejším spôsobom a je s ním spojená úzkym a nerozlučným
zväzkom. Dostalo sa jej tej najvyššej úlohy a hodnosti byť matkou Božieho Syna,
a preto aj milovanou dcérou Otca a svätyňou Ducha Svätého. Týmto vynikajúcim
darom milosti veľmi prevyšuje všetky ostatné nebeské i pozemské stvorenia. V
Adamovom potomstve je však zároveň spojená so všetkými ľuďmi, ktorí majú byť
spasení, ba je priamo „matkou údov (Kristových)…, lebo svojou láskou
spolupracovala, aby sa v Cirkvi zrodili veriaci, ktorí sú údmi tejto hlavy“. (174)
Preto sa aj uctieva ako najvynikajúcejší a celkom jedinečný úd Cirkvi, ako jej
predobraz a najosvedčenejší vzor vo viere a v láske a Katolícka cirkev, poučená
Duchom Svätým, jej preukazuje detinskú oddanosť a lásku ako najmilovanejšej
matke.
Úmysel koncilu
54. Preto posvätný koncil, keď vykladá učenie
o Cirkvi, v ktorej božský Vykupiteľ uskutočňuje spásu, má v úmysle pozorne
vysvetliť jednak úlohu Panny Márie v tajomstve vteleného Slova a mystického
tela, jednak povinnosti vykúpeného ľudstva voči Bohorodičke, Kristovej matke a
Matke ľudí, najmä veriacich, avšak nemá v úmysle predložiť úplné učenie o Márii
ani riešiť otázky, ktoré práce teológov ešte nepostavili do plného svetla. A
preto zostávajú oprávnené názory, ktoré sa v katolíckych školách slobodne
predkladajú o tej, ktorá má v Cirkvi po Kristovi najvyššie a pritom nám
najbližšie miesto. (175)
II. Úloha Panny Márie v diele spásy
Matka Mesiáša v Starom zákone
55. Sväté písmo Starého i Nového zákona a
posvätná Tradícia dávajú čoraz zreteľnejšie najavo úlohu matky Spasiteľa v
diele spásy a čoraz väčšmi nám ju približujú. Knihy Starého zákona nám opisujú
dejiny spásy, v ktorých sa postupne pripravuje Kristov príchod na svet. A tieto
prvotné dokumenty, keď sa čítajú v Cirkvi a chápu sa vo svetle ďalšieho a
úplného Zjavenia, pozvoľna čoraz očividnejšie ukazujú postavu ženy, matky
Vykupiteľa. V tomto svetle sa ona prorocky naznačuje už v prísľube o víťazstve
nad hadom, danom našim prarodičom po páde do hriechu (porov. Gn 3, 15). Takisto
ona je tá panna, ktorá počne a porodí syna, ktorého meno bude Emanuel (porov.
Iz 7, 14; porov. Mich 5, 2–3; Mt 1, 22–23). Ona vyniká medzi poníženými a
chudobnými Pána, ktorí od neho s dôverou očakávajú a prijímajú spásu. Ňou,
vznešenou dcérou Siona, sa konečne po dlhom očakávaní prisľúbenia napĺňa čas a
nastoľuje sa nový poriadok spásy, keď Boží Syn vzal od nej na seba ľudskú
prirodzenosť, aby tajomstvami svojho tela oslobodil človeka od hriechu.
Mária pri zvestovaní
56. Otec milosrdenstva chcel, aby vteleniu
predchádzal súhlas predurčenej matky, aby tak, ako žena prispela k smrti, žena
prispela aj k životu. To sa jedinečným spôsobom vzťahuje na Ježišovu matku,
ktorá priniesla na svet sám všetko obnovujúci Život a bola od Boha obdarovaná
darmi hodnými takej veľkej úlohy. Preto sa netreba čudovať, že sa u svätých
otcov ujal zvyk nazývať Bohorodičku celou svätou a bez akejkoľvek škvrny
hriechu, akoby Duchom Svätým stvárnenú a utvorenú ako nové stvorenie. (176)
Keďže bola od prvej chvíle svojho počatia obdarovaná krásou celkom výnimočnej
svätosti, zvestujúci anjel podľa Božieho príkazu pozdravil nazaretskú Pannu ako
„milosti plnú“ (porov. Lk 1, 28); načo ona odpovedala nebeskému poslovi: „Hľa,
služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). A tak Mária,
dcéra Adamova, súhlasiac so slovom Božím, stala sa Ježišovou matkou. Celým
srdcom a nehatená žiadnym hriechom prijala spasiteľnú Božiu vôľu a ako Pánova
služobnica celkom sa zasvätila osobe a dielu svojho Syna. Pod jeho vedením a
spolu s ním sa z milosti všemohúceho Boha dala do služieb tajomstva vykúpenia.
Preto svätí otcovia právom usudzujú, že Mária nebola iba pasívnym nástrojom v
Božích rukách, ale že slobodnou vierou a poslušnosťou spolupracovala na ľudskej
spáse. Svätý Irenej hovorí, že „poslušnosťou sa stala príčinou spásy pre seba i
pre celé ľudstvo“. (177) Z toho dôvodu viacerí dávni otcovia vo svojich
kázňach radi tvrdia so svätým Irenejom: „Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala
Máriina poslušnosť; čo zviazala panna Eva neverou, to rozviazala Panna Mária
vierou“. (178) A v ďalšom porovnávaní s Evou nazývajú Máriu „Matkou
žijúcich“. (179) A častejšie tvrdia: „Skrze Evu smrť, skrze Máriu
život“. (180)
Panna Mária a Ježišovo detstvo
57. Toto spojenie matky so Synom na diele
spásy sa prejavuje od chvíle panenského počatia Krista až po jeho smrť; a to
najprv vtedy, keď sa Mária ponáhľala navštíviť Alžbetu, ktorá ju vyhlásila za
blahoslavenú, pretože uverila v prisľúbenú spásu, a predchodca sa radosťou
zachvel v jej lone (porov. Lk 1, 41–45); ďalej pri narodení, keď Bohorodička s
radosťou ukázala pastierom a mudrcom svojho prvorodeného Syna, ktorého
narodenie jej panenskú neporušenosť nezmenšilo, ale posvätilo. (181) A
keď ho v chráme predstavila Pánovi a obetovala dar na spôsob chudobných, počula
Simeona predpovedať, že jej Syn je ustanovený za znamenie, ktorému sa bude
odporovať, a že dušu matky prenikne meč, „aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých
sŕdc“ (Lk 2, 35). Strateného chlapca Ježiša našli rodičia po bolestnom hľadaní
v chráme, zaujatého vecami svojho Otca, a nepochopili Synovu odpoveď. No jeho
matka zachovávala všetky tieto veci vo svojom srdci a premýšľala o nich (porov.
Lk 2, 41–51).
Panna Mária pri Ježišovom verejnom účinkovaní
58. V Ježišovom verejnom živote sa jeho matka
zreteľne objavuje hneď na začiatku, keď na svadbe v Káne Galilejskej, pohnutá
milosrdenstvom, dosiahla svojím príhovorom začiatok zázrakov Ježiša – Mesiáša
(porov. Jn 2, 1–11). Za jeho kazateľskej činnosti dostalo sa jej slov, ktorými
Syn, vyzdvihujúc Božie kráľovstvo nad vzťahy a zväzky tela a krvi, vyhlásil za
blahoslavených tých, ktorí počúvajú a zachovávajú Božie slovo (porov. Mk 3, 35;
Lk 11, 27–28), ako to ona verne robievala (porov. Lk 2, 19 a 51). Tak aj
Preblahoslavená Panna napredovala na ceste viery a verne vytrvala vo svojom
spojení so Synom až po kríž, kde stála (porov. Jn 19, 25) nie bez Božieho
zámeru; spolu so svojím Jednorodeným veľmi trpela a materským srdcom sa spojila
s jeho obetou, keď s láskou súhlasila s obetovaním obety, ktorú porodila; a
napokon ju sám Ježiš Kristus umierajúci na kríži dal za matku učeníkovi týmito
slovami: „Žena, hľa, tvoj syn!“ (Jn 19, 26–27). (182)
Panna Mária po Ježišovom nanebovstúpení
59. Keďže sa Bohu zapáčilo slávnostným
spôsobom zjaviť tajomstvo ľudskej spásy až po zoslaní Ducha Svätého, ktorého
prisľúbil Kristus, vidíme apoštolov pred Turícami jednomyseľne zotrvávať „na
modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1,
14). Teda aj Mária vyprosovala dar Ducha, ktorý ju zatienil už pri zvestovaní.
Napokon Nepoškvrnená Panna – uchránená od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu (183)
– bola po skončení pozemského života vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy (184)
a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby bola plnšie pripodobnená svojmu
Synovi, Pánovi pánov (porov. Zjv 19, 16) a víťazovi nad hriechom a smrťou. (185)
III. Panna Mária a Cirkev
Mária a Kristus – jediný Prostredník
60. Máme len jedného Prostredníka, podľa slov
apoštola Pavla: „Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi –
človek Ježiš Kristus, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých“ (1 Tim
2, 5–6). Máriino materské poslanie voči ľuďom však nijako nezatieňuje ani
nezmenšuje Kristovo jediné prostredníctvo, ale ukazuje jeho moc. Lebo každý
spasiteľný vplyv Preblahoslavenej Panny na ľudí nespočíva v dajakej nutnosti,
ale má svoj pôvod v Božej blahosklonnosti a prameň v hojnosti Kristových
zásluh, zakladá sa na jeho prostredníctve, celkom od neho závisí a z neho čerpá
všetku svoju účinnosť. Pritom vôbec neprekáža bezprostrednému spojeniu
veriacich s Kristom, ba ho napomáha.
Spolupráca pri vykúpení
61. Preblahoslavená Panna, od večnosti spolu s
vtelením Slova predurčená za Božiu Matku, bola riadením Božej prozreteľnosti na
tejto zemi požehnanou matkou božského Vykupiteľa, jeho mimoriadne veľkodušnou spoločníčkou
a pokornou služobnicou Pána. Tým, že počala, porodila a živila Krista, v chráme
ho predstavila Otcovi a trpela so svojím Synom, keď umieral na kríži,
poslušnosťou, vierou, nádejou a vrúcnou láskou celkom mimoriadnym spôsobom
spolupracovala na Spasiteľovom diele obnovy nadprirodzeného života duší. Preto
je našou Matkou v poriadku milosti.
Matka, ktorá sa naďalej prihovára
62. Toto materstvo Márie v poriadku milosti
trvá neprestajne odvtedy, čo dala pri zvestovaní svoj verný súhlas, v ktorom
neochvejne zotrvala pod krížom, až kým sa nezavŕši večná spása všetkých
vyvolených. Lebo ani po svojom nanebovzatí neprestala v tomto spasiteľnom
poslaní, ale svojím mnohonásobným orodovaním nám naďalej získava dar večného
spasenia. (186) S materinskou láskou sa stará o bratov a sestry jej
Syna, ktorí ešte putujú a nachádzajú sa v nebezpečenstvách a ťažkostiach,
dokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti. Preto sa Preblahoslavená Panna vzýva v
Cirkvi ako Orodovnica, Ochrankyňa, Pomocnica a Prostrednica. (187) To sa
však chápe takým spôsobom, že sa hodnosti a účinnosti Krista, jediného
Prostredníka, (188) nič neuberá a nič nepridáva.
Nijaké stvorenie nemožno nikdy postaviť na
roveň vteleného Slova a Vykupiteľa. Ale podobne ako na Kristovom kňazstve majú
rozličným spôsobom účasť aj vysvätení služobníci, aj veriaci ľud, a ako sa
jediná Božia dobrota rozmanitým spôsobom skutočne rozlieva v stvoreniach, tak
aj jediné Vykupiteľovo prostredníctvo nevylučuje, ale vzbudzuje mnohorakú
spoluprácu tvorov, pochádzajúcu z jediného prameňa.
Cirkev bez váhania priznáva Márii toto
podriadené poslanie, neprestajne ho skusuje a odporúča láske veriacich, aby sa
pod vplyvom tejto materinskej ochrany užšie spájali s jediným Prostredníkom a
Vykupiteľom.
Mária, Panna a Matka – predobraz Cirkvi
63. Preblahoslavená Panna skrze dar a úlohu
Božieho materstva, ktoré ju spája so Synom Vykupiteľom, a pre svoje neobyčajné
milosti a úlohy je veľmi úzko spojená aj s Cirkvou. Bohorodička je predobrazom
Cirkvi, ako to učil už svätý Ambróz, a to v poriadku viery, lásky a dokonalej
jednoty s Kristom. (189) Lebo v tajomstve Cirkvi, ktorá sa tiež právom
nazýva matkou a pannou, Preblahoslavená Panna Mária predchádza ako vynikajúci a
jedinečný vzor panny a matky. (190) Veď pre svoju vieru a poslušnosť,
zatienená Duchom Svätým, porodila na zemi, bez styku s mužom, samého Otcovho
Syna, ako nová Eva, ktorej viera nebola narušená nijakou pochybnosťou. Bez
akéhokoľvek váhania uverila Božiemu poslovi, a nie dávnemu hadovi. Porodila
Syna, ktorého Boh ustanovil za prvorodeného „medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 29),
totiž medzi veriacimi, na ktorých zrodení a výchove Mária spolupracuje s
materinskou láskou.
Cirkev panenská a materská
64. Tak aj Cirkev, ktorá rozjíma o Máriinej
tajomnej svätosti, nasleduje jej lásku a verne plní Otcovu vôľu, stáva sa
matkou tým, že verne prijíma Božie slovo: lebo ohlasovaním a krstom rodí pre
nový, nesmrteľný život deti počaté z Ducha Svätého a narodené z Boha. A je aj
pannou, ktorá neporušene a čisto zachováva vernosť sľúbenú svojmu Ženíchovi;
podľa príkladu Matky svojho Pána mocou Ducha Svätého panensky stráži neporušenú
vieru, pevnú nádej a úprimnú lásku. (191)
Máriine cnosti, ktoré má Cirkev nasledovať
65. Kým v Preblahoslavenej Panne Cirkev už
dosiahla dokonalosť bez škvrny a vrásky (porov. Ef 5, 27), veriaci v Krista sa
ešte snažia, aby zvíťazili nad hriechom a rástli vo svätosti. Preto upierajú
zrak na Máriu, ktorá žiari celému spoločenstvu vyvolených ako vzor čností.
Cirkev na ňu s láskou myslí a rozjíma o nej vo svetle Slova, ktoré sa stalo
človekom, a tak s posvätnou úctou preniká čoraz hlbšie do najväčšieho tajomstva
vtelenia a stále viac a viac vrastá do podobnosti so svojím Ženíchom. Lebo
Mária, úzko spätá s dejinami spásy, určitým spôsobom zjednocuje a odzrkadľuje v
sebe základné pravdy viery, a preto, keď sa o nej káže a keď sa uctieva,
privádza veriacich k svojmu Synovi a k jeho obete, ako aj k láske k Otcovi. No
i Cirkev tým, že hľadá Kristovu slávu, stáva sa podobnejšou svojmu vznešenému
vzoru, pričom neprestajne rastie vo viere, v nádeji a láske a vo všetkom hľadá
a plní Božiu vôľu. Z toho dôvodu Cirkev pri svojej apoštolskej činnosti právom
hľadí na tú, ktorá porodila Krista, počatého z Ducha Svätého a narodeného z
Panny preto, aby sa skrze Cirkev narodil a rástol aj v srdciach veriacich. Táto
Panna bola vo svojom živote vzorom tej materinskej lásky, ktorou sa majú dať
preniknúť všetci, ktorí spolupracujú s Cirkvou na jej apoštolskom poslaní na
znovuzrodení ľudí.
IV. Úcta k Panne Márii v Cirkvi
Povaha a základ mariánskej úcty
66. Cirkev právom preukazuje osobitný kult
Márii ako Božej Matke, ktorá mala účasť na Kristových tajomstvách a z Božej
milosti bola po Synovi povýšená nad všetkých anjelov a ľudí. Veď už od
najstarších čias sa Preblahoslavená Panna uctieva ako Bohorodička a veriaci sa
v modlitbách utiekajú pod jej ochranu vo všetkých nebezpečenstvách a potrebách.
(192) Najmä od Efezského koncilu kult Božieho ľudu voči Márii
obdivuhodne vzrastal v úcte a láske, vo vzývaní a nasledovaní, podľa jej
vlastných prorockých slov: „… blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké
veci mi urobil ten, ktorý je mocný“ (Lk 1, 48–49). Tento kult, ako sa v Cirkvi
vždy praktizoval, hoci je celkom osobitný, sa podstatne líši od kultu adorácie,
ktorý sa preukazuje vtelenému Slovu, rovnako ako Otcovi a Duchu Svätému, a
veľmi ho napomáha. Veď rozličné prejavy zbožnej úcty voči Bohorodičke, ktoré
Cirkev schválila v medziach zdravého a pravoverného učenia, podľa časových a
miestnych podmienok a v súlade s povahou a osobitosťami veriacich, spôsobujú,
že keď sa preukazuje úcta Matke, náležite sa poznáva, miluje a slávi aj Syn a
zachovávajú sa jeho prikázania, lebo pre neho je všetko (porov. Kol 1, 15–16) a
v ňom z vôle večného Otca prebýva všetka plnosť (porov. Kol 1, 19).
Vlastnosti mariánskeho kultu
67. Posvätný koncil uvážlivo podáva toto
katolícke učenie a zároveň povzbudzuje všetkých synov a dcéry Cirkvi, aby
veľkodušne pestovali úctu k Panne Márii, najmä v liturgii, aby mali vo veľkej
úcte mariánske pobožnosti a nábožné úkony, ktoré v priebehu vekov odporúčal
učiteľský úrad Cirkvi, a aby svedomito zachovávali, čo bolo v minulosti
stanovené o uctievaní obrazov Krista, Panny Márie a svätých. (193)
Teológov a kazateľov Božieho slova zase naliehavo vyzýva, aby sa v úvahách o
mimoriadnej dôstojnosti Božej Matky starostlivo vyhýbali akémukoľvek
nesprávnemu zveličovaniu, ale aj prílišnej úzkoprsosti. (194) Nech sa
pod vedením učiteľského úradu Cirkvi venujú štúdiu Svätého písma, svätých otcov
a učiteľov, ako aj cirkevných liturgií, aby správne vysvetľovali úlohy a výsady
Panny Márie, ktoré vždy majú za cieľ Krista, zdroj všetkej pravdy, svätosti a
nábožnosti. Nech sa bedlivo chránia v rečiach i skutkoch všetkého, čo by mohlo
uviesť do omylu oddelených bratov alebo kohokoľvek iného, vo veci pravého
učenia Cirkvi. A veriaci nech pamätajú, že ozajstná nábožnosť nespočíva v
prázdnych a nestálych citoch ani v akejsi márnivej ľahkovernosti, ale že
vychádza z pravej viery, ktorá nás privádza k uznaniu vznešenosti Bohorodičky a
pobáda nás do synovskej lásky voči našej Matke a do nasledovania jej cností.
V. Mária, znamenie bezpečnej nádeje a útechy pre putujúci Boží ľud
Mária, znamenie nádeje
68. Ježišova matka, ako v nebi už oslávená s
telom i dušou, je obrazom a začiatkom Cirkvi, ktorá sa má zavŕšiť v budúcom
veku, a kým nepríde Pánov deň (porov. 2 Pt 3, 10), tu na zemi svieti putujúcemu
Božiemu ľudu ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy.
Mária, orodovnica za jednotu kresťanov
69. Tomuto posvätnému koncilu je na veľkú
radosť a potechu, že aj medzi oddelenými bratmi sú takí, ktorí preukazujú Matke
Pána a Spasiteľa patričnú úctu, zvlášť medzi východnými kresťanmi, ktorí sa s
vrúcnou horlivosťou a nábožnou mysľou pridávajú k uctievaniu Bohorodičky, vždy
Panny. (195) Všetci veriaci v Krista nech sa obracajú na Božiu Matku,
Matku ľudí, s naliehavými a vrúcnymi prosbami, aby ona, ktorá svojimi
modlitbami pomáhala pri počiatkoch Cirkvi, aj teraz, povýšená v nebi nad
všetkých blahoslavených i anjelov, orodovala v spoločenstve všetkých svätých u
svojho Syna, dokiaľ sa všetky rodiny národov – tak tie, ktoré sa honosia
kresťanským menom, ako aj tie, ktoré ešte nepoznajú svojho Spasiteľa –
šťastlivo nezhromaždia v pokoji a vo svornosti do jediného Božieho ľudu na
slávu Najsvätejšej a nedeliteľnej Trojice.
Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach
ustanovené v tejto dogmatickej konštitúcii, odobrili otcovia posvätného
koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s
ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A
prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.
Poznámky, odkazy
172
Symbolum Constantinopolitanum: Mansi 3, 566. Porov. EFEZSKÝ KONCIL,
tamže 4, 1130 (ako aj 2, 665 a 4, 1071); CHALCEDÓNSKY KONCIL, tamže 7, 111–116;
DRUHÝ CARIHRADSKÝ KONCIL, tamže 9, 375–396.
173
Missale Romanum, z kánonu.
174
SV. AUGUSTÍN, De s. virginitate, 6: PL 40, 399.
175
Porov. PAVOL VI., Prejav na koncile, 4. decembra 1963: AAS 56 (1964), s.
37.
176
Porov. SV. GERMÁN CARIHRADSKÝ, Hom. in Annunt. Deiparae: PG 98, 328; In
Dorm. 2: 357; ANASTÁZ ANTIOCHIJSKÝ, Serm. 2 de Annunt., 2: PG 89, 1377AB; Serm.
3, 2: 1388C; SV. ANDREJ KRÉTSKY, Can. in B. V. nat., 4: PG 97, 1321; In B. V.
nat., 1: 812A; Hom. in dorm., 1: 1068 C; SV. SOFRONIUS, Or. 2 in Annunt., 18:
PG 87 (3), 3237BD.
177
SV. IRENEJ, Adv. haer. III, 22, 4: PG 7, 959A: Harvey, 2, 123.
178
SV. IRENEJ, tamže: Harvey, 2, 124.
179
SV. EPIFÁN, Haer, 78, 18: PG 42 , 728CD–729A.
180
SV. HIERONYM, Epist. 22, 21: PL 1108. Porov. SV. AUGUSTÍN, Serm. 51, 2,
3: PL 38, 335; Serm. 232, 2: col. 1108; SV. CYRIL JERUZALEMSKÝ, Catech. 12, 15:
PG 33, 741AB; SV. JÁN ZLATOÚSTY, In Ps. 44, 7: PG 55, 193; SV. JÁN DAMASCÉNSKY,
Hom. 2 in dorm. B. M. V., 3: PG 96, 728.
181
Porov. LATERÁNSKY KONCIL z roku 649, kán. 3: Mansi 10, 1151; SV. LEV
VEĽKÝ, Epist. ad Flav.: PL 54, 759; CHALCEDÓNSKY KONCIL: Mansi 7, 462; SV.
AMBRÓZ, De instit. virg.: PL 16, 320.
182
Porov. PIUS XII., encyklika Mystici corporis, 29. júna 1943: AAS 35
(1943), s. 247–248.
183
Porov. PIUS IX., bula Ineffabilis, 8. decembra 1854: Acta Pii IX, I, I,
s. 616; Denz. 1641 (2803).
184
Porov. PIUS XII., apoštolská konštitúcia Munificentissimus, 1. novembra
1950: AAS 42 (1950); Denz. 2333 (3903). Porov. SV. JÁN DAMASCÉNSKY, Enc. in
dorm. Dei genitricis, Hom 2 et 3: PG 96, 721–761, najmä 728B; SV. GERMÁN
CARIHRADSKÝ, In s. Dei gen. dorm., Serm. 1: PG 98 (6), 340–348; Serm. 3: 361.
SV. MODESTUS JERUZALEMSKÝ, In dorm. ss. Deiparae: PG 86 (2), 3277–3312.
185
Porov. PIUS XII., encyklika Ad caeli Reginam, 11. októbra 1954: AAS 46
(1954), s. 633 – 636; Denz. 3913 a nasl. Porov. SV. ANDREJ KRÉTSKY, Hom. 3 in
dorm. ss. Deiparae; PG 97, 1089–1109; SV. JÁN DAMASCÉNSKY, De fide orth., IV,
14: PG 94, 1153–1161.
186
Porov. Kleutgen, opravený text De mysterio Verbi incarnati, cap. IV:
Mansi 53, 290. Porov. SV. ANDREJ KRÉTSKY, In nat. Mariae, Sermo 4: PG 97, 865A;
SV. GERMÁN CARIHRADSKÝ, In annunt. Deiparae: PG 98, 321BC; In dorm. Deiparae,
III: 361D; SV. JÁN DAMASCÉNSKY, In dorm. B. V. Mariae, Hom. 1, 9: PG 96,
712BC–713A.
187
Porov. LEV XIII., encyklika Adiutricem populi, 5. septembra 1895: AAS 15
(1895 – 96) s. 303; SV. PIUS X., encyklika Ad diem illum, 2. februára 1904:
Acta I, s. 154; Denz. 1978a (3370); PIUS XI., encyklika Miserentisimus, 8. mája
1928: AAS 20 (1928), s. 178; PIUS XII., rozhlasové posolstvo, 13. mája 1946:
AAS 38 (1946), s. 266.
188
Porov. SV. AMBRÓZ, Epist. 63: PL 16, 1218.
189
Porov. SV. AMBRÓZ, Expos. Lc II, 7: PL 15, 1555.
190 Porov.
PS. – PETER DAM., Serm. 63: PL 144, 861AB; GODFRÍD OD SV. VIKTORA, In nat. B.
M., Ms. Paris, Mazarine, 1002, fol. 109r.; GERHOHUS REICH, De gloria et honore
Filii hominis, 10: PL 194, 1105AB.
191
Porov. SV. AMBRÓZ, Expos. Lc. II, 7 a X. 24-25: PL 15, 1555 a 1810; SV.
AUGUSTÍN, In Io., Tr. 13, 12: PL 35, 1499. Porov. Serm. 191, 2, 3: PL 38, 1010;
atď. Porov. aj BÉDA CTIHODNÝ, In Lc. expos. I. cap. 2: PL 92, 330; IZÁK DELLA
STELLA, Serm. 51: PL 194, 1863A.
192
Porov. Breviarium Romanum, ant. „Sub tuum praesidium“, z I. vešperov
Malého ofícia Preblahoslavenej Panny Márie.
193
Porov. DRUHÝ NICEJSKÝ KONCIL, rok 787: Mansi 13, 378–379; Denz. 302 (600
– 601); TRIDENTSKÝ KONCIL, XXV. sesia: Mansi 33, 171–172.
194
Porov. PIUS XII., rozhlasové posolstvo, 24. októbra 1954: AAS 46 (1954),
s. 679; encyklika Ad caeli Reginam, 11. októbra 1954: AAS 46 (1954), s. 637.
195
Porov. PIUS XI., encyklika Ecclesiam Dei, 12. novembra 1923: AAS 15
(1923), s. 581; PIUS XII., encyklika Fulgens corona, 8. septembra 1953: AAS 45
(1953), s. 590–591.
Zdroj: Dokumenty Druhého
vatikánskeho koncilu. Prvé zrevidované vydanie. Trnava: Spolok svätého
Vojtecha, 2008. ISBN 978-80-7162-738-8, s. 124–134.
Pre PriestorNet pripravil: Karol Dučák.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.