Požiadavky pápežov Pia X., Pia XI. a Pia XII. na aktívnu účasť veriacich v liturgii

 

Karol Dučák

Polopravdy aj vyslovené klamstvá právnika Radomíra Tomečka, ktorý často publikuje v katolíckych masmédiách, sa už akosi stávajú tradíciou. Tento „tradicionalistický partizán“ neúnavne rozoštváva Katolícku cirkev zvnútra útokmi proti riadnej forme rímskeho rítu. Vo svojom článku „Dom Lambert Beauduin ako priekopník liturgickej revolúcie a likvidácie tradičnej rímskej liturgie“ (porov. christianitas.sk) rozoberá okrem iného problematiku „aktívnej účasti“ veriacich v liturgii.

Tomeček v princípe útočí proti „aktívnej účasti veriacich v liturgii“ a pritom sa odvoláva na Carol Byrneovú, autorku knihy „Liturgická revolúcia“ z roku 2020. Okrem iného Tomeček píše: „Byrneová zdôrazňuje, že pápež svätý Pius X. nepoužíval nikdy pojem ‚aktívna účasť‘ v žiadnom svojom dokumente o posvätnej hudbe, so zreteľom na účasť laikov v liturgii, a to ani v pozícii kardinála“ (christianitas.sk).

V tomto prípade sa však obaja, autor článku Radomír Tomeček aj Carol Byrneová, mýlia. Pápež Pius X. žiadal aktívnejšiu účasť ľudu na svätých omšiach zavádzaním gregoriánskeho spevu medzi laikov. Jasne a nedvojzmyselne o tom píše v Motu proprio Tra le sollecitudini.

Okrem iného píše: „Starobylý, tradičný gregoriánsky spev sa má teda hojne zavádzať v bohoslužobných úkonoch a buďte všetci presvedčení, že žiadny cirkevný úkon nestratí na svojej slávnostnosti, aj keď nebude sprevádzaný inou hudbou iba touto. Obzvlášť nech je starostlivo zavádzaný gregoriánsky spev medzi ľud, aby veriaci zase boli aktívnejšie zúčastnení na cirkevných obradoch, ako to bývalo za starodávna“ (Pius X.: Tra le sollecitudini, č. 3).

Čiže tvrdenia Radomíra Tomečka a Carol Byrneovej nie sú pravdivé a pápež Pius X. požadoval, „aby veriaci zase boli aktívnejšie zúčastnení na cirkevných obradoch...“ Táto požiadavka Pia X. nebola náhodná. Po stáročia pred pontifikátom tohto svätého pápeža bola svätá omša v rímskom ríte klerikalizovaná. Aktivity laikov v nej boli minimálne. Veriaci sa počas svätých omší zaoberali všeličím možným, len nie omšou. Bežne sa modlili ruženec, alebo spievali náboženské piesne za sprievodu organovej hudby, zatiaľ čo kňaz pri oltári potichu recitoval text liturgických spevov. Vznikla akási bariéra. Kňaz bol činný na svätej omši, ale veriaci boli vzdialení od omšovej liturgie. Boli síce fyzicky prítomní na svätej omši, ale len ako cudzí a nemí pozorovatelia čohosi, do čoho neboli priamo zaangažovaní.

Pius X. si uvedomoval tieto nedostatky, preto sa snažil aktívne zapojiť veriacich do liturgie svätej omše. Chcel prerušiť absenciu väzby medzi kňazom a laikmi. Jeho zámerom bolo, „aby sa ľudia nemodlili na omši, ale aby sa modlili omšu“ (citované podľa: Pius X., pápež. In: Životopisy svätých. Dostupné na internete: zivotopisysvatych.sk).

Radomír Tomeček píše: „Gregoriánsky chorál mohli... spievať výlučne vyškolení muži ako členovia zboru. Pápeži nepovažovali spev žiadnej časti liturgie za úlohu laikov, v prípade ktorých práve zbožné načúvanie tohto krásneho spevu znamenalo plodnú účasť na liturgii“ (christianitas.sk).

Znalec liturgiky sa musí pri čítaní týchto slov iba pousmiať. Veď kto sú „vyškolení muži ako členovia zboru“? Nie sú to laici? Alebo nám pán Tomeček chce tvrdiť, sú to kňazi, či príslušníci kléru? Nie! Sú to laici, aj keď hudobne vzdelaní laici! Radomír Tomeček vôbec nepochopil meritum veci! Pápežovi Piovi X. išlo o to, aby boli na omši aktívni nielen kňazi a zástupcovia kléru, ale aj vzdelaní laici.

Práve laikom venoval Pius X. zvýšenú pozornosť. Uvedomoval si totiž, že pre obnovu Katolíckej cirkvi sú potrební nielen vzdelaní a oduševnení duchovní, ale aj laici. V jednom rozhovore s kardinálmi sa dokonca vyjadril, že to najdôležitejšie pre spásu spoločnosti nie je stavba škôl alebo kostolov, ale že „každá farnosť musí disponovať skupinou osvietených, bezúhonných, rozhodných a skutočne apoštolských laikov“ (Pius X. – Traditionalist und Neuerer. In: Kirche bunt. St. Pöltner Kirchenzeitung. 17. august  2014. Nr. 33, s. 15). Preto Pius X. požadoval aj to, aby boli veriaci „aktívnejšie zúčastnení na cirkevných obradoch“.

V tej dobe existovali tri základné piliere cirkevnej hudby: gregoriánsky chorál, palestrinovská polyfónia a spievanie náboženských piesní veriacimi. Z týchto troch pilierov Pius X. preferoval gregoriánsky chorál, ktorý vyzdvihol ako univerzálny fundament cirkevnej hudby, aj keď nezavrhoval iné formy chrámovej hudby. Práve gregoriánsky spev je totiž integrálnou súčasťou rímskej liturgie. Vznikol na liturgické účely a iba v tomto kontexte mala zmysel jeho existencia. A práve pre svoje zakotvenie v liturgii sa gregoriánsky spev najlepšie hodil na to, aby umožnil aj laikom vniknúť do liturgie.

Ideálne by bolo, keby spievali gregoriánsky spev všetci veriaci, avšak Pius X. si uvedomoval nedostatočnú hudobnú vzdelanosť širokých más ľudu, preto nežiadal, aby sa v gregoriánskom speve angažoval všetok veriaci ľud, ale len jeho hudobne vzdelaná časť. Teda tí laici, ktorí vynikali talentom a boli na svoje poslanie náležite pripravení. Najdôležitejšie však bolo, že vďaka gregoriánskemu spevu bola preklenutá absencia väzby medzi kňazom a laikmi počas svätej omše. Kým predtým kňaz potichu odriekal texty liturgických spevov, ktoré boli veriacemu ľudu neznáme, vďaka gregoriánskemu spevu veriaci počuli zbor spievať Kýrie, Glóriu, Krédo a iné časti svätej omše, takže boli priamo zapojení do liturgie svätej omše a získavali o nej aspoň základný prehľad. To bol začiatok, na ktorom budovali neskorší pápeži.

Pápež Pius XI. už žiadal masové zapájanie veriacich do liturgie. V apoštolskej konštitúcii Divini cultus sanctitatem z roku 1928 okrem iného vyzýval k aktívnejšej účasti všetkých veriacich na bohoslužbe tak, že gregoriánsky spev v tých častiach, ktoré patria ľudu, sa opäť stane ľudovým spevom. Pius XI. vo svojej konštitúcii prízvukuje, že je veľmi potrebné, aby veriaci neboli na liturgii cudzími a nemými divákmi, ale aby sa, úplne preniknutí krásou liturgie, aktívne zúčastnili posvätných obradov (vrátane sprievodov a procesií) tak, že budú podľa platných pravidiel striedavo spievať s kňazom alebo so speváckym zborom. Pápež ďalej píše, že ak sa to uskutoční „šťastlivo“, nemôže sa stať, aby boli veriaci nezúčastnení, prípadne len akýmsi slabým a polohlasitým mrmlaním odpovedali na spoločné modlitby, prednášané v liturgickom alebo ľudovom jazyku (porov. Pius XI.: Divini cultus sanctitatem, č. IX).

Postoj tohto pápeža podporil aj nasledujúci pápež Pius XII., ktorý v encyklike Mediator Dei okrem iného cituje svojho predchodcu: „Okrem toho, aby ‚sa veriaci činnejšie zúčastňovali na bohoslužbe, nech sa medzi ľudom, a to v tom, čo sa týka ľudu, opäť zavedie gregoriánsky spev. A naozaj, je veľmi potrebné, aby veriaci boli prítomní na posvätnom odbavovaní obradov nie ako cudzí a nemí pozorovatelia, ale žeby, hlboko dojatí krásou liturgie... podľa predpísaných pravidiel striedali svoj hlas s hlasmi kňaza a speváckeho zboru. Keď sa to šťastlivo uskutoční, potom sa viac nestane, že ľud bude sotva alebo len akýmsi slabým mrmlaním odpovedať na spoločné modlitby, odbavované či už v latinskej alebo ľudovej reči‘ (Pius XI., Const. Divini cultus, 9). Zástup, ktorý uzobranou mysľou sleduje Obetu oltára, v ktorej spieva svadobný spev svojej nesmiernej lásky náš Záchranca spolu so svojimi dietkami, vykúpenými svätou krvou, vonkoncom nemôže mlčať, pretože ‚ten, čo miluje, má spievať‘ (Sv. Augustín, Šerm. 336, n. 1) a ako sa to už dávno stalo príslovím: ‚Kto dobre spieva, dvojnásobne sa modlí.‘ Takto bojujúca Cirkev, totižto ľud spolu s klérom, spája svoj hlas s chválospevom Cirkvi víťaznej a zborov anjelských a všetci spoločne spievajú Najsvätejšej Trojici velebný a večný hymnus chvály, ako je napísané: ‚prosíme, ráč s nimi pripustiť aj naše hlasy‘ (Rímsky misál, Prefatio)“ (Pius XII.: Mediator Dei, 190).

Pápež Pius XII. zašiel ešte ďalej ako všetci jeho predchodcovia. V texte svojej encykliky pokračuje: „Naskrze však nemožno tvrdiť, že dnešná hudba a spev majú sa celkom odstrániť z bohoslužby katolíckeho náboženstva. Práve naopak, ak niet na nich nič, čo by prezrádzalo svetského ducha, alebo čo by bolo neprístojné svätosti miesta a úkonov, alebo ak nemajú pôvod v akejsi márnivej túžbe po čomsi zvláštnom a nezvyčajnom, vtedy im treba otvoriť naše chrámy, keďže, nie v malej miere, môžu prispieť k lesku zovňajších obradov a k pozdvihnutiu mysle k výšinám ako i k oživeniu pravej zbožnosti ducha“ (Pius XII.: Mediator Dei, 191).

Pius XII. horlí aj za „rozšírenie ľudového náboženského spevu a o jeho správne prevádzanie s patričnou dôstojnosťou, pretože aj on môže roznietiť a rozplameniť vieru a zbožnosť širokých vrstiev kresťanov“ (Pius XII.: Mediator Dei, 192).

Neskôr, vo svojej vianočnej encyklike Musicae Sacrae Disciplina z 25. decembra 1955, Pius XII. potvrdil svoje závery z encykliky Mediator Dei. Pápež vo svojej vianočnej encyklike zdôrazňuje morálnu záväznosť umenia, vrátane cirkevnej hudby. Vyzdvihuje zásluhy svojich predchodcov pri rozvoji cirkevnej hudby a nadväzuje na ich učenie. Vyjadruje nádej, že normy právneho kódexu sakrálnej hudby, stanovené Piom X. v Motu proprio Tra le sollecitudini, budú nanovo potvrdené a zdôraznené, osvietené novým svetlom a posilnené novými argumentmi tak, aby ušľachtilé umenie sakrálnej hudby, prispôsobené dobovým pomerom a nejakým spôsobom obohatené, mohlo stále dokonalejšie plniť svoje poslanie.

Pius XII. potvrdzuje, že ideálom je gregoriánsky chorál, ktorý sa má hojne používať. Podľa pápeža všetci, ktorým Kristus zveril správu nad duchovnými pokladmi Cirkvi, majú povinnosť tento vzácny poklad gregoriánskeho chorálu úzkostlivo strážiť a v hojnej miere ho odovzdávať veriacemu ľudu. Pius XII. si s ohľadom na ušľachtilé vlastnosti gregoriánskeho chorálu želá a nariaďuje, aby sa tento svätý spev náležite, dôstojne, zbožne a v čo najväčšom rozsahu používal v posvätných liturgických obradoch. A ak je potrebné vytvárať nové skladby v gregoriánskom speve pre novovzniknuté obrady, je nevyhnutné zveriť túto úlohu ľuďom skutočne zručným v tomto umení, s povinnosťou riadiť sa pravidlami pravého gregoriánskeho spevu tak, aby sa nové skladby čistotou štýlu a umeleckou hodnotou vyrovnali klasickým dielam gregoriánskeho chorálu (porov. Pius XII.: Musicae Sacrae Disciplina, III).

Gregoriánsky chorál sa má spievať v latinčine, ale tam, kde je stáročný alebo odveký zvyk pridávať počas slávnostnej svätej omše po speve posvätných liturgických textov v latinčine ďalšie texty v rodnom jazyku veriacich, môžu miestni ordinári s prihliadnutím na okolnosti povoliť používanie rodného jazyka veriacich pri zachovaní kánonického práva (CIC, can. 5) a za predpokladu, že liturgické texty sa nesmú spievať v preklade do rodného jazyka. Aby však speváci a kresťanský ľud mohli správne porozumieť liturgickým slovám, ktoré sa spievajú v kostole, je podľa Pia XII. dôležité pripomenúť odporúčanie Tridentského koncilu, ktoré pápež cituje vo svojej encyklike Musicae Sacrae Disciplina.

V tejto citácii Pius XII. pripomína, že Tridentský koncil prikazuje „pastierom a jednotlivým duchovným v pastorácii, aby pri slávení omše, či už sami alebo prostredníctvom iných, často vysvetľovali niečo z toho, čo sa číta v omši, a aby objasnili medzi iným aj niektoré tajomstvo tejto presvätej obety, a to najmä v nedele a sviatky“ (Tridentský koncil, sessio XXIl, Doctrina de sacrificio Missae, cap. 8).

Majú to robiť predovšetkým v záujme vysvetľovania zásad kresťanskej viery veriacim. Pius XII. si v tejto súvislosti pochvaľuje, že v dobe uverejnenia jeho encykliky je situácia omnoho lepšia ako v časoch Tridentského koncilu, pretože slová liturgie boli dôkladne preložené do národných jazykov a vysvetlivky k nim publikovali takmer u všetkých národov odborníci v príručkách, vďaka ktorým majú veriaci možnosť pochopiť liturgické texty a mať akoby aktívnu účasť na tom, čo posvätní služobníci „vyslovujú v latinskom jazyku“ (Pius XII.: Musicae Sacrae Disciplina, III).

Ako však ďalej uvádza Pius XII. v tejto svojej encyklike, Cirkev popri gregoriánskom speve uznáva aj opodstatnenosť iných foriem sakrálnej hudby, predovšetkým posvätnej polyfónie. Pápež sa vo svojej encyklike vyjadruje aj k používaniu hudobných nástrojov pri posvätných obradoch. Okrem organu, ktorý má v cirkevnej hudbe nespochybniteľnú prioritu, sú povolené aj iné hudobné nástroje. Pius XII. zvlášť vyzdvihuje sláčikové nástroje.

Pius XII. sa vyjadruje aj k dielam modernej hudby, pričom cituje z vlastnej encykliky Mediator Dei, v ktorej napísal, že ak v moderných hudobných dielach niet „nič, čo by prezrádzalo svetského ducha, alebo čo by bolo neprístojné svätosti miesta a úkonov, alebo ak nemajú pôvod v akejsi márnivej túžbe po čomsi zvláštnom a nezvyčajnom, vtedy im treba otvoriť naše chrámy“ (Pius XII.: Mediator Dei, 191). Tento pozitívny postoj k dielam modernej hudby Pius XII. potvrdzuje aj v encyklike Musicae Sacrae Disciplina (porov. Pius XII.: Musicae Sacrae Disciplina, III).

Pápež ďalej poukazuje na výhody a správne miesto náboženského spevu v rodnom jazyku veriacich. Upozorňuje však aj na riziká, ktoré by jeho nesprávne používanie mohlo priniesť. Aby náboženské spevy ľudu v rodnom jazyku skutočne priniesli požehnané duchovné ovocie, musia byť v prvom rade v absolútnom súlade s katolíckym učením a presne ho vyjadrovať a prekladať. Taktiež by mali mať ľahký jazyk, čo najjednoduchšiu melódiu a mali by byť zbavené zbytočnej pompéznosti a prázdnej frazeológie. Ak počas bohoslužby celé zástupy veriacich zaspievajú takto upravené a z hlbín národného ducha veriacich prameniace piesne v rodnom jazyku veriacich, nepochybne mocne pozdvihnú masy laikov do duchovných výšin. Aj keď, ako už bolo uvedené v predchádzajúcom texte, nemôžu tieto piesne zaznieť pri slávnostne spievaných eucharistických obetiach bez osobitného povolenia Svätého stolca, môžu byť spievané pri neslávnostných posvätných obradoch (porov. Pius XII.: Musicae Sacrae Disciplina, III).

V poslednej, teda štvrtej kapitole encykliky sa pápež zaoberá organizačnou stránkou veci. Uvádza tu praktické pokyny pre systematický rozvoj posvätnej hudby, ktorej musí Rímskokatolícka cirkev venovať mimoriadnu pozornosť. Študenti seminára alebo rehoľného inštitútu, ktorí majú talent a vášeň pre hudobné umenie, by mali dostať možnosť štúdia na Pápežskom inštitúte sakrálnej hudby v Ríme alebo na inej vyššej hudobnej škole za predpokladu, že títo kandidáti majú morálne predpoklady stať sa vzornými kňazmi. Najlepšie by bolo, keby v každej diecéznej komisii pre cirkevné umenie bol aj odborník na posvätnú hudbu a spev.

Za ideálne považuje pápež vytvorenie veľmi kvalitných mužských alebo chlapčenských speváckych zborov nielen v každej katedrále, ale aj vo všetkých väčších kostoloch. A tam, kde nie je možné zhromaždiť dostatok mužov alebo chlapcov, pápež povoľuje vytváranie miešaných zborov, v ktorých by mohli spievať aj ženy alebo dievčatá pod podmienkou, že budú stáť mimo presbytéria (porov. Pius XII.: Musicae Sacrae Disciplina, IV). Encyklika Musicae Sacrae Disciplina bola posledným pápežským dokumentom pred Druhým vatikánskym koncilom, ktorý sa venoval problematike „aktívnej účasti“ veriacich na liturgii.

Všetky vyššie uvedené fakty odhaľujú nepravdivosť slov Radomíra Tomečka, ktorý tvrdí, že „moderný fenomén ‚aktívna účasť laikov v liturgii‘ nebol vytvorený pápežom, alebo koncilom“ (christianitas.sk). Pravý opak je pravdou. Na základe textov dokumentov pápežov Pia X., Pia XI. aj Pia XII. môžeme jednoznačne konštatovať, že „aktívna účasť“ veriacich na liturgii bola legitímnou požiadavkou pápežov 20. storočia už pred Druhým vatikánskym koncilom. Týkala sa predkoncilovej svätej omše, ktorú dnešnou odbornou terminológiou nazývame mimoriadna forma rímskeho rítu. Slovami Pia XI. si Cirkev neželala, „aby boli veriaci nezúčastnení, prípadne len akýmsi slabým a polohlasitým mrmlaním odpovedali na spoločné modlitby, prednášané v liturgickom alebo ľudovom jazyku“ (Pius XI.: Divini cultus sanctitatem, č. IX).

Vďaka tomuto pápežovi a predovšetkým jeho nástupcovi Piovi XII. bolo možné dosiahnuť „aktívnu účasť veriacich laikov v liturgii“ predovšetkým posvätnou hudbou. Jej spochybňovanie je známkou buď nedostatočnej liturgickej erudície Radomíra Tomečka, alebo jeho zámerného spochybňovania historických faktov. Nám ostáva len odporúčať Radomírovi Tomečkovi, aby si už konečne preštudoval diela týchto pápežov, počnúc Piom X.

 

Karol Dučák