Stránky

2. októbra 2024

Odprevádzanie

 

Ján Grešák

Vracala sa z poľa. Bolo pekné letné ráno, slnko zosielalo svoj radostný pohľad na domy, ulice a tváre ľudí, ktoré sa k nemu otáčali ako lúčne kvety, aby ich poláskalo. Mláky po nočnom daždi vyschli, slnečné lúče ich vyniesli hore k modrastým výšinám, aby sa s nimi – už očistenými bielymi obláčikmi – pohrával svieži vánok. Deň ako z rozprávky.

Doma ju čakali tri malé deti – dievčatá, ktoré bolo treba umyť, obliecť a nachovať. Potom obriadiť statok, vyhnať ho na pašu a zasa sa venovať robotám na roli. Z myšlienok sa vytrhla, keď v strede dediny narazila na hlúčik ľudí nemo čítajúcich vyvesený plagát. Len dva prečítané údaje sa jej zaryli do duše: mobilizácia a ročník jej muža. Musí hneď narukovať. V mene cisára pána. Ostatné litery sa jej od sĺz kanúcich po tvári ako roztavené olovo zahmlievali pred očami. O vojne nemala bohvieakú predstavu, vedela však, že sa tam zabíjajú ľudia v mene tých, ktorí majú veľa, a chcú mať ešte viac.

Dotackala sa domov. Hrable oprela o stenu vedľa dverí a roztrasenými rukami zhľadávala pre muža oblečenie a veci každodennej potreby: bielizeň, holiace potreby, mydlo, hrebeň... Kládla ich do dreveného kufríka, ktorý nosieval ešte jeho otec.

Muž sa už vrátil z roboty v hore. Mlčky sedel za stolom s rukami zloženými v lone. Nevnímal manželku, ani vyzváňanie zvonov, ohlášajúcich začiatok veľkej vojny. Aj deti, cítiace, že sa deje čosi neobvyklé, sa srdcervúco rozplakali. Celý dom plával v smútku, ťažký, akoby ním boli napité všetky steny. Deň ako z rozprávky sa v okamihu začal meniť na deň hrôzy.

Keď nadišla chvíľa lúčenia, bolo v dome ešte viac plaču a smútku. Matka maličkých detí neprestávala stískať v dlani vreckovku mokrú od sĺz. Otec si pritisol na hruď postupne všetky tri detské tielka, nakoniec objal manželku, a hoci sa snažil držať ako chlap, najstaršie, päťročné dievča, hľadiac naňho zboku postrehlo, ako sa mu z tváre skotúľala na podlahu slza ako hrach.

„Tata, ja pôjdem s vami!“ zaštebotalo a začalo vyberať zo šatníka sviatočnú bielu blúzku a belasé šatôčky. S vlasmi zapletenými do vrkoča kráčalo vedľa otca, držiac sa jeho mužnej ruky, v ktorej sa útla detská dlaň načisto stratila.

Cesta k vlaku bola plná smutných žien a detí. Ženy plakali, zalamovali rukami a bedákali: „Ježišikriste, Bože môj, kto sa len bude o nás starať!...“

Otec s dcérkou kráčali okolo nich ako smutný čierny tieň, ktorý sa práve kládol na polia v prichádzajúcom večernom súmraku. Otec dal dievčaťu posledné pokyny, ako si počínať bez neho v domácnosti, ako pomáhať mame a ako sa starať o mladšie sestričky. Jeho slová sa vrezávali do detského srdiečka ako Božie prikázania.

„Tata, sľúbia mi, že sa vrátia, že nás neopustia!“ vydralo sa odrazu z malého hrdielka.

„Sľubujem, dcérenka!“ odpovedal odhodlane a pobozkal detské čielko. Po celý čas, odkedy vykročili z domu, držali sa pevne za ruky, lebo nádej a láska musia ísť ruka v ruke. A neprestávali sa držať ani potom, keď všetci nastúpili do vlaku a výpravca už druhýkrát dával znamenie na odchod. Ich ruky oddelili až hliadkujúci žandári.

Ostrý piskot vlaku, plač žien a vlak svojím bielym dymom zamával na rozlúčku. Na mŕtvej stanici ostali len lesklé koľajnice, ktoré sa za ním vystierali ako bezmocné ramená. Už ruku svojho otca nedočiahne. Unášajú ho neznáme hmlisté diaľavy, kam i mysľou bude ťažko zaletieť. Bude len neistota, dym, krv, strach a hŕba mŕtvych, spálených tiel.

 

„Mamička neplačú, tata sa nám vrátia, sľúbili mi to!“ povedalo dievča v hlbokom presvedčení po návrate domov.

Sľub však ostal nesplnený, pretože túžba šialencov po moci a bohatstve bola silnejšia ako túžba prostého človeka žiť a milovať. Už o necelý mesiac doručil poštár oznámenie, že otec troch malých detí padol na bojisku v mene cisára pána Františka Jozefa.

Od tej chvíle sa matka neprestávala utápať v zúfalstve a žiali. Jej oči sa stále ligotali slzami, hoci sa ich pred deťmi pokúšala utajiť a snažila sa im nahradiť i lásku otcovu.

Spoza oblôčkov smutného domu často hľadeli na svet tri drobné uplakané detské hlávky. Neúprosná clivota ešte dlho zovierala celý príbytok. Bodala, pálila ako neliečiteľná rana, s ktorou si nemožno poradiť, a nemožno si na ňu privyknúť. A neprestala bolieť ani potom, keď sa na kostole a zvoniciach na okolí rozkolembali zvony, ktoré vojská nestihli zrekvirovať a pretaviť na kanóny, aby ohlásili koniec jednej veľkej tragédie ľudstva.

 

Ján Grešák


::

Prečítajte si: Satirikon Jána Grešáka.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.