Prehrýzť sa až k dreni...

 

ANTIKVARIÁT

Boris Pasternak: Plačúci sad

Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1990

Boli časy, keď existoval Kruh milovníkov poézie – členská edícia vydavateľstva Slovenský spisovateľ, v rámci ktorej vychádzali pekné, hodnotné básnické knižky, zvyčajne doplnené sprievodnými poznámkami, citáciami, fundovaným doslovom, ilustráciami, v solídnom, dá sa povedať reprezentatívnom polygrafickom vyhotovení... Boli také časy, ale už nie sú: edíciu, ako aj väčšinu milovníkov poézie, zmietla z povrchu zemského revolučná víchrica liberálneho konzumu a následného digitálno-progresivistického opojenia. V očiach dnešných „elít“ je poézia poľutovaniahodnou sirotou, ktorej sa sem-tam ujde omrvinka z bohatého stola „kultúrneho priemyslu“.

Na sklonku starých dobrých čias tejto edície vyšiel v jej edičnom rade výber z poézie Borisa Pasternaka (1890–1960) s názvom Plačúci sad (zostavil, preložil, kalendárium, edičnú a bibliografickú poznámku a doslov napísal Teodor Križka). Kniha zahrňuje verše zo všetkých Pasternakových básnických zbierok, s výnimkou poém, a umožňuje tak vytvoriť si hodnoverný obraz o vývine a rozvrstvení jeho lyriky.

Ako sa píše v doslove, Pasternakove básnenie bolo „výsostne osobné“, napriek tomu poézia, ktorú vytvoril, zachytáva atmosféru doby, „trvá ako vzdych prelomových čias“. Nad tým je však bohatý závoj pocitov, nálad a básnických obrazov, najmä prírodných: „Príroda, ten živý zázrak, Pasternaka ustavične fascinuje... Tvorba je preňho vlastne priamym vyznaním lásky životu...“ (T. Križka).

V básni Rozchod čítame: „Dosť prázdnej clivoty! Von pod šíru oblohu!“ Prostredie prírody, krása oblakov, lesov, briez, švitorenie vtáctva, šumenie dažďa či sneženie – to spolu tvorí „bezhraničný priestor“, v ktorom sa môžeme cítiť slobodní: „Sme nesmrteľní, na pár minút / k sviatosti sosien patriaci / a bolesť sa nám musí vyhnúť, / smrť pre nás dnes nič neznačí...“ (báseň Sosny).

Pravda, „žiť, to nie je poľom prebehnúť“ (Hamlet), život prináša i ťažké chvíle, chvíle bolesti a skúšok. No vždy sa dá nájsť východisko, alebo aspoň pochopenie, prijatie toho, čo je nevyhnutné, ako to vyjadruje napríklad báseň V nemocnici: „Ó, Bože, taký rozrušený / pre slzy Ťa však nevidím. // Je mi tak ťažko vravieť lampe, / čo matne osvecuje tvár, / že seba a svoj osud chápem / ako Tvoj nevýslovný dar.“

Napokon, pripomeňme si verše, ktoré azda najvernejšie odzrkadľujú básnikov postoj k svetu: „Vo všetkom by som sa chcel / prehrýzť až k dreni. /.../ K zmyslu... k podstate v hĺbke, v koreni, / do samých dužín...“ Boris Pasternak, pozoruhodný básnik a autor znamenitého románu Doktor Živago, za ktorý mu bola udelená Nobelova cena, má pevné miesto v zozname popredných tvorcov ruskej i svetovej literatúry.

 

Ján Maršálek

::

Súvisiace články:

Človek proti ničote

Živým byť a živým iba...

Rozhovor 2+2: odpovedá Teodor Križka

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.